Požehnané Vianoce
Čas Vianoc je čas, ktorý obsahuje a vyjadruje pomocou rôznych symbo-lov a znakov nekonečné tajomstvá našej spásy. Aké sú to tajomstvá? Po prvé nám pripomínajú to, čo tak často pripomínal svojím bratom sv. Maximilián: „sme povolaní k svätosti“. Boh nám chce ukázať cestu k tomuto cieľu. Sv. Maximilián v prednáške, ktorú predniesol 13.6.1933 o tom hovorí takto: „Boh nám sám chcel ukázať správne cesty k svätosti. Ako najdokonalejší duch však nemohol to urobiť inak, ako poslať na zem svojho Syna, Ježiša, ktorý prijal na seba ľudskú prirodzenosť a žil tak, ako žijeme my. Prešiel životom, konal dobro a nám dal najvznešenejší príklad človeka nekonečne dokonalého a zároveň Boha“. V týchto slovách nachádzame možno čiastočnú odpoveď na otázku: Prečo Boh prišiel na tento svet? Prečo Vianoce? Je však ešte druhá časť tejto pravdy. Človek sa odlúčil od Boha svojim hriechom. Ježiš Kristus prichádza, aby nás spasil, znova nás vrátil k Otcovi. Bolo však nevyhnutné, aby toto dielo spásy musel uskutočniť sám Boh? Počúvajme znova sv. Maximiliána, ktorý na túto otázku takto odpovedá: „Musel Boh sám spasiť človeka? Nemohol to urobiť prostredníctvom nejakej dokonalej duše? Nemohol na ľudí zoslať nejaké veľké utrpenie? To by nestačilo. Lebo čím väčší je rozdiel medzi tým, kto uráža a tým, kto je urazený, tým väčšie musí byť zadosťučinenie. Urazenie Boha je nekonečné – preto zadosťučinenie môže vykonať len sám Boh, lebo On jediný je nekonečný. Všetko, čo je ľudské, je dočasné“. (prednáška, 14.4.1938).
Sú to veľké a ťažko pochopiteľné pravdy našej viery, ktoré si vyžadujú od nás angažovanosť. Prejsť vedľa Betlehemských jasiel bez toho, aby sme si nevšimli tú veľkú lásku Boha a neodpovedali na ňu je takmer nemožné. Celá atmosféra Vianoc nás núti urobiť niečo pre to, aby sme zveľadili lásku. Práve Vianoce sú časom, kedy sa nám ukazuje určitá pravda o prirodzenosti človeka – dôležitosť citov v rozhodovaní našej vôle. Možno v žiadnom inom ročnom období nerobíme toľko dobrých podujatí a skutkov ako na Vianoce. Obklopení toľkými znakmi a symbolmi (jasličky, stromček, anjeli, hviezdy), verní stáročným tradíciam, ktoré zdôrazňujú lásku a rodinu (štedrá večera, darčeky, koledy, vianočné programy) cítime, že máme v tejto oblasti veľa nedostatkov a chceme ich odstrániť. Niet divu, že mnohí, ktorí sa snažia presadzovať moderný spôsob života, radi by sa tejto vianočnej atmosféry zbavili, zaviedli do nej cudzie prvky (turistiku, športové podujatia, diskotéky), aby nebola pre nich výčitkou. Z Vianoc by si nechali len vonkajšiu radosť a zábavu. City sú skutočne silné a vonkajšie znaky ich posiľňujú. Vôľa je istotou lásky, ale práve city posiľňujú vôľu. Láska bez citu je nemožná. Chráňme si teda a pestujme naše krásne vianočné tradície a symboly, lebo oni posiľňujú a vzbudzujú city. Vôľa posilnená krásnym citom je zárukou, že dokážeme spoznať lásku Boha a na ňu správne odpovedať. V tom nám pomôže tá, ktorá prijala a vychovala Božieho Syna. Sv. Maximilián nám to pripomína: „My sa musíme odovzdať Márii, aby nás vychovala – to je jej úloha. Mária je pre nás sprostredkovateľkou Božích milosti, ale zároveň je príkladom ako ich treba prijímať. Musíme zjednotiť našu vôľu s jej vôľou.
Keď budeme stáť pred malým Ježiškom a budeme obdivovať veľkú lásku tých, ktorým Boh zveril svojho Syna, naplnení v duši vianočnou radosťou, prijmime do srdca slová vianočného pozdravu sv. Maximiliána: „Snažme sa tak uviesť Nepoškvrnenú do duše ako sv. Jozef v Betleheme. Prosme sv. Jozefa, aby sme sa tak odovzdali, tak zasvätili Nepoškvrnenej, pre ňu pracovali a pre ňu žili ako on. Tajomstvo vianočnej lásky Boha je zároveň tajomstvom rodiny a života.
Adam Baran, OFMConv