Mária v mojom živote... O obrátení Emila Zolu – veľmajstra slobodomurárskej lóže

Emil Zola sa narodil v Paríži 2. apríla 1840 v rodine inžiniera talianskeho pôvodu. Svoje detstvo a ranú mladosť prežil v Aix-en-Provence. Veľmi skoro stratil otca. V roku 1858 sa s matkou vrátil do Paríža, kde sa mu nepodarilo zmaturovať. Po krátkom období nezamestnanosti a chu- doby prijal miesto vo vydavateľstve Heckette a zároveň spolupracoval s niekoľkými republikánskymi denníkmi ako kronikár a kritik. V roku 1865 opustil vydavateľstvo Hackette a od tejto chvíle sa živil ako nezávislý novinár, publicista, dramaturg a najznámejší a zároveň najdôslednejší predstaviteľ francúzskeho naturalizmu. Keď tvoril, vzdialil sa od Boha a vysmieval sa z katolíckej viery. Keď jedného dňa navštívil istý vidiecky kostol, nebolo to preto, aby sa v ňom pomodlil, ale aby „sa vysmial hlúpemu dedinskému ľudu“, ktorý tam prichádza. 20.augusta 1892 Emil Zola pricestoval do Lúrd vlakom, ktorý viezol chorých z Paríža. Medzi nimi boli dve zomierajúce ženy v poslednom štádiu tuberkulózy: Marie Lebrance a Marie Lermarchand. Hľadali poslednú šancu pre svoju záchranu. Zola však pricestoval s cieľom zozbierať materiály, ktoré „demaskujú podvod katolíckeho kléru, ktorý sa v Lurdoch uskutočňuje“. Postretlo ho však výnimočné šťastie. Pred jeho očami sa zázračne uzdravili obe spomínané Márie. Reakcia Zolu tvárou v tvár evidentnému zázraku však bola ľudsky nevysvetliteľná a šokujúca. Dodnes je ťažké pochopiť, prečo on, človek veľkého intelektuálneho formátu, vo svojej knižke „Lourdes“, nielen odmietol skutočnosť zázračného uzdravenia dvoch žien, ale znížil sa k absurdnému klamstvu tým, že písal Mária v mojom živote... O obrátení Emila Zolu – veľmajstra slobodomurárskej lóže o smrti jednej zo žien. Žena, ktorá podľa Zolovej knižky už nežila, v skutočnosti bývala v Paríži a tešila sa výbornému zdraviu. Spisovateľ však chcel za každú cenu presvedčiť o svojich klamstvách, preto osobne túto ženu navštívil a snažil sa ju nahovoriť, aby sa odsťahovala do Belgicka. Chcel sa tak zbaviť nepohodlného svedka, aby tak mohol rozšíriť svoj svetonázor, v ktorom nebolo miesta pre Boha a pripustenie, že sa môžu diať i zázraky. Napriek tomu, že mu niekoľkokrát dokázali evidentnú lož v jeho knihe o Lurdoch, nikdy sa k týmto obvineniam nevyjadril. V roku 1895 vyšiel v „Civittá Catolica“ článok s názvom „Plody Zolovho podvodu“, v ktorom autor píše o paradoxe, že podobne ako satan, ktorý v uplynulom čase v rozpore so svojím zámerom prispieval k vzdávaniu chvály Bohu vo svete, tak isto slobodomurári prostredníctvom Zolu sa pričinili o väčšiu úctu k Matke Božej v Lurdoch. No Boh sa nikdy neodvracia od svojho stvorenia. Čaká len na vhodnú chvíľu, aby sa s ním stretol. Táto chvíľa v živote Zolu nastala, keď si v zrelom veku zlomil nohu. Plynuli mesiace a rana sa napriek všetkým snahám nehojila, práve naopak – zväčšovala sa. Lekári, ktorí videli, že ich úsilie neprináša žiadne ovocie, sa rozhodli nohu amputovať. Na Štedrý deň Zola ležal v posteli. Zdalo sa mu, že vchádza do kostola a na stene vidí Pani s Dieťatkom na rukách a vo sne spieva koledu. Keď v nasledujúci deň jeho žena zanôtila tú istú koledu, Zola ju poprosil, aby išla do kostola a zapálila sviečku pred obrazom Matky Božej. Pani Zolová splnila to, o čo ju manžel požiadal. V ten istý deň spisovateľ pocítil akési neobyčajné škrabanie v chorej nohe. Vyskúšal vstať a s veľkým údivom skonštatoval, že jeho noha je zdravá. Bol zázračne vyliečený. Emil Zola bol nielen zázračne uzdravený, ale sa aj obrátil na vieru, ktorú dovtedy tak potupoval. 18. apríla 1896 publikoval akúsi verejnú spoveď. Tu je úryvok z tohto čudného dokumentu: „Teraz, keď som sa úplne presvedčil, že tridsať rokov som žil v omyle, keď som spoznal, v čom spočíva celý slo- bodomurársky systém, ktorého doktrínu som šíril a iných som viedol k jej šíreniu, tak, že veľké množstvo ľudí ma v omyle nasledovalo – úprimne to ľutujem. V tejto veci Bohom osvietený si uvedomujem všetko zlo, ktoré som tým spáchal a ktorým som pohoršoval počas môjho členstva v slobodomurárskej lóži, a prosím nášho najvyššieho pastiera, pápeža Leva XIII. o odpustenie...“ Po tridsiatich rokoch, počas ktorých bol zakladateľom, členom a veľmajstrom slobodomurárskej lóže, Emil Zola sa vo veku 56 rokov od nej verejne dištancoval ako od „najcynickejšieho klamstva“, definitívne sa vrátil k Bohu a nanovo sa spojil s Katolíckou cirkvou. Toto obrátenie svojho času vyvolalo veľký záujem, ale dnes je už málo známe. Zola zomrel náhle 28. septembra 1902.

podľa Józef Orchowski, Maryja w życiu... Świadectwa