Svätý zväzok

Zmysel manželstva je v prinášaní radosti. Manželský život má byť najšťastnejším životom, životom plným, čistým, bohatým... Je to Boží zámer dokonalosti. Poslaním v manželstve je preukazovanie nezištnej lásky. Každý má zabudnúť na svoje „ja“ a obetovať sa pre druhého.

V kresťanskom dome musí žiť láska. Kresťanský dom má byť miestom modlitby. Veď práve v modlitbe čerpáme silu, ktorú potrebujeme, aby sme náš dom urobili svetlým, dobrým, čistým. My sami máme byť čestnými a nečakať, že takými budú iní. My sami musíme byť milujúcimi, úprimnými, svätými... Iba vtedy život za niečo stojí, ak je v ňom prítomná obetavá láska... Mesiáša v Starom zákone veľa razy nazvali Božím Služobníkom. Slúžiť, to nie je niečo nízke, to je Božské. Ak by sme do nášho domáceho života vniesli tento zákon slúženia, urobilo by nás to citlivými ku všetkým a naše domy by to zmenilo na miesta Božskej lásky. Ak by sme sa naučili slúžiť tak, ako slúžil Kristus, nepremýšľali by sme nad tým, ako by nám niekto druhý mohol preukázať nejakú pomoc, pozornosť či podporu, no nad tým, ako by sme druhým preukázali pomoc a niečo, z čoho by mali úžitok... Musíme byť veľmi obozretnými, keď chceme vplývať na duchovný život druhých ľudí, najmä detí. Vnucovanie môže spôsobiť nenapraviteľné škody. Najlepšie, čo môžeme spraviť, aby sme rozvíjali duchovný život druhých, to je vytvoriť im atmosféru lásky a čistoty... Manželstvo – to je Božská ustanovizeň. Bolo súčasťou Božieho plánu, keď tvoril človeka. Je to najužší a najsvätejší zväzok na zemi... Dva životy spojené do tak tesného zväzku, že už ďalej nie sú dvomi životmi, ale jedným. Každý do konca svojho života nesie posvätnú zodpovednosť za šťastie a večné blaho toho druhého... Prvá lekcia, ktorú musíme absolvovať a zrealizovať ju, je naučiť sa byť trpezlivým... Povinnosťou v rodine je nezištná láska. Každý má zabudnúť na svoje „ja“ a obetovať sa pre druhého. Každý by mal viniť seba a nie toho druhého, keď niečo nie je v poriadku. Trpezlivosť a znášanie krížov sú nevyhnutné, netrpezlivosť môže všetko pokaziť... Nech sa obe srdcia delia o radosti i starosti. Nech si rozdeľujú na polovicu ťarchu starostí. Nech je všetko v ich živote spoločné. Patrí sa, aby spolu chodili do chrámu, spolu sa modlili, spolu prinášali k Božím nohám ťarchu starostí o svoje deti a o všetkých a všetko, čo je im drahé. Prečo by spolu nehovorili o svojich pokušeniach, pochybnostiach, tajných túžbach a nepomohli jeden druhému súcitom, slovami povzbudenia?... Bojte sa najmenšieho prejavu nepochopenia či odcudzenia. Namiesto toho, aby sme si „zahryzli do jazyka“, nerozumne a neopatrne vyslovené slovo spôsobuje medzi dvoma srdcami, ktoré boli doposiaľ spojené v jedno, malú trhlinku... Povedali ste niečo unáhlene? Bez meškania poproste o odpustenie. Vzniklo u vás akési nepochopenie? Nie je dôležité, koho je to vina, nedovoľte mu, aby medzi vami zostávalo čo i len na chvíľu. Vyhýbajte sa hádkam. Nelíhajte si, ak v duši pociťujete hnev. V rodinnom živote nemôže byť miesto pre hrdosť. Nikdy by sme nemali v sebe udržiavať pocit urazenej hrdosti a úzkostlivo vypočítavať, kto presne má prosiť o odpustenie. Veď tí, ktorí sa ľúbia, nemôžu používať takúto kazuistiku, oni sú vždy pripravení odpustiť i ospravedlniť sa... V láske je potrebná osobitná jemnosť... Nedemonštrujte zlú náladu a urazené city, nehovorte s hnevom, nekonajte nedobre. Žiadna žena na zemi nebude tak trpieť pre unáhlené či nepremyslené slová, ktoré vyleteli z vašich pier, ako vaša vlastná manželka. A najviac na celom svete sa bojte zarmútiť práve ju. Láska nedáva právo správať sa hrubo k tomu, koho ľúbiš. Čím bližšie vzťahy, tým väčšmi bolia srdce pohľady, tóny, gestá či slová, ktoré hovoria o podráždenosti či jednoducho sú nepremyslené... Mnohí trpiaci by mali nájsť pomoc v pravej rodine. Každý manžel ženy-kresťanky by sa mal s ňou zjednotiť v láske ku Kristovi. Z lásky k nej prejde cez skúšky vo viere. Zdieľajúc jej život naplnený vierou a modlitbami, aj on svoj život spojí s Nebom. Zjednotení na zemi spoločnou vierou v Krista, pretavia svoju vzájomnú lásku na lásku k Bohu a budú na veky zjednotení aj v Nebi... Ak sú poznatky silou muža, tak mäkkosť je silou ženy. Nebo vždy žehná dom tej, ktorá žije pre dobro. Verná žena preukazuje mužovi plnú dôveru. Ona pred ním nič neskrýva... Keď sa cíti byť rozčarovaná alebo urazená, môže pociťovať pokušenie nájsť pochopenie a súcit u svojich blízkych priateľov, ktorým o svojich bolestiach porozpráva. Nemôže však byť nič zničujúcejšie pre jej vlastné záujmy i pre zachovanie mieru a šťastia v jej dome. Bôle, na ktoré sa žaluje cudzím, sa stávajú nehojacimi sa ranami. Múdra žena sa s nikým nedelí o svoje tajné nešťastie okrem svojho manžela, lebo iba on môže trpezlivosťou a láskou vyhladiť všetky odcudzenia a nedorozumenia... Hlavným centrom života ktoréhokoľvek človeka by mal byť jeho dom... Dom, akokoľvek skromný, maličký, má byť pre každého člena rodiny najdrahším miestom na zemi... Vo všetkých skúškach a trápeniach je rodný dom útočiskom pre dušu... Keď je v dome novorodený človiečik, manželstvo akoby sa nanovo rodilo. Dieťa zbližuje manželský pár tak, ako nikdy predtým... Život získava zrazu nový a hlbší význam. Do ich rúk je vložený svätý uzlík, nesmrteľný život, ktorý majú uchovať... Majú nový cieľ, pre ktorý treba žiť, cieľ, ktorý je dostatočne veľký, aby naplnil celý ich život.... Deti sa majú učiť odriekaniu. Nemôžu mať všetko, čo sa im zachce. Musia sa naučiť zriekať sa svojich prianí pre druhých ľudí. Musia sa tiež učiť byť starostlivými. Bezstarostný človek vždy spôsobuje škodu a bôľ, nie úmyselne, ale svojou nedbanlivosťou... A takto plynie život opravdivého domu, raz pri jasnom slnečnom svetle, inokedy pod mrakmi. No pri svetle i pod mrakmi nás vždy učí obracať sa k Nebu, ako k Veľkému domu, v ktorom sa pretvárajú všetky naše túžby a nádeje, kde sa nanovo spájajú na zemi potrhané zväzky. Vo všetkom, čo my máme a čo robíme, potrebujeme Božie požehnanie. Nik, okrem Boha, nás v čase veľkého zármutku nepodrží. Jestvuje zármutok, ktorý zraňuje ešte väčšmi ako smrť. No láska Boha môže premeniť každú skúšku na požehnanie... Život je tak krehký, že akékoľvek odlúčenie môže byť večným. Nikdy si nemôžeme byť istí, že ešte budeme mať možnosť poprosiť o prepáčenie za zlé slovo a že nám bude prepáčené.

sv. Alexandra Fiodorovna Romanovová, svätá pravoslávnej cirkvi, ruská cárovná, mučenica, s manželom vychovali päť detí, s ktorými boli spolu zavraždení komunistami po ich uchopení moci v Rusku v roku 1917