Opustený Kristus
vo vedľajšom byte
V tomto predveľkonočnom období si veľmi hlboko uvedomujem jednu strašnú realitu dneška. Azda nikdy predtým nebolo na kilometer štvorcový husto obývanej plochy toľko na smrť opustených ľudí, ako je tomu dnes. A to vo svete, ktorý sa pýši tým, že je „civilizovaný“, ba dokonca „kresťanský“, hlboko „humanisticky založený“. Tá strašná Spasiteľova opustenosť na dreve kríža nás kresťanov necháva stále ľahostajnými a akoby sa zdalo, že sa nás vôbec netýka. Sme čoraz ľahostajnejší! Vyhovárame sa na zaneprázdnenosť, nedostatok času, množstvo starostí, snahu žiť si „svoj život“... Ba niekedy má táto ľahostajnosť natoľko zvrátenú podobu, že pre „snahu o vlastnú svätosť“, nechceme vidieť trpiaceho opusteného Krista v našom blížnom, ktorý túži iba po teplom ľudskom slove, súcitnom pohladení, či vypočutí si jeho bolestí. Jedna „zbožná duša“ sa nedávno nechala počuť, že sa nemôže so susedou, ktorá sa nemá komu vyplakať pozhovárať, lebo na také „taľafatky“ nemá čas a čas, ktorý takto „ušetrí“, venuje modlitbe a vlastnému posväteniu. Ako hlboko sme klesli! Trpiacemu Kristovi pľujeme do tváre a hovoríme asi toto: „Prepáč, nemôžem ti teraz poutierať krv z tvojich rán, nemôžem si teraz k tebe sadnúť a vypočuť si ťa, nemôžem ti pomôcť niesť tvoj kríž, aj keď uznávam, že je asi ťažký. Jednoducho nestíham, veď vieš, aký komplikovaný je dnešný svet. Ale iste uznáš, že som dobrý kresťan. Veď sa pravidelne modlievam, niekedy aj tri ružence denne, nevynechám jedinú svätú omšu, aspoň nie v nedeľu a sviatok, pravidelne chodím na spoveď (aj keď by som nemusel, veď som starý poctivec a asi ani žiadne hriechy nemám). Vždy pristupujem k sv. prijímaniu a nikdy ho neprijímam svätokrádežne. Veď taký po-riadny kresťan ako ja ho v podstate ani prijať svätokrádežne nemôže. A mäso – to v piatok a dokonca po celé pôstne obdobie nevložím do úst za žiadnych okolností! Takže aj keď viem, že veľmi trpíš, asi to tak má byť, je to určite „Božia vôľa“ a tej sa neslobodno protiviť. Preto je nemožné i zbytočné ti v tom utrpení nejako pomôcť. Veď si Boh, určite to zvládneš... A určite vidíš, ako vzorne žijem a preto verím, že keď dotrpíš a ja sa tiež nasýtený životom poberiem z tohto sveta (ale ešte nie teraz, ešte tu mám veľa plánov a záväzkov), potom sa srdečne zvítame v tvojom kráľovstve.“
Ako hlboko sme klesli, keď svoje hriechy a slabosti vydávame za cnosti! Stali sme sa duchovne slepými – nechceme vidieť a preto ani nevidíme Krista, ktorý trpí opustený len niekoľko metrov od nás. Možno v susednom byte v opustenom starcovi, na ktorého si nik nespomenie, možno v našom príbuznom či kolegovi, ktorý nesmierne trpí preto, že sa nemá s kým podeliť o ťarchu svojho kríža, pretože nik nemá čas vypočuť si ho. Opustenosť sa dnes šíri ako morová nákaza. Teologické konferencie na vznešené témy praskajú vo švíkoch a „prehlbovanie teologického vzdelania“ duchovných i aktívnych laikov v rozličných oblastiach sa dnes stalo akoby spoločenskou povinnosťou. Nie, nechcem nijako spochybňovať dôležitosť teologického štúdia a se-rióznych teologických debát, ale mám skúsenosť, že napríklad v jednej nemocnici ľudia zomierali opustení a bez kňaza, pretože tam možno i pre zaneprázdnenosť „vznešenejšími“ úlohami nemal kedy zájsť a navštíviť tých, ktorých už nik nepotrebuje, alebo kňaza jednoducho nemal kto zavolať, pretože nik z príbuzných „nestíhal“. Je to do neba volajúce!
Dnešný „civilizovaný“ svet je extrémne poznačený nárastom samovrážd. Odborníci hovoria, že pod tento nárast sa podpisuje predovšetkým neschopnosť samovrahov vyrovnať sa s prudko sa meniacim svetom. Ja si dovolím doplniť, že pod väčšinu dnešných samovrážd sa podpisuje predovšetkým neschopnosť dnešných kresťanov niesť si vzájomne svoje kríže, neschopnosť vidieť utrpenie toho druhého, neschopnosť počúvať a chcieť pochopiť, čo toho druhého trápi. Niekedy stačí tak málo preto, aby sa človek vzdal svoj-ho desivého rozhodnutia skoncovať so životom. Stačí, keď má nablízku niekoho, kto ho vypočuje a kto sa k nemu správa ako k bratovi, ktorý trpí a potrebuje pomôcť. Kto sa chce stať pre svojho blížneho aspoň na okamih Šimonom z Cirény a podeliť sa s ním o ťarchu jeho kríža. Kresťania v minulosti veľmi radi opovrhovali samovrahmi. Pochovávali ich za múrmi cintorínov, ba dokonca aj obrad ich pohrebu zredukovali na minimum, aby tak zdôraznili, že svojím zúfalým skutkom sa stali „nehodnými“ modlitieb Cirkvi. Tieto neľudské zvyklosti a stereotypy v nás pretrvávajú dodnes. Namiesto opovrhovania ľuďmi, ktorí nezvládli ťarchu svojho kríža, pretože sa väčšinou o ňu nemali s kým podeliť, by sme sa mali desiť spravodlivého Božieho súdu, keď nám Večný Sudca položí otázku: Videli ste ma padať pod ťarchou kríža, videli ste ma utrápeného ranami od života, videli ste ma v hlbokej depresii, pretože som nemal čo vložiť do hrnca, videli ste ma starého, roztraseného, keď som nebol schopný postarať sa sám o seba a čakal som iba na teplé ľudské slovo, videli ste ma opusteného v onkologickej nemocnici a tvrdili ste, že ste moji učeníci. Prečo ste ma teda obišli bez povšimnutia? A vtedy sa budeme pýtať: „Pane, kedy sme ťa videli padať pod ťarchou kríža, v hlbokej depresii, ako roztraseného starca či opusteného pacienta v onkologickej nemocnici?“ A Večný Sudca nám vtedy pripomenie ten zástup ľudí, ktorých k nám poslal, aby sme im pomohli niesť ich kríže, a my sme prešli okolo nich bez povšimnutia... A možno nám pripomenie aj mená tých nešťastníkov, ktorý pre naše zanedbanie dobrého a odmietnutie pomoci v nesení kríža odišli „dobrovoľne“ z tohto sveta. Výsledok takéhoto súdneho procesu určite nevyznie v náš prospech. Preto si neustále pripomínajme s apoštolom Pavlom našu základnú povinnosť, ktorej plnenie nás priblíži ku Kristovi: „Neste si vzájomne bremená, a tak splníte Kristov zákon.“ (Gal 6, 2)
Dariusz Żuk-Olszewski