Slovo k srdcu
V dnešných časoch sa čoraz častejšie stretáme s otázkou pokánia. Na jednej strane je zmysel a vyznám pokánia v živote dnešného človeka spochybňovaný, ale na druhej strane vidíme, že mnoho ľudí sa čoraz častejšie vracia k tomuto prostriedku pri riešení nielen svojich ale aj spoločenských problémov. Je teda pokánie aktuálne? Ak áno, ako ho konať? Na túto otázku skúsme hľadať odpoveď spolu so sv. Maximiliánom.
Je pokánie potrebné? Túto otázku si kladie sv. Maximilián pri jednej svojej duchovnej prednáške a hneď na ňu aj odpovedá zdôrazňujúc, že to sám Pán Ježiš jednoznačne zdôrazňoval potrebu pokánia a aj Nepoškvrnená pri svojom zjavení Bernadete poukázala na pokánie ako na svoje posolstvo, ktoré má odovzdať iným. Odvoláva sa aj na učenie apoštolov a príklad života prvých kresťanov. Ako minorita sv. Maximilián Kolbe spája v sebe dva prúdy františkánskej tradície: duch pokánia a mariánsku úctu. Preto výzva Panny Márie v Lurdoch je pre neho priam príkazom. Zaštepenie úcty k Nepoškvrnenej do srdca každého človeka a ohlasovanie jej posolstva po celom svete má byť naším cieľom. Nemôžeme pritom zabudnúť zdôrazniť, že to je jej volanie. „Dovoľme, aby ona sama ohlasovala pokánie, otvorme naše srdca a dovoľme jej vojsť. S ochotou jej odovzdajme naše srdce, dušu a telo a všetko bez akéhokoľvek obmedzenia. (...) Aby sme boli akoby ňou samou na tomto svete, žijúcou, hovoriacou a konajúcou.“ (POMK 432, II, str. 611.) Tieto slová nám jasne ukazujú, že Nepoškvrnená chce vojsť do nášho srdca a naučiť ho láske a pokore. Vďaka pokore sa človek potom vydá na cestu pokánia, ktorá nás učí rozvážne užívať dobrá a vedieť sa ovládať a týmto spôsobom nás nasmerúva na cestu pravého šťastia – k Bohu.
Prečo sa máme postiť? Pri hľadaní odpovedí na túto otázku si musíme pripomenúť, že sv. Maximilián je predovšetkým praktik a nič neučí iba teoreticky. Čo požaduje, to aj sám radikálne uskutočňuje. Čo sa týka pôstu, jeho plán je veľmi jednoduchý: skúsme sa držať odporúčaní, ktoré nám každý rok na začiatku pôstneho obdobia pripomína Cirkev: modlitba, dobré skutky a umŕtvovanie. Sv. Maximilián hovorí, že napriek nesprávnym a pokriveným názorom na slobodu človeka, s akými sa stretáme v dnešnom svete, je zriekanie sa veľmi dôležité, lebo vďaka nemu získavame Božie milosti, očisťujeme sa od egoizmu a otvárame sa na potreby iných. „Naša prirodzenosť sa bráni pred utrpením a pokorením, ale vo svetle viery vidíme, ako veľmi sú potrebné pre naše očisťovanie, odstránenie prevládajúcich rozdielov medzi nami a nakoniec pre väčšie priblíženie sa k Bohu.“ (POMK 804. s. 405). Musíme si však dávať pozor, aby sme nehodnotili účinnosť pokánia podľa vonkajších javov. Obrátenie a posvätenie sú vždy dielom tajomného pôsobenia Boha v srdci človeka. Maximilián pripomína, že práve túto milosť pre seba a pre iných získavame skrze modlitbu, zriekanie sa a vernosť v plnení si svojich každodenných povinností.
Ako robiť pokánie? Veľmi dobre si uvedomuje, že nie všetkým dovoľujú zdravie a povinnosti rovnako znášať prísnosť pokánia. Vie, že aj tu musí byť zachovaná rozvážnosť, aby sme neškodili svojmu zdraviu, ktoré predsa nie je naším vlastníctvom. Každý však priznáva, že cesta jeho života je vystlatá krížikmi. „Práve prijímanie tých rôznorodých utrpení a nepohodlia v duchu pokánia je priestorom pre nekonečné praktizovanie zriekania sa. Okrem toho plnenie si svojich povinností, uskutočňovanie Božej vôle v každej chvíli života, a to uskutočňovanie dokonale, čiže nielen skutkami, ale aj slovom, mysľou, si vyžaduje veľa sebazaprenia a rezignácie z toho, čo sa nám v danej chvíli zdá príjem-nejšie a radostnejšie. Je to ďalší hojný zdroj pokánia.“ (POMK 1220.VII, str. 519). Sv. Maximilián Kolbe upozorňuje, aby sme iným nekládli ťažšie bremená pokánia, ako prináša sám život a predpisuje Cirkev. Kto chce konať väčšie pokánie, je požehnaný, ale beda mu, keby sa kvôli tomu povyšoval a pokladal sa za lepšieho od ostatných, ktorí sa uspokojujú s menším pokáním. Pokánie musí plynúť z lásky, lebo len tak môže zveľaďovať lásku. So sv. Teréziou z Lisieux opakuje, že práva láska spočíva v znášaní slabostí a chýb našich blížnych v tom, že sa nečudujeme ich nedokonalostiam, ale snažíme sa ich povzbudzovať každým, hoci aj najmenším prejavom dobra. ( POMK 804. str. 405) Okrem toho často pripomína slová Pána Ježiša, aby sme pri plnení kajúcich skutkov neboli smutní. Duša, ktorá Boha miluje, tuží po tom, aby mu vždy prinášala radosť, vždy, v každej chvíli, každou myšlienkou, každým slovom a každým skutkom. Keď musí niečo z lásky k Bohu obetovať, pokladá sa vtedy za najšťastnejšiu.
Ako vidíme z týchto niekoľkých myšlienok sv. Maximiliána Kolbeho, každý z nás môže a mal by robiť pokánie bez ohľadu na zdravie, zamestnanie a stavovské povinnosti. Pokánie, to je naše všeobecné povolanie ako kresťanov, ktorí týmto spôsobom vystupujeme na výšiny svätosti. Nie je to smutná a nevyhnutná povinnosť, ale radostné plnenie Božej vôle a spolupráca s Nepoškvrnenou na získavaní duší pre Božie kráľovstvo.
Adam Baran, OFMConv