Zabudnutá krajina Európy
ČAlbánsko - neveľký štát na východnom pobreží Jadranského a Jónskeho mora na Balkánskom polostrove, ktorý je pre väčšinu Európanov buď úplne neznámy alebo spájaný len s tým, čo najviac ohrozuje náš pocit bezpečia: mafiou a drogami, chudobou a chýbajúcou základnou infraštruktúrou pre "civilizovaný život". V októbri tohto roku sme spolu s kustódom našej minoritskej slovenskej kustódie P. Lucianom Boguckim a generálnym asistentom našej rehole pre misie P. Tadeuszom Swiatkowskim mali možnosť bližšie spoznať túto prekrásnu krajinu. Albánsko je svojou rozlohou (28 748 km2) aj počtom obyvateľov (3 563 000) menšie ako naše Slovensko, má však omnoho viditeľnejšie sociálne i spoločenské rozdiely. Chudobnejší sever a celkom chudobné vysokohorské vnútrozemie sa odlišujú od bohatšieho juhu a regiónu prímoria. Žijú tu vedľa seba moslimovia a kresťania, tak katolíci ako aj pravoslávni. Albánsko po 50-ročnej izolácii sa začína od druhej polovice 90-tych rokov pomerne intenzívne rozvíjať. Už na prvý pohľad je vidieť nové budovy, cesty, domy, ale aj svätyne. Počas komu-nistickej nadvlády boli všetky náboženstva rovnako prenasledované. Albánsko miestni komunistickí vládcovia ako prvý a asi aj jediný štát sveta oficiálne vyhlásili za "čisto ateistickú krajinu". To vytvorilo medzi veriacimi rôznych náboženstiev zvláštny postoj vzájomnej tolerancie a úcty voči všetkým duchovným. Katolíci a vôbec kresťania sú v krajine menšinou a obývajú hlavné sever Albánska. Katolícka Cirkev v Albánsku je rozdelená do šiestich diecéz a jednej Apoštolskej administratúry. Všetky diecézy sa nachádzajú severne od hlavného mesta Tirany, ktorá je zároveň najjužnejšou diecézou. Celý juh krajiny (polovica jej územia) je misijným územím Apoštolskej administratúry. Okrem biskupa Mons. Hil Kabashiho tu pracuje 8 kňazov a približne 80 rehoľných sestier. Práve sem by chcel biskup, ktorý je členom františkánskej rehole, pozvať pracovať bratov sv. Františka a sv. Maximiliána. Pred nástupom komunistického režimu tu minoriti pôsobili na piatich miestach. O ich pôsobení svedčí napríklad prekrásny kostol v Kučove. Františkáni vo všeobecnosti požívajú medzi obyvateľmi Albánska úctu, pretože mnohí z nich zdieľali ich osudy v období prenasledovania. Vo františkánskom kostole v Škodre (najväčšie mesto severu, kde žije aj najviac katolíkov) je veľa pamiatok pripomínajúcich kruté dejiny.
V súčasnosti sa Cirkev v Albánsku snaží napĺňať svoje poslanie hlavne prostredníctvom sociálnej a spoločenskej práce. Na vysokej úrovni sú tu cirkevné školy, tak základné ako aj stredné, ktoré v značnej miere navštevujú deti z moslimských rodín. Podobne je to aj s centrami voľného času, kde deti poobede tvoria pod dohľadom sestier krásne ekumenické komunity. Väčšina kňazov, rehoľníkov a rehoľných sestier sú cudzinci. Pracujú tam aj traja slovenskí saleziáni, jeden v Škodre a dvaja v Tirane. Práca s deťmi a mládežou, taktiež vedenie sociálnych ústavov, to sú najčastejšie aktivity, s akými sme sa stretli na našej ceste Albánskom. Typická farská pastorácia sa tu zdá byť až na druhom mieste. To, čo nás nesmierne milo prekvapilo, boli prekrásne nové kostoly a takisto obnovené a udržiavané staré kostoly, veľa ľudí na nedeľnej sv. omši, hlavne mladých. Je vidieť, že Cirkev hoci malá, je veľmi živá. Zvlášť našu pozornosť upútal nový kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márii vo Fieri. Už z hlavnej severovýchodnej cesty, ktorá vedie celou krajinou pozdĺž pobrežia, vidieť vo Fieri medzi palmami obrovskú sochu Nepoškvrnenej, ktorá stojí nad hlavným vchodom do nového kostola. Pri tomto kostole sa nachádza aj veľké pastoračne centrum a centrum Charity. Sú tam rehoľné sestry, ale chýba tam kňaz. Donedávna to bolo sídlo biskupa. V súčasnosti biskup pôsobí na juhu vo Vlore. Byť v Albánsku a zvlášť na severe, a nenavštíviť v Škodre kostol Panny Márie Dobrej Rady, by miestni ľudia i cudzinci, ktorým Albánsko učarilo, pokladali za hriech. Tento maličký kostolík vytesaný do skaly pod starým hradom je najstaršou a zároveň hlavnou mariánskou svätyňou v Albánsku. Spája sa s ním legenda o tom, ako po obsadení Škodre Turkami postavili Turci na hore hrad a z kostolíka chceli urobiť latríny pre vojakov. Anjeli zázračným spôsobom preniesli milostivý obraz Panny Márie do Talianska, kde je do dnešného dňa. V Škodre je kópia tohto obrazu.
