Svätý Maximilián – patrón našich ťažkých čias (3.)
Deň Maximiliánovej kňazskej vysviacky sa blížil. 28. októbra 1917 prijal diakonát. Vo svete zúrila vojna a bolo toľko dôležitejších vecí ako nejaké náboženského združenie niekoľkých mladých rehoľných bohoslovcov.
Uplynul rok od prvého stretnutia – písal v roku 1918 sv. Maximilián – a MI sa nerozvíjala, ale rôzne problémy sa nakopili až do takej miery, že samotní členovia sa časom o tom hanbili hovoriť a jeden z nich sa priamo snažil presvedčiť ostatných, že celé Rytierstvo Nepoškvrnenej je vlastne nezmysel.
Od tej chvíle problémy sprevádzali Maximiliána po celý život, v problémoch sa mala vykryštalizovať jeho idea.
Vtedy, keď sa už zdalo, že Rytierstvo Nepoškvrnenej zanikne, stala sa malá príhoda, ktorá utvrdila Maximiliána v presvedčení, že Rytierstvo Nepoškvrnenej je predsa len dielom Panny Márie.
Bolo to začiatkom apríla 1918. V minoritskom kolégiu bol vtedy profesorom cirkevných dejín niekdajší ordinár diecézy Jassach v Rumunsku, veľký priateľ mládeže, arcibiskup Dominik Jaquet. Ten oznámil vtedy ťažko chorému Maximiliánovi, že získal pre spolok Nepoškvrnenej v kolégiu ústne požehnanie Svätého otca.
Maximilián mal z tejto skutočnosti obrovskú radosť. Povzbudilo ho to k tomu, že začal prepisovať program MI a požiadal generálneho predstaveného rehole o písomné požehnanie pre nový spolok.
„Keby vás bolo aspoň dvanásť“ - povedal najvyšší rehoľný predstavený. Ale požehnanie napísal a so želaním, aby sa nový spolok rozšíril medzi rehoľnú mládež, ho odovzdal Maximiliánovi.
28.apríla 1918 prijal Maximilián v rímskom kostole S. Andrea della Valle z rúk kardinála B. Pompilia kňazskú vysviacku. Bol nesmierne šťastný a svoje kňazstvo pokladal za veľký dar, ktorý mu vyprosila Nebeská Matka
Október 1918 bol mesiacom, kedy si Pán k sebe povolal dvoch prvých členov MI. Boli to br. Antoni Gowiński a br. Antonio Mansi. Príčinou ich smrti bola chrípka, ktorá si vtedy v Taliansku vyžiadala množstvo obetí. Spôsob, akým obaja zomierali, bol taký pekný a svätý, že Maximilián nemal najmenšiu pochybnosť o tom, že si ich Boh vzal k sebe a ich životy prijal ako prvú obetu mladého spolku a namiesto nich zošle zvláštne požehnanie úspechov hŕstke rytierov svojej Matky.
A skutočne. Od tohto času do radov MI vstupovalo čoraz viac nových členov. Otec Maximilián poslal svojmu mladšiemu bratovi program Rytierstva Nepoškvrnenej, aby ho preložil do poľštiny a nový spolok „zasadil do poľskej zeme“. Pritom ho povzbudzoval, aby sa aj on celkom daroval Nepoškvrnenej a ubezpečil ho, že ak tak urobí, určite sa stane veľkým svätým.
Po skončení štúdia teológie a získaní doktorátu sa v roku 1919 začal Maximilián pripravovať na návrat do vlasti.
V noci z 28. na 29. júla 1919 sa po päťdňovej ceste vlakom Červeného kríža vracia do Poľska. Ako miesto pobytu v Poľsku mu predstavení určili Krakov, kde prednášal cirkevné dejiny. Profesorské povinnosti si plnil s veľkým zanietením a nadšením.
Začiatkom školského roku 1919/20 založil Rytierstvo Nepoškvrnenej medzi svojimi mladšími kolegami a študentami.
(pokračovanie v budúcom čísle)
Dariusz Żuk-Olszewski