Mária v mojom živote
Ibrahim Sallam – egyptský moslim
Ibrahim Sallam je Egypťan – moslim. Moslimovia veria v jedného Boha, no je pre nich veľmi ťažké prijať kresťanstvo a v niektorých moslimských krajinách za to ešte dnes hrozí smrť.
Ibrahim má jedného brata a štyri sestry. Stretáva sa s veľkou dobrotou katolíckych rehoľných sestier. Jedného dňa sa jeho matka vracia z nemocnice od lôžka jeho chorej sestry a s obdivom rozpráva o dobrote a láske, s akou sa sestry starajú aj o chorých moslimov.
Ibrahim Sallam začína navštevovať školu, ktorú vedú školskí bratia. Mal predsudky voči kresťanom, no stretnutie s učiteľmi zmenilo jeho postoje. „Nezištná dobrota bratov – píše Ibrahim – ich záujem o všetkých žiakov bez ohľadu na to, akej sú národnosti, rasy, či aké náboženstvo vyznávajú, spôsobili, že som sa zbavil svojej nedôvery voči kresťanom, ktorú vštepuje islam svojím vyznavačom“. Ďalej cituje slová otca Fabera: „Dobrota je vlastnosťou dobrého Boha. Dobrota človeka spôsobuje, že Boh má prístup aj do najuzatvorenejších sŕdc“. Ibrahim píše svoju osobnú poznámku: „Preto misionár, ktorý chce neveriacich priviesť ku Kristovi, musí byť zosobnením Božej dobroty“.
V istý deň začína školský brat čítať o zjaveniach Panny Márie v Lurdoch a o zázrakoch, ktoré sa tam udiali. Ibrahim je hlboko zasiahnutý týmito udalosťami a po istej chvíli, keď brat číta ďalej, pociťuje v sebe túžbu po kresťanskej viere. „Vnútorne os-vietený a potešený som v sebe vzbudil prejav viery v kresťanské pravdy“ – spomína neskôr.
Naďalej sa však na príkaz svojho staršieho brata modlí ako tradičný moslim s hlavou zohnutou k zemi, no zároveň pri tejto modlitbe odriekava slová kresťanského vyznania viery.
Nie je pokrstený. Veľmi však po krste túži. Chce sa úplne zasvätiť Bohu, vstúpiť k školskými bratom. Jeden z bratov ho však od tohto kroku odrádza a radí mu, aby vstúpil k jezuitom. Tí ho však odmietajú prijať a poukazujú na to, že už mali zlé skúsenosti s moslimami, ktorí prijali kresťanskú vieru a chceli k nim vstúpiť. Skúša teda neúspešne šťastie u františkánov, dominikánov, verbistov. Nakoniec skúša u bielych otcov. I tu však naráža na odmietnutie. Neskôr spomína na toto obdobie takto: „Nezostávala mi žiadna nádej, najmä teraz. Ale každý deň som sa modlil k Panne Márii, medzi inými modlitbami som sa často modlil ruženec. A moja dôvera nezostala bez odozvy“.
Čaká tri roky, no nakoniec ho prijímajú medzi seba bieli otcovia. Uteká do Európy – do Francúzska, bez pasu, ako sluha. Prijíma krst a svoje pocity z tejto chvíle opisuje nasledovnými slovami: „Moje srdce bolo naplnené šťastím pri pomyslení na to, že som Božím dieťaťom a bratom Ježiša Krista a ako matku a kráľovnú mám samotnú Božiu Matku“.
V roku 1907, jedenásť rokov po prijatí svätého krstu, sa stáva kňazom: „Vysvätený som bol v máji, v mesiaci, ktorý je zasvätenený Matke Boha a Matke ľudí“. Zdôrazňuje spojitosť milosti svojho obrátenia s Najsvätejšou Matkou. „Jej sa páčilo, aby som predtým, v jej mesiaci dostal svetlo viery. Na slávnosť jej Nanebovzatia som tiež prijal sviatosť krstu a birmovania“. A dodáva: „Takto mi Mária chcela ukázať, že po Bohu najviac jej vďačím za to, že som vošiel do Božieho kráľovstva, ktorým je jedna svätá, katolícka a apoštolská Cirkev. (…) Z hĺbky svojej duše chcem poďakovať Najsvätejšej Panne Márii, prostredníčke všetkých milostí, mojej Matke a Pani a najmä Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, že ma prijalo do svojho milosrdenstva a dovolili mi zúčastniť sa na jeho kňazstve, ako aj poďakovať Najsvätejšej Trojici.
podľa Józef Orchowski, Maryja w życiu... Świadectwa