V Albánsku stretneme oveľa viac pamiatok dosvedčujúcich dávnu veľkosť a význam tejto krajiny. Na juhu krajiny, na predmestí Fieri, sa nachádzajú pozostatky rímskej svätyne Apollina s amfiteátrom z obdobia pred našim letopočtom a o niečo mladšieho kresťanského kláštora postaveného na mieste dávneho pohanského kultu. V meste Berat je časť, ktorá sa vola Starý Berat. Je to stará pevnosť, v ktorej ešte dnes žijú ľudia a kde sa nachádza prekrásne miesto - kostol sv. Onufria. V dvoch kaplnkách sú prekrásne nástenné maľby s výjavmi svätých východnej Cirkvi. Je to akoby panteón svätých kresťanského východu. Podľa lokálnej tradície sa tam nachádza hrob sv. Garazda. To je však len pár príkladov dávnej slávy tejto krajiny. Sú tu aj pamiatky nedávnej histórie, napríklad v okolí Fieri, v doline obývanej katolíkmi, je kaplnka postavená v bývalom komunistickom bunkri. Bunkre sú zvláštnym fenoménom Albánska. Malé alebo väčšie lemujú všetky cesty a veľké množstvo horských svahov. Je to mŕtvy symbol bývalého režimu. V jednom z nich si kresťania z Fieri spravili už spomínané miesto Božieho kultu, keďže si zatiaľ nemôžu dovoliť postaviť kostol, hoci naň už získali pozemok.
Najväčším pokladom každej spoločnosti sú však ľudia. Albánci sú ľudia, ktorých história a príroda skúšali, dalo by sa povedať, "nadmieru". To v nich zanechalo dobré aj horšie stopy. Vo všeobecnosti môžme povedať, že sú to ľudia jednoduchí, tvrdí a hrdí. Veľmi si vážia rodinu a preto, aj keď mnohí pracujú mimo svojej vlasti, svoj domov majú v nej, čo vidieť aj podľa novopostavených alebo rozostavaných domov. Rodiny sú zväčša viacdetné, často je to aj okolo desiatky detí. Ich viera po krutej dobe totality je poznačená určitou ľahostajnosťou. Prejavy nejakej náboženskej neznášanlivosti sú tu zatiaľ zriedkavé. Sú vďační za každý prejav dobra a sympatie. Nikto z nás sa tam necítil ohrozený, hoci ako hovoria oni sami, do miest mimo mesta (zvlášť do hôr) a hlavných ciest bez spoľahlivého sprievodcu by sa nemalo chodiť, lebo tu nie je problém dostať sa do konfliktu s ich tradičnými zákonmi, ktoré sú dôležitejšie ako štátny zákon a popritom oveľa prísnejšie. Poznanie tejto krajiny bolo pre mňa osobne dôkazom, že väčšina ľudských konfliktov vyplýva nie z ich náboženského alebo spoločenského presvedčenia, ale z falošných ideológií, ktoré tvoria nezodpovední, chamtiví a pyšní ľudia. Albánsko je skutočné prekrásna krajina, ktorá má bohaté dejiny, krásnu prírodu, malebné výhľady na more a hory porastané olivovými záhradami a lesmi, ale predovšetkým ľudí otvorených pre Boha, hľadajúcich pravdu a lásku po rokoch zotročenia.
Adam Baran, OFMConv