Mária v mojom živote
Mark Lenaghan, bývalý bojovník Írskej republikánskej armády, rozpráva o svojom obrátení
Volám sa Mark Lenaghan a študujem teológiu v Kňazskom seminári sv. Jozefa v Dubline. Moja história sa začína v čase, keď sa Panna Mária prvý raz zjavila v Medžugorí 24. júna 1981. Končil som vtedy posledný rok štúdia na Univerzite v Belfaste.
Študoval som sovietsku politiku a históriu Ruska. Veľmi ma fascinoval marxizmus, bol som otvoreným nepriateľom Boha, viery a Cirkvi. Študoval som marxistickú filozofiu. Ako dobrovoľník som vtedy vstúpil do Írskej republikánskej armády (IRA). Predtým, teda od roku 1973, som už ako chlapec pomáhal IRA napr. rozširovať letáky, no vždy som stál na okraji. V 18 rokoch som sa definitívne rozhodol vstúpiť do samého srdca IRA, do tzv. Active Service Unity, čiže do údernej teroristickej skupiny.
Myslím, že nikdy ste nepočuli o morálnych prikázaniach Írskej republikánskej armády. Podľa nich musíte byť tvrdým človekom, aby ste mohli bojovať za slobodu, bratstvo, pokoj a iné podné veci. Ale teraz, keď sa pozerám dozadu, vidím zlobu, pomstu, agresiu, brutalitu. Keď som začal vojenský výcvik, práve tieto vlastnosti charakterizovali našich vodcov. Neskôr som prešiel trestným oddielom (zranil som vtedy jedného kňaza, ktorý bol antisocialista), aby som sa nakoniec dostal do samotnej armády. Naučili sme sa tam používať samopal, ručné granáty a výbušný materiál a boli sme pripravení zabiť každého nepriateľa, najmä ľudí z britských bezpečnostných síl. Mnohé roky som bol významným spôsobom zainteresovaný do útokov na britské vojsko.
Jedna zo základných poučiek IRA hovorí: Keď zabíjaš, tak zabíjaš nie samopalom, ale srdcom - ty stojíš za puškou a musíš to spraviť celou svojou silou, celou svojou energiou a všetkými svojimi citmi. To bola aj pravda. Zúčastnil som sa na teroristických útokoch, ktoré boli plné krvi. Pri tom poslednom sme zabili množstvo ľudí. Bol som slepý a bez srdca! Klesli sme až na takú úroveň degradácie, že ani trochu mnou nepohlo preliatie krvi... Keď si predstavím, že nám stačilo jeden popud, aby sme niekoho zabili!... Aká veľká prázdnota bola v nás! Chýbalo nám to, o čom hovorí Panna Mária v Medžugorí: pokoj, radosť, láska!
Stalo sa to 15. februára 1982. Previedli sme úspešný teroristický útok v Belfaste. Zranil som vojaka a utiekol som s ostatnými na motorke. Sedel som vzadu a mal som ešte v ruke samopal, z ktorého som strieľal. Za zákrutou sme sa zrazu ocitli uprostred hliadky britskej armády, ktorá zablokovala cestu. Neviem, ako som to prežil. Britský vojak, keď zbadal môj samopal, hneď vystrelil. Nebol som zranený, lebo v tom momente sa motorka prevrátila a my s ňou.
Na súde tento vojak potvrdil, že by ma bol zabil, keby sa motorka neprevrátila. Teraz chápem, že to bola jedna z chvíľ v mojom živote, kedy zasiahol priamo Boh. Vojaci nás odviedli do väzenia v Belfaste. Po vypočúvaní sme boli odsúdení na 12 rokov väzenia. Aj vo väzení som bol aktívne zapojení do činnosti IRA, tentokrát v oblasti špionáže.
Moja premena sa udiala na Veľkú noc v roku 1984. Po prvý raz som vtedy počul o zjaveniach Panny Márie v Medžugorí. Udialo sa to počas veľkonočnej svätej omše. Treba povedať, že sv. omša bola vynikajúcou príležitosťou na stretnutie so všetkými bojovníkmi IRA, ktorí sedeli vo väzení a odovzdávanie tajných informácií či plánovanie nejakej akcie.
Je to strašné, že IRA zneužívala dokonca aj sv. omšu na to, aby plánovala teroristické akcie!
Mňa v ten deň tiež nezaujímala sv. omša, čakal som iba na odovzdanie informácií. Otec Kelly, väzenský duchovný, začal rozprávať o šiestich deťoch, ktoré sa v Juhoslávii stretávajú s Matkou Božou. Hovoril nám, ktorí sme sa z toho otvorene smiali, o spáse ľudí, ktorí upadli, ktorí sa morálne stratili, ktorí zhrešili. Medžugorie je miestom odpustenia, miestom obrátenia a záchrany pre tých, ktorý klesli, boli zranení, pre trpiacich a opustených. Môžu byť uzdravení, stačí sa odovzdať Bohu, Jeho láske, Jeho milosrdenstvu, Jeho odpusteniu, otvoriť mu svoje srdce a počúvať ho.
Bola to pre mňa veľmi ťažká výzva. Nevedel som sa modliť, nepoznal som ruženec, nepoznal som sv. omšu, nepoznal som Pána Ježiša, nevedel som nič o Bohu. Iba ako dieťa som sa zúčastňoval na akýchsi náboženských rituáloch, ktoré však pre mňa nič neznamenali. Nikdy som nemal osobnú skúsenosť s Bohom. Ale bol som otvorený na také hodnoty, ako bola láska mojich rodičov ku mne. Teraz som cítil, že stojím pred Pravdou.
Po skončení sv. omše som zastavil kňaza. Chcel som získať viac informácií o Medžugorí. Ale nemyslel som si, že mi uverí. Ako by mi mohol uveriť? No on povedal: „Ak chceš ďalšie informácie, môžem ťa skontaktovať s ľuďmi, ktorí ti ich zašlú. Pošlú ti knižky, informačné letáky“. Odpovedal som: „OK, ak chcete, tak ma s nimi skontaktujte!“ To bolo akoby mierne pootvorenie dverí, ktoré sa potom pomaly, čoraz väčšmi otvárali. Bol som zaskočený vlastnou prosbou a celý som sa chvel.
Po istom čase prišli do väzenia knihy a brožúry o Medžugorí. Začal som v nich listovať. Spomínam si, že pri pohľade na fotografiu Vicky, som hľadel na jej tvár a cítil som, že tá tvár neklame! Vycítil som, že musí veľa trpieť.
Cítil som, že naozaj vidí Pannu Máriu. Začal som vtedy premýšľať o spúšti, ktorú som po sebe nechával ako terorista IRA, o nemorálnosti svojich skutkov a zároveň som začal premýšľať o Bohu, Jeho láske a dobrote. Zamýšľal som sa nad tým, ako človek, ktorý podkladal bomby, môže nájsť pokoj v Bohu, v Jeho odpustení: to boli prekážky, ktoré ako balvany ležali na ceste môjho dobrodružstva. Ale moja láska k Bohu rástla a všetky ťažkosti sa pomaly strácali.
Nakoniec som sa musel rozhodnúť medzi Bohom a mojimi súputníkmi z IRA. Musel som sa vzdať svojho členstva v IRA, tu vo väzení, čo bolo veľmi ťažké! Začal som sa modliť. Začal som rozširovať posolstvá z Medžugoria tu vo väzení. Začal som brániť Medžugorie. Niektorí z mojich exspoločníkov to prijímali, iní nie, ďalší ma ostro kritizovali, boli veľmi skeptickí a priamo zúrili.
Niektorí kamaráti z IRA tam, vo väzení, začali prijímať medžugorské posolstvá a dve osoby mi začali pomáhať v ich rozširovaní. A viem, že teraz, už mimo väzenia, v tejto práci pokračujú a patria k modlitebným skupinám spojeným s posolstvami Panny Márie. Iní sú ešte vo väzení a pracujú pre Božiu Matku, lebo stretli lásku Milosrdného Boha. Viem o mnohých obráteniach, ktoré sa stali vo väzení. Ja sám som našiel Bibliu. Dostal som dar chápania, čo je Eucharistia. Začal som vo väzení čítať Sväté Písmo spolu s inými. Spočiatku som sa bál, no začal som príbehom Dávida, jeho skúsenosťou s hriechom vraždy a cudzoložstva, a neskôr som pochopil, že Boh miluje všetkých, aj tých synov, ktorí sú ďaleko od Neho. Zakúsil som silu modlitby. Keď som sa dostal do väzenia, modlila sa za mňa moja rodina a mnohé rehoľné sestry a ako dar dostali moje obrátenie. Modlitba odhaľuje moc Božej lásky.
Po ôsmych rokoch som bol na Veľkú noc prepustený a v auguste som pricestoval do Medžugoria. Cítil som sa, ako by som prišiel do domu všetkých ľudí. Toľko som o ňom čítal a tak veľmi som v srdci prežíval toto miesto! Teraz som mohol navštíviť vizionárky – Vicku a Máriu. Keď som pred časom vo väzení po prvý raz videl Vickinu fotografiu, pochopil som, že ona je najlepším vyslancom prítomnosti Panny Márie v Medžugorí. V Máriii som obdivoval jej jemnú duchovnosť.
Moja cesta smerovala ku kňazskému povolaniu. V Eucharistii som začal vnímať veľkosť Krista, zamiloval som si svätú omšu. Zhováral som sa o tom ešte vo väzení s otcom Kellym. Upozornil ma na veľkú zodpovednosť a potrebu skutočnej pokory pred Bohom, lebo tento Boží dar nie je daný všetkým. Treba ho prijať s pokorou. Otec Kelly mi pomáhal v mojom hľadaní kňazstva. Vo väzení som začal študovať teológiu. Predtým som už mal za sebou tri roky filozofie, no bola to marxistická filozofia. Teraz, po návrate, ukončím teológiu.
Vďaka Medžugoriu som pochopil, že aj takí ľudia, ako my, t. j. teroristi, vojaci britskej armády, prostitútky, a pod., sme vlastnými obeťami, obeťami vlastnej psychiky, spoločenskej, politickej a ekonomickej situácie. Boh s nami všetkými súcití, chce nám pomáhať a naozaj nám pomáha, tak ako to urobil so mnou, aby som povstal a vrátil sa k Nemu.
Na Veľkú noc v roku 1989 som sedel pod krížom vedľa kostola v Medžugorí. Podišla ku mne akási dievčina a povedala mi, že istý Angličan by sa chcel so mnou porozprávať. Kedysi absolvoval vojenskú službu v Belfaste. Počas nášho rozhovoru som si uvedomil, že tam slúžil práve vtedy, keď som sa zúčastnil pouličnej prestrelky, po ktorej som bol zatknutý. Je neuveriteľné – hoci nie v Medžugorí – ako sa dvaja ľudia, jeden z IRA a druhý z Britskej armády, ktorí v roku 1982 v Belfaste po sebe strieľali, mohli nájsť v Medžugorí, aby si podali ruky.
podľa Józef Orchowski, Maryja w życiu... Świadectwa