Pokoj a radosť ako ovocie modlitby

Túžba človeka po radosti a pokoji sa vinie ako niť celým ľudským životom. Je nezávislá od farby pleti, vzdelania, objemu peňaženky, či vierovyznania. Navyše radosť je korením, ktoré dáva životu chuť a chráni ho pred „pokazením“.

1. Povolanie žiť v pokoji a radosti

Jednou z osobností, ktorej svedectvo evanjeliovej radosti výrazne ovplyvnilo kresťanov, ba i nekresťanov na celom svete je sv. František z Assisi. O duchovnej radosti sa pred svojimi spolubratmi vyjadril takto: „Duchovná radosť vyplýva z čistoty srdca a z čistoty neustálej modlitby. O ich získanie a zachovanie sa musíte s veľkým úsilím snažiť, aby ste práve tú duchovnú radosť, ktorú s tak vrúcnym citom túžim vidieť a pociťovať v sebe i vo vás, mohli mať tak vnútorne ako aj navonok na povzbude- nie blížnych a zahanbenie nepriateľa.“ Nepriateľom František nazýva zlého ducha. Veľmi dobre si uvedomuje, že stav čistého srdca nie je záležitosťou jedného víťazného boja, ale je neustálou výzvou k bdelosti a k vynakladaniu úsilia. František ďalej hovorí: Naozaj čisté srdce majú tí, ktorí pohŕdajú pozemskými dobrami, hľadajú nebeské a nikdy neprestávajú čistým srdcom a dušou velebiť a vidieť Pána, živého a pravdivého Boha. Je to teda úžas pri obdive najvyššieho Dobra, ktorý spôsobuje, že ostatné pozemské dobrá sú v porovnaní s ním zanedbateľné. Na tento výrok však môžeme hľadieť aj z druhej strany – je potrebné milovať Pána nadovšetko - z celej duše, mysle, vôle i sily, a nedopustiť, aby sme niečomu dali prednosť pred ním. Potom to, čo ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, nám Pán môže dať poznať vo svojom Rytier Nepoškvrnenej Pokoj a radosť ako ovocie modlitby Duchu. Sv. Pavol túto myšlienku vyjadril slovami: A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista (Flp 3, 8). Dar poznania Pána Ježiša je dielom Ducha Svätého, vďaka ktorému človek zakusujúc radosť pri modlitbe prežíva to, o čom hovoril Pán Ježiš svojim učeníkom: A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky - Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás (Jn 14, 16-17). Je zaují- mavé, že Pán Ježiš povedal tieto slová učeníkom, ktorí nechápali jeho zámery a mohli by sme snáď polemizovať o tom, či naozaj rozumeli, čo im hovoril. Keď však hľadíme na svoju vlastnú nechápavosť a neschopnosť správne reagovať v situáciach, ktorým sme denne vystavovaní, môžeme si všimnúť svoju podobnosť s nimi. Takto je dôvera Pána Ježiša voči nim aj pre nás povzbudením a nádejou, že naša ťarbavosť srdca nás nevylučuje z jeho priazne.

2. Radosť a pokoj aj v protivenstvách

Sv. František v liste istému ministrovi rádu napísal: Hovorím ti ako môžem, vo veci tvojej duše, že všetko, čo ti prekáža milovať Pána Boha, a ktokoľvek ti v tom bude prekážať, či bratia alebo iní, i keby ťa napádali, všetko pokladaj za milosť. Zaiste, človek ľahko tratí pokoj, keď mu spôsobujú ťažkosti tí, ktorým najviac dôveruje. František však vraví, že to máme pokladať za milosť, za dar, vďaka ktorému sa môžeme ešte s väčšou vrúcnosťou primknúť k Pánovi. Ešte jednoz- načnejšie sa vyjadril sv. Maximilián, keď povedal: Pokladom sú bratia, ktorí ťa križujú, miluj ich. Byť ukrižovaný z lásky k Ukrižovanému - to je jediné šťastie na zemi. V týchto slovách je zrejme ukryté tajomst- vo veľkej príťažlivosti svätých. Premieňanie bolesti na radosť z pripodobnenia sa Kristovi a zjednotenia sa s ním v nesení kríža je hyb- nou silou, ktorá dokáže priblížiť Božie kráľovstvo a sprítomniť ho aj v tých najťažších životných podmienkach, a v prípade sv. Maximiliána sa toto tajomné priblíženie udialo dokonca aj v pod- mienkach pekla koncentračného tábora. Vnútorný pokoj sa prejavuje a šíri aj navonok logickým a pritom tak obdivuhodným spôsobom. Sv. František to vyjadril v slovách: Pravými šíriteľmi pokoja sú tí, ktorí vo všetkom, čo na tomto svete znášajú, si z lásky k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi zachovávajú pokoj duše i tela. Katechizmus Katolíckej cirkvi zhŕňa túto cestu evanjeliovej lásky ku krížu v slovách: Cesta k dokonalosti vedie cez kríž. Niet svätosti bez odriekania a duchovného boja. Duchovný pokrok vyžaduje askézu a umŕtvovanie, ktoré postupne vedú k životu v pokoji a radosti blahoslavenstiev. Častokrát sme však prekvapení a zaskočení rôznorodosťou foriem bolestí, ktoré nás stretávajú. Preto je nevyhnutné neustále bdieť a roznecovať vnútorný plameň lásky, ktorý dokáže Rytier Nepoškvrnenej 7 zniesť aj tie najväčšie a najneočaká- vanejšie ťažkosti. Sme k tomu povolaní nielen z ohľadu na vlastné pozemské a večné šťastie, ale aj z ohľadu na ľudí, ktorí žijú v našej blízkosti a ktorí možno nedostali toľko a takých milostí ako my. Čítame o tom aj v liste sv. Pavla Korinťanom: Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy! On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešo- vať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás. Lebo ako sa v nás rozmnožujú Kristove utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha (2 Kor 1, 3-5). Teda ak sami prežívame utrpe- nie a dokážeme ho v láske a pokore tak prijať, že sa nám stáva príjemným a sladkým, stávame sa schop- nými pomôcť ľuďom, ktorí sa zmietajú v zmätku svojho strachu. Ak im dokážeme ukázať východisko a cestu pokoja, pokoj vzrastie nielen v ich dušiach, ale aj v nás samých, pretože každé dobro rozdávaním rastie. V tomto zázračnom rozmnožení môžeme pozorovať ozvenu slov Pána Ježiša: Kto má, tomu sa ešte pridá (Porov. Mt 12, 13).

3. Víťazstvo radosti nad smútkom

Niektorí autori duchovnej literatúry i niektorí svätí hovoria o duchovných temných nociach, o obdobiach, keď nepociťovali blízkosť Pána, ba neraz zvádzali ťažké vnútorné boje s predstavami svojho zatratenia a bezvýchodiskovosti svojej situácie. Sv. František však zaují- ma zásadne odlišný postoj. Hovorí: Skutočná radosť ducha je najlepším liekom na pasce nepriateľa. Ak chýba, treba sa tak dlho pred Otcom modliť, kým mu neprinavráti svoju spásnu radosť. František je presvedčený, že každý človek môže okúsiť očisťujúci a nadprirodzene upokojujúci dar modlitby. Podmienkou je len vytrvalá modlitba. V Denníčku sv. Faustíny si môžeme prečítať takéto slová: Večer, keď som vošla do malej kaplnky, začula som v duši slová: „Dcéra moja, rozjímaj nad týmito slovami: a keď bol v úzkosti, ešte vrúcnejšie sa modlil.“ Keď som sa začala hlbšie zamýšľať, dostala som veľa svetla do duše. Poznala som, ako veľmi potrebujeme vytrvalosť v modlitbe. Od takej ťažkej modlitby neraz závisí naša spása (Porov. Denníček 157). Modlitba s dôverou v chvíľach úzkosti je zaiste veľmi náročná a vyžaduje si celého človeka, no práve úkon viery v chvíľach opustenosti je Rytier Nepoškvrnene8 j intímnym momentom zjednotenia sa s Kristom a a je výbornou príleži- tosťou k vyjadreniu lásky k Ukrižovanému Spasiteľovi. Naopak, ak nedokážeme povedať Bohu fiat vo chvíli skúšky, vchádzame na cestu vlastných predstáv ochudobnenú o genialitu Božieho riadenia. František kedysi napomenul jedného zo svojich spoločníkov, ktorý na svojej tvári preukazoval smútok. Povedal mu: „Prečo kvôli svojim hriechom preukazuješ navonok smútok a bôľ? Tento smútok zachovaj medzi sebou a Bohom, modli sa k nemu, aby ti skrze svoje milosr- denstvo odpustil a navrátil tvojej duši radosť svojej spásy (por. Ž 51,14), ktorej je spáchaním hriechu pozbavená.“Sv. František sa vyznačoval darom poznania svedomia iných ľudí. Mohol teda poznať, že smútok tohto brata bol spôsobený hriechom, keďže mu však nevravel o svätej spovedi, môžeme usúdiť, že nešlo o ťažký hriech. Dôležitá je však jeho rozhodná reakcia a výzva na pokánie. Smútok však nemusí byť spôsobený výhradne spáchaním hriechu, veď sám Spasiteľ povedal, že smutná je jeho duša až na smrť. Vytrvalá modlitba, v ktorej dokážeme povedať Bohu nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane, neraz síce môže znamenať prijatie neznesiteľne ťažkého kríža, no je jediným východiskom, ktoré prinavracia duši pokoj a rovnováhu.

4. Úskalia spojené s radosťou a pokojom

V podobenstve o rozsievačovi si môžeme všimnúť isté úskalie spojené s radosťou, ktorá síce vychádza z prijatia evanjeliového posolstva, no toto prijatie nejde do hĺbky, a preto nie je schopné vytrvať v nepriaznivých podmienkach. Do skalnatej pôdy zasiate je u tých, čo počúvajú slovo a hneď ho s radosťou prijímajú, ale nemajú v sebe koreňa, sú chvíľkoví. Keď potom nastane pre slovo súženie alebo prenasledovanie, hneď odpadnú (Mk 4, 16-17). Nie je teda prijateľné presvedčenie, že ak sme už raz prijali Ježiša Krista a jeho učenie do svojho života, vytrváme v ňom a v jeho pokoji až do konca. Aj v oblasti radosti z modlitby je nevyhnutné byť na pozore. Sv. František nás vystríha: Ak si dostal nejakú útechu, dávaj pozor, aby to iní nespozorovali na tvojej tvári, aby si nedal vzácnu vec za márnu odmenu a aby si neprovokoval toho, ktorý ti dal a viac ti nedá. Je totiž nebezpečné chváliť sa tým, čo nám Pán dal, aby sme získali obdiv nášho okolia. Veď ak Pán dáva, nedáva kvôli tomu, aby sme jeho dar zneužili na sebectvo, ale chce, aby sme mali v plnosti tú radosť, ktorú nám ponúka, aby sme vytvorili plné spoločenstvo s ním a s jeho nebeským Otcom v Duchu Svätom. Preto zranenie tejto dôvery môže mať pre nás a vlastne aj pre celé naše okolie neblahé následky. Veď tak namiesto toho, aby sme všade prinášali Kristov blahodárny pokoj, prinášame len túžbu po obdive. Aj ďalšie Františkove napomenutie nás núti zamyslieť sa, akým pokrmom chceme sýtiť svoju dušu a duše našich blížnych. Hovorí: Blahoslavený je rehoľník, ktorý nemá potešenie a radosť v inom ako Rytier Nepoškvrnenej 9 v presvätých výrokoch a skutkoch Pánových a nimi privádza ľudí k Božej láske s radosťou a potešením. Beda tomu rehoľníkovi, ktorý má záľubu v plytkých a neužitočných rečiach a nimi u ľudí vyvoláva smiech. Je teda nevyhnutné, aby si človek dával pozor na to, čo „konzumuje“ jeho duša. Brat Roger z Taize, napríklad vraví, že vtipkovanie oslabuje lásku. Na prvý pohľad sa nám môže zdať, že toto tvrdenie je nelogické. Všimnime si však, ako často sa vtipkovanie zvrháva na predbiehanie sa vo vtipnosti, a to neraz vedie k ohováraniu, alebo k posmievaniu sa z chýb iných. Ak nám totiž pri vtipkovaní nejde o lásku, ktorá neraz čelí výzve prijať aj ťažké situácie s otvorenosťou a ľahkosťou, no naopak ide nám o poukázanie na našu inteligenciu, či bystrosť, vtedy vydávame signál, ktorý často spúšťa „preteky v bystrosti“ a tým, svojím spôsobom skryté „preteky v sebaláske“. Iným príkladom kritického postoja sv. Františka k „ľahkej“ radosti si môžeme všimnúť v jeho názore na modlitbu liturgie hodín. V Liste celému rádu píše: Prosím, aby klerici recitovali liturgiu hodín pred Bohom nábožne, nesústreďovali sa na melódiu hlasu, ale na súzvuk mysle, žeby hlas bol zladený s mysľou, myseľ zas zladená s Bohom, aby sa tak mohli čistotou srdca páčiť Bohu, a nie zvodnosťou hlasu zavádzať uši ľudu. Je teda nesprávne kŕmiť dušu len potešením z krásy hlasov, podstatné je, aby duch v harmónii hlasu a mysle lepšie precítil Božiu prítomnosť a Božiu dobrotu. Sv. František sa snažil neustále mať na pamäti posvätné texty Svätého Písma, rozjímať o nich a tešiť sa z nich. Vravieval, že keď duša nenachádza rozkoš, telo sa vracia k svojim príjemnostiam. Raz sa ho istý brat opýtal: „Brat [František], prečo svojmu spoločníkovi nekážeš, aby ti čítal nejaký úryvok z Písiem Prorokov a iných Písiem, vďaka čomu tvoj duch sa bude radovať v Pánovi a okúsi najväčšiu útechu?“ – Sv. František odpovedal: „Brat môj, každý deň doznávam takú sladkosť a potešenie z rozjímania znakov pokory Božieho Syna v mojej pamäti, že by som mohol žiť až do konca sveta, a nebolo by mi veľmi potrebné rozjímanie alebo čítanie iných Písiem.“ František sa totiž vždy, keď ho niečo nadchlo, usilovne snažil zapamätať si to, aby ako vravieval, neprijímal Božiu milosť nadarmo. Z toho nám plynie veľmi vzácne ponaučenie, že nestačí prijímať potešenia z modlitby, či z duchovného čítania. Sme povinní snažiť sa to uchovať si to na „horšie časy“ a rozjímať o tom v tichosti svojho srdca.

5. Pokoj a radosť plynúce z „modlitby tela“

Modlitba nemusí mať len výhradne verbálnu podobu. Každú situáciu, ktorú dokážeme vidieť a prežiť v svetle evanjelia, je príležitosťou na vyja- drenie nášho osobného fiat, osob- ného súhlasu s tým, čo nám Božia prozreteľnosť v konkrétnej situácii pripravila. Sv. František hovorí, že rozkoš, a nie zhodu na príkaz predstaveného, nazýva sv. poslušnosťou. Totiž ak dokážeme v tej-ktorej Rytier Nepoškvrnene10 j situácii prijať vôľu predstaveného ako Božiu vôľu, teda ako príležitosť priniesť Bohu obetu zrieknutia sa svojich predstáv, nastáva zvláštna výmena. Hovorí o nej aj známa františkánska modlitba: … pretože len keď dávame, nadobúdame, len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých, len keď odpúšťame, dostáva sa nám opustenia, len keď odumie- rame sebe, rodíme sa do večného života. V tomto zmysle nie je ťažké porozumieť Františkove slová o rozkoši pri prijímaní príkazov predstavených. Zriekaním sa svojich predstáv totiž skutočne dávame, „zabúdame na seba“ a „odumierame sebe“. Za iný príklad „modlitby tela“ môžeme pokladať žobranie. Sv. František hovorí: Boží sluha, ktorý ide prosiť o almužnu z ohľadu na Božiu lásku, má ísť slobodnejšie a radostnejšie ako človek, ktorý by pri kupovaní povedal preukazujúc svoju veľkomyselnosť a štedrosť: „Kto mi dá jeden denár, tomu dám sto mariek.“ Lebo Boží sluha dáva tisíckrát viac dávajúc za almužnu Božiu lásku, v porovnaní s ktorou sú všetky veci zeme ba i neba ničím. Aj v tomto prípade je nevyhnutné, aby človek pri konaní mal upretý duchovný zrak na to, čo je hore, teda na ovocie, ktoré prináša každý úkon lásky a zvlášť úkon lásky voči tým, ktorí patria Kristovi (Porov. Mk 9, 41). Každé stretnutie sa s druhým človekom môžeme vnímať ako stretnutie sa s Bohom. Veď sám Pán nám vraví, že čokoľvek sme urobili jednému z jeho najmenších, jemu sme urobili. Krásnym príkladom takéhoto stretnutia je stretnutie sa Panny Márie so svätou Alžbetou. Počas neho sa radosťou zachvelo dieťa v lone sv. Alžbety a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Každé stretnutie, ktoré je naplnené duchom obetavej lásky a vychádzania v ústrety potrebám našich blížnych, sa stáva stretnutím plným radosti a pokoja.

Záver

Každý z nás je povolaný k tomu, aby sme prežívali radostnú zvesť nášho Pána Ježiša Krista v pravej duchovnej radosti. Vyžaduje si to však od nás, aby sme dokázali byť vytrvalí a odvážni aj v protiven- stvách a neustále sa snažili roznecovať v sebe plameň úprimnej lásky. Nie je možné uspokojovať sa s povrchnou radosťou prameniacou v láske k sebe a k darom, ktoré sme dostali, je potrebné snažiť sa v každej situácii svojho života hľadať to, „čo je hore“. Krásne to vyjadril sv. Augustín vo svojich Vyznaniach: Veľký si, Pane, a veľkej chvály hoden; si veľmi mocný a tvoja múdrosť je nesmierna. Chce ťa chváliť človek, čiastočka tvojho stvorenia; človek nesúci so sebou svoju smrteľnosť, nesúci so sebou svedectvo o svojom hriechu a svedectvo o tom, že pyšným odporuješ; a predsa ťa chce chváliť človek, čiastočka tvojho stvorenia. Ty spôsobuješ, že teba chváliť je potešením, lebo si nás stvoril pre seba a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.

br. Martin M.Kollár, OFMConv.