Krížová cesta
so sv. Maximiliánom
Úvod
Úvod
Každý z nás nesie svoj kríž. Niekedy sa nám zdá, že je príliš ťažký, že iný kríž – kríž toho či tamtoho človeka by bol vhodnejší. Ale iba ten kríž, ktorý nám bol daný, je "na mieru šitý" našim možnostiam. Je úplne prirodzené, že sa bojíme utrpenia, ale pamätajme na to, čo hovorí sv. Maximilián: „Ak nás Pán Boh navštívi bolestným utrpením a duša kráča tŕnistou cestou, tešme sa, že Boh nás predurčuje k veľkej doko-nalosti.“ Vezmime teda svoj kríž a poďme za Kristom plece popri pleci so sv. Maximiliánom na horu spásy. Niet inej cesty do večnosti ako cesta, ktorá vedie cez Kalváriu, cez kríž. Keď tam už dôjdeme, postavme svoj kríž vedľa Ježišovho kríža. On, vyzdvihnutý od zeme a s rozpätými rukami, nás pozýva k sebe, k prameňu lásky a odpustenia. Jeho ramená nás chcú objať so všetkým, čo je v nás nedokonalé a slabé, aby to posledným vzdychom: „Je dokonané!“ obetoval Bohu Otcovi.
Prvé zastavenie: Súd nad Bohom.
Už som ho odsúdil... Už som vyniesol nad ním rozsudok... Umyl som si ruky a Boha – plnosť lásky – som poslal na kríž... Tak ľahko odsudzujem tých, ktorí odsúdili Boha na smrť... A predsa viem, že hoci sám dobre poznám bolesť, keď ma posudzujú, predsa sa ta poprava spred 2000 rokov toľkokrát opakuje v mojom srdci.
„Pokladom sú bratia, ktorí ťa križujú – učí ťa dnes sv. Maximilián – miluj ich. Byť ukrižovaným z lásky k Ukrižovanému je jediným šťastím na zemi.“ Dokážeš tak ako on prežívať tajomstvo svojho utrpenia?
Sv. Maximilián, uč nás byť šťastnými v utrpení!
Druhé zastavenie: Nesenie kríža.
Ježiš berie svoj kríž na ramená bez slova odporu, námietky, či žiaľu. Nepýta sa: „Prečo?“ Mĺkve prijatie kríža je vyplnením Otcovej vôle, je začiatkom krížovej cesty spásy každého z nás. Hovorím, že milujem Boha... Prečo teda utekám pred krížom a utrpenie často prijímam ako trest... veď predsa „utrpenie a obeta sú skúškou lásky“?
Dnes ťa sv. Maximilián učí: „Čím sa duša vďaka Božej milosti stáva silnejšou a mužnejšou, tým väčší kríž jej Pán Boh kladie na ramená, aby tak svojím životom čo najvernejšie odzrkadľovala Ježiša ukrižovaného. Pochopil si už tajomstvo kríža?
Sv. Maximilián, uč nás milovať kríže všedného dňa!
Tretie zastavenie: Prvý pád.
Pane, spadol si pod ťarchou kríža, ktorý je symbolom celej hriešnej ľudskosti... Ďakujem ti, že si našiel silu vstať. Viem, bolo to z lásky ku mne... Vedel si predsa, že ja, malý človek, tisícky a možno stovky tisíckrát padnem pod ťarchou svojich hriechov, návykov, náruživostí. Ďakujem ti, Pane, za tú námahu pri vstávaní, ktorá mi je stálym povzbudením k obráteniu.
Páter Kolbe ťa dnes učí: „Keď padneš – nikdy neprepadaj smútku, lebo to je zapáchajúca pýcha; ale naopak – s veľkou láskou a duchovnou radosťou hneď vstaň a choď vpred! Ten pád nahraď úkonom dokonalej lásky.“
Sv. Maximilián, vypros nám milosť radostného vstávania po každom našom páde!
Štvrté zastavenie: Stretnutie s matkou.
Je to azda najpôsobivejšie a zároveň najbolestnejšie stretnutie na tvojej krížovej ceste, Pane. V pohľade plnom lásky je obsiahnutý tichý, no bolestivý súhlas matky s utrpením Syna. Hoci z ľudského pohľadu si prehral, Pane, tvoja matka však ani na chvíľu nezapochybovala, že v tomto, na prvý pohľad nezmyselnom utrpení, sa plní Otcova vôľa. Každý z nás prežíva svoju osobnú Golgotu, na ktorej stretáva svoju mlčiacu matku. Tak veľa matiek stretáva svojich synov na rôznych cestách kríža. A hoci im nedokážu pomôcť niesť bremeno, ktoré nesú na svojich ramenách, môžu stáť a hľadieť v tichu, a to ticho už samo o sebe stačí, aby načerpali silu do ďalšieho napredovania. Mĺkva prítomnosť pri utrpení druhého človeka ma azda najviac pripodobňuje tvojej matke, Pane.
Páter Kolbe ťa dnes učí: „Nič nás tak nepribližuje k Nepoškvrnenej a neutvrdzuje nás v láske, ako práve láska spojená s utrpením z lásky. Práve na tejto ceste utrpenia sa môžeme presvedčiť, či sme jej naozaj úplne a bezvýhradne oddaní.“
Sv. Maximilián, uč nás bezhraničnej dôvere Nepoškvrnenej!
Piate zastavenie: Pomocná dlaň.
Konečne sa našiel niekto, kto by ti pomohol, Pane. Síce neochotne, veď mal predsa iné povinnosti. Zriedka sa pritrafia ľudia, ktorí by chceli pomôcť tak úplne nezištne... Vždy niečo za niečo. Tiež som si na to zvykol a často robím takisto. Nedokážem, alebo jednoducho nechcem pomôcť svojmu Bohu. On v toľkých bratoch a sestrách, ktorí potrebujú moju pomoc, čaká na dobré slovo, na moje silné dlane. Ja, ktorý nosím hrdé meno (rytiera Nepoškvrnenej,kresťana), tak ľahko strácam tvoj obraz vo svojom srdci, Pane. Nedokážem ho zbadať v srdci druhého človeka.
Páter Kolbe však učí: „Rytier Nepoškvrnenej neuzatvára srdce len pre seba, či pre rodinu, príbuzných, blízkych, priateľov..., ale zahŕňa v ňom celý svet, všetkých a každého osobitne, pretože všetci sú vykúpení krvou Pána Ježiša, všetci sú našimi bratmi.“
Sv. Maximilián, uč nás citlivosti na ľudské utrpenie!
Šieste zastavenie: Veronika.
Pozri, Pane, akási žena sa pretláča cez dav a so šatkou v ruke sa náhli k tebe. Utrela ti tvár od potu a špiny. Spravila to príliš rýchlo a potichu, takže to nemohlo byť len kvôli ľudskému obdivu. Bolo to tiché gesto vykonané so ženskou citlivosťou. Potom rýchlo zmizla v dave. Dokázal by som urobiť takéto gesto odvahy? Pane, milosrdné srdce Veroniky si odmenil, keď si jej na bielu šatku daroval prvý portrét umučeného Spasiteľa. Tým gestom mi, Pane, hovoríš, že každým dobrým skutkom sa vo mne obnovuje obraz tvojej tváre.
Dnes ťa páter Kolbe učí: „Tomuto vzoru prvého Božieho Syna, nekonečného Boha-človeka, sa majú odteraz pripodobňovať Božie deti a kopírovať v sebe črty Bohočloveka. Kto v sebe čo najdôkladnejšie obnoví obraz Pána Ježiša, ten sa viac priblíži k božstvu, stane sa človekom-Bohom.“
Sv. Maximilián, uč nás obetavej láske!
Siedme zastavenie: Druhý pád
Ó, Pane, znovu si padol. Si čoraz slabší. Dokážeš dôjsť na miesto – cieľ tvojej púte? Druhý krát si spadol, pretože ja som spadol. Čosi mi nevyšlo, klesol som tak hlboko, že sa vo mne znovu zotrel tvoj obraz, Pane. Viem, že tvoj druhý pád bol bolestnejší než prvý. Vedel si, že ja tak často strácam ľudskú dôstojnosť, preto si spadol tak nízko – aby si ma mohol znovu zdvihnúť. Podľa tvojho príkladu, Pane, vstanem a pôjdem ďalej.
Sv. Maximilián ťa dnes učí: „Hoci by si bol niekto istý tým, že je silný, nech si dáva pozor, aby nespadol. (...) Na seba sa nemožno nikdy spoliehať, len na Božiu milosť.“
Sv. Maximilián, uč nás vytrvale vstávať po pádoch!
Ôsme zastavenie: Plačúce ženy.
Pozri, Pane, koľko žien ťa oplakáva. Musia ťa veľmi milovať. Ale ty ich učíš, že majú plakať nad sebou a nad svojimi deťmi, lebo ich hriechy sú pravým dôvodom tvojho kríža. Pamätám, Pane, na tie chvíle, keď nado mnou v mojom rodnom dome plakala moja mama. Stali sa jej slzy pre mňa, tak ako pre malého Rajmunda začiatkom cesty obrátenia a veľkej svätosti? Tie plačúce ženy na tvojej ceste, Pane, sú obrazom všetkých neprávostí súčasného sveta, neľudských systémov a vojen. Dokážem ich dnes potešiť? Dokážem dať svetu niečo zo seba? Alebo sa snáď zamykám v malom svete svojich súkromných záležitostí?
Sv. Maximilián sa ťa dnes pýta: „Je tvojim ideálom preliatie krvi za Krista?“ A hovorí: „Ak nie jednorázovo, tak celým životom, svedomitým (...) plnením svojich povinností(...) Lebo v práci na obrátení a posvätení duší je najúčinnejší kríž, utrpenie, obeta.“
Sv. Maximilián, uč nás „plakať nad sebou“!
Deviate zastavenie: Tretí pád.
Je to už tretíkrát, čo si spadol, Pane. Dlho si ležal, nemohol si vstať. Viem, prečo si tak dlho nevstával – znova si ma musel dať dohromady a postaviť na nohy, aby som sa znova podobal na človeka. Znova som stratil tvoj obraz, sprofanoval som tvoju svätyňu, ktorou je moje telo. Spravil som z nej predmet svojich chúťok - preto si znova spadol. Dobre, že som to spoznal, Pane. Ľahšie mi je teraz vstať a znova postaviť to, čo som obrátil na ruiny a ďalej byť tvojím spoločníkom. Počiatkom každého obrátenia je uznanie svojej hriešnosti.
Sv. Maximilián ťa dnes učí: "Každý pád, hoci by bol najťažší a opakujúci sa, nech nám poslúži vždy len ako stupienok k vyššej dokonalosti. Veď Nepoškvrnená len preto dopúšťa pád, aby nás vyliečila z našej pýchy, pri-viedla k pokore, a tak nás urobila poddajnejšími Božím milostiam.“
Sv. Maximilián, uč nás opravdivej pokore!
Desiate zastavenie: Obnaženie.
Obrali ťa, Pane, o šaty i o dôstojnosť. Toľko krvavých rán, potu a špiny! Je dokonca ťažké spoznať tvoju podobu. Ja však viem, že hoci z teba strhli všetko, čo je ľudské i božské, naďalej si tým istým Kristom, v ktorého som „kedysi“ uveril... Tvoj obraz vo mne po toľkých rokoch vzletov a pádov sa podobá tomu, ktorý mám v tejto chvíli pred očami. Veď práve! Preto si mi, Pane, pripomenul, ako vo mne vyzeráš, v mojom padlom človečenstve, v mojom zahľadení sa len na to, čo prináša chvíľkové potešenie, zisk, klamlivé šťastie. Nemôžem hľadieť na to, ako trpíš, Pane! Pôjdem obnoviť v sebe tvoj obraz.
Páter Kolbe ťa dnes učí: „Srdce človeka je priveľké na to, aby ho bolo možné zaplniť peniazmi, zmyselnosťou, alebo zvodným a omamným dymom slávy. Túži po najvyššom dobre, po dobre bez hraníc, ktoré trvá večne. A takýmto dobrom je jedine – Boh.“
Sv. Maximilián, uč nás čistote srdca!
Jedenáste zastavenie: Ukrižovanie.
Pane, dovoľ mi spolu s tebou ukrižovať to všetko, čo ma bolí a trápi. Dovoľ mi pribiť na toto drevo všetky výčitky svojho svedomia, všetky nespravodlivosti, ktorých som sa dopustil. Nech to všetko na ňom ostane... Chcem sa znovuzrodiť spolu s tebou. Viem, Pane, že nesením kríža si na svoje ramená vzal všetko, čo ma ponižuje, odľučtuje, všetky moje bolesti, celý môj neraz podlý život, a priniesol si to sem na Kalváriu. A to všetko preto, aby som za tri dni mohol spolu s tebou povstať k novému, dôstojnému a peknému životu v plnosti človečenstva. Aby som bol naozaj tvojím obrazom.
Páter Kolbe ťa dnes učí: „Najkrajšou a najpravdivejšou knihou, v ktorej môžeme plne vnikať do tajomstiev Lásky, je Ukrižovaný.“
Sv. Maximilián, uč nás láske ku krížu!
Dvanáste zastavenie: Smrť.
„Je dokonané!“ Úplne si naplnil vôľu Otca, Pane. Umieraš... Tvoja láska ma zahanbuje. V mukách skonávania na mňa neustále myslíš. Dávaš mi svoj matku. Čo si cítil v tej strašne dlhej hodine? „Existujú väčšie utrpenia – hovorieval páter Kolbe bratom – v porovnaní s ktorými sú naše ničím. Sú to utrpenia, ktoré znášal Pán Ježiš na kríži, keď volal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?““ Budem môcť na konci svojho života zopakovať Ježišove slová: „Je dokonané!“ ? Je môj život stálym „áno“ Bohu na všetko?
Dnes nás páter Kolbe posilňuje: „Akým pokojom a šťastím nás na smrteľnej posteli bude prenikať myšlienka, že sme sa pre Nepoškvrnenú veľmi a veľmi veľa natrápili a natrpeli.“
Sv. Maximilián, uč nás umierať pre svet!
Trináste zastavenie: Snímanie z kríža.
Sňali ťa, Pane, z kríža a odovzdali matke. Tak, ako ťa kedysi držala na kolenách, tak si sa teraz vrátil do jej materinského náručia. Mária, od začiatku si šla za svojim Synom. Zobďaleč si všetko pozorovala ukrytá v dave... Rátala si každý pád, každé potknutie sa, každý uštedrený úder... Teraz ti ho odovzdali mŕtveho. Z tvojej vôle, Pane, je tvoja matka mojou matkou. Od dnes bude chodiť za každým z nás, bude hojiť naše rany, bude prosiť, napomínať, lebo ty, Boh, si jej dal nás všetkých za synov a dcéry.
Páter Kolbe ťa dnes učí: „Cesta Nepoškvrnenej napriek tomu, že je neraz vystlaná krížikmi a utrpením, nie je taká ťažká, nejasná; vždy pociťujeme to teplo matky.“
Sv. Maximilián, uč nás oddovzdať sa vo všetkom Nepoškvrnenej!
Štrnáste zastavenie: Hrob.
Niet ho, zobrali ho dobrí ľudia, ktorí mu poskytli miesto odpočinku. Môj Kráľ spí, ale viem, že prichádza jar zmŕtvychvstania a on povstane v sláve. A ja? Čo mám robiť? Zdá sa, že Ježiš vraví – choď, zmy zo seba všetku špinu a oddýchni si. Veď, kráčať po mojej a vlastne po tvojej krížovej ceste bolo namáhavé. Už sa pominulo to, čo bolo zlé. Ak sa umyješ a očistíš z prachu prejdenej cesty života, povstaneš spolu so mnou. Teraz sa zastav a oddýchni si, lebo ťa ešte čaká mnoho námahy, ešte nenadišiel koniec tvojej púte, ešte máš pred sebou ďalekú cestu...
Dnes ťa páter Kolbe učí: „Dovoľme, aby Pán Boh očistil naše duše v ohni utrpenia (...) Snažme sa pociťovať Božiu ruku vo všetkom. Nedajme sa zvábiť pokušeniami. Zanedlho nadíde prechod do večnosti.“
Sv. Maximilián, vyprosuj nám milosť znovuzrodenia sa pre nový život!
Záver
Ďakujem ti, Pane, že si mi dovolil prejsť s tebou krížovú cestu. Ďakujem ti za rady, ktoré si mi udelil prostredníctvom sv. Maximiliána. Ty vieš, Pane, ako mi je niekedy ťažko veriť, že utrpenie má zmysel. Tvoje rany a tvoj prebodnutý bok sú pre mňa zárukou, že sa nenamáham zbytočne, že môj život nesmeruje do prázdnoty. Verím, Pane, že po súmraku Golgoty nadíde ráno zmŕtvychvstania a