V šľapajách Márie
a sv. Maximiliána
Misionárky Nepoškvrnenej Pátra Kolbeho
Sv. Maximilián Mária Kolbe je svätcom veľkého formátu, ktorý oslovil a stále ešte oslovuje mnoho a mnoho ľudí. Čím teda? Práve svojou horlivosťou šíriť Božie Slovo a úctu k Nepoškvrnenej až po končiny zeme bez ohľadu na podmienky a s použitím všetkých dostupných a vhodných prostriedkov. Svätec vždy pripomínal – a to nielen svojím bratom v Nepokalanove – „Milujte Nepoškvrnenú: Ona vás urobí šťastnými“.
Táto veta znela aj v ušiach Pátra Luigiho, keď viedol Rytierstvo Nepoškvrnenej v Bologni. Táto a mnoho iných myšlienok sv. Maximiliána oslovila aj zopár mladých dievčat, ktoré sa chceli zasvätiť Nepoškvrnenej ešte užšie a stať sa tak jej misionárkami. Z tejto veľkej túžby a odhodlania sa rodí úžasné dielo – Misionárky Nepoškvrnenej Pátra Kolbeho.
Vznik Inštitútu
Ako každé dobré dielo, aj toto sa rodilo v ťažkostiach a v pochybnostiach. Sám zakladateľ Inštitútu viackrát vyznal, že pri vzniku tohto diela bolo veľa pochybností, či je to naozaj vôľa Otca a našej Nebeskej Matky. Napokon, ako píše vo svojich spomienkach P. Luigi Facenda, hlas generálneho predstaveného sa stal pre neho čitateľným znakom, že to dielo nebude iba dielom ľudským, ale taktiež božím, teda Bohom požehnané.
Inštitút Misionárok Nepoškvrnenej vznikol v mariánskom roku 1954, v Bologni v Taliansku. Pri jeho zrode stál už spomínaný minorita P. Luigi M. Facenda a niekoľko mladých odhodlaných ľudí, túžiacich zasvätiť svoj život úplne Pánovi v mariánskom a misijnom duchu sv. Maximiliána. Po rokoch plných entuziazmu, radosti, ale aj problémov a skúšok, prichádza dôležitý deň pre toto spoločenstvo nadšených ľudí: 11. október 1965. V tento deň kardinál Giacomo Lercaro, diecézny biskup Bologne, udeľuje po prvýkrát tomuto mladému spoločenstvu právo pôsobiť v jeho diecéze.
Povzbudené mladé misionárky začínajú v roku 1969 otvárať nové pôsobiská, a to nielen v rôznych kútoch Talianska, ale taktiež v odľahlej Južnej Amerike. Dôvodom ich odhodlania pre takúto misiu bola neopísateľná túžba niesť aj iným ľuďom, tápajúcim v trápeniach a biede, potechu, poznanie a lásku Nebeskej Matky Márie. Neustále sa rozrastajúce spoločenstvo mladých dievčat sa napokon dočkalo aj oficiálneho potvrdenia od diecézneho biskupa a to práve na sviatok Nanebovzatia Panny Márie v roku 1985.
O tri roky neskôr, v roku 1988 sa táto rodina rozrastá a pribúdajú aj Dobrovoľníci Nepoškvrnenej Pátra Kolbeho, ktorí taktiež túžia žiť ma-riánskou a misijnou spiritualitou sv. Maximiliána; v tomto období sa otvárajú aj nové misijné pôsobiská v Severnej Amerike.
Napokon, 25. marca 1992 Inštitút dostáva oficiálne potvrdenie zo Sv. Stolice a je uznaný za Laický inštitút pápežského práva. Slávnosť Zvestovania Pána, deň schválenia Inštitútu pápežom, bola určitou zárukou pre tých, ktorí neváhali zasvätiť svoj život Pánovi a jeho Matke Márii. V roku 1996 sa k tejto rodine pripájajú ešte aj muži: Misionári Nepoškvrnenej Pátra Kolbeho.
Mariánska a misijná charizma
Inštitút charakterizuje dvojitá charizma: mariánska a misijná. Misionárky Nepoškvrnenej, podobne ako sv. Maximilián, hľadajú svoju inšpiráciu predovšetkým v osobe a živote našej Nebeskej Matky Márie. Skrze zasvätenie sa Nepoškvrnenej v duchu sv. Maximiliána M. Kolbeho, misionárky obetujú nielen svoj čas, ale aj všetky možné prostriedky, aby prinášali nádej a poukázali na silu, ktorá vyviera z Božieho Slova. Slova, ktoré ma moc meniť životy ľudí, Slova, ktoré má moc uzdravovať naše choré a hriechom znečistené srdcia.
Z meditácie Božieho Slova vyviera aj druhá charizma Inštitútu a to misijná. Tak ako Matka Božia Mária, misionárky sa nemôžu obmedziť iba na vlastné spoločenstvo, teda na prostredie kde žijú, ale musia a vychádzajú aj „do ulíc“ ohlasovať Toho, na ktorého poukazuje vždy Panna Mária, na svojho Syna Ježiša.
V konštitúciách Misionárok Nepoškvrnenej sa píše: „Úlohou misionárky je nasledovať a hlásať Krista, ochrancu chudobných a pokorných, osloboditeľa človeka z každého zajatia; Krista, ktorý zanecháva všetko kvôli Otcovi; Krista trpiaceho, ukrižovaného a Pastiera ľudstva.“ A kde sa môže misionárka pripraviť lepšie na tak náročné poslanie ak nie v škole Panny Márie, v škole Matky Syna?! A preto obidve charizmy, mariánska a misijná, sú úzko späté a dopĺňajú sa navzájom.
Preniknúť mariánskym duchom každé prostredie
Cieľom Inštitútu je vydávať zodpovedné svedectvo v rôznych oblas-tiach spoločenského života a prenikať evanjeliovým a mariánskym duchom každú skutočnosť, v ktorú je zaangažovaný. Misionárky Nepoškvrnenej, tak ako Ježiš, nerobia žiadne rozdiely medzi ľuďmi a snažia sa vyvíjať svoj apoštolát v každom prostredí: spolupracujú pri ľudových misiách a v rekolekčných domoch; navštevujú rodiny a rozprávajú sa so všetkými ich členmi, teda aj s tými, ktorí už stratili vieru v Boha; organizujú sympózia a formačné stretnutia pre rôzne kategórie, a zvlášť pre mládež; napokon Inštitút organizuje aj kurzy na prehĺbenie vedomostí o Panne Márii.
Sv. Maximilián presvedčivo a často hovoril svojim bratom: „Ako nikdy predtým, dnes je nutné vychovávať duše skrze tlačené slovo.“ Tieto slová svätca, aj keď vypovedané pred mnohými rokmi, sa javia ako stále veľmi aktuálne, pretože poukazujú na jeden z najdôležitejších, ak nie na najdôležitejší prostriedok evanjelizácie dnešnej doby – masmédia. A preto misionárky vo svojom apoštoláte využívajú dnes tento prostriedok vo veľkej miere a vydávajú svoj vlastný časopis v rôznych jazykoch, v ktorom zohľadňujú potreby a kultúrne podmienky danej krajiny.
Svätec, ktorý šíril úctu k Nepoškvrnenej „až po končiny zeme“ a pre tento cieľ založil dokonca aj mestečko Niepokalanów, v ktorom býval so svojimi spolubratmi, raz povedal: „Možno, niekedy Nepoškvrnená bude chcieť, aby vznikol aj ženský Niepokalanów (Mesto Nepoškvrnenej) - tak veľmi potrebný.“ A zdá sa, že prorocké slová sv. Maximiliána našli svoju odozvu a naplnenie práve v Inštitúte Misionárok Nepoškvrnenej, ktoré sa snažia kráčať ďalej po tých istých cestách a chodníkoch ako on, keď šíria úctu k Nepoškvrnenej a pomáhajú človeku stretnúť sa s ňou.
P. Jaro M. Cár OFMConv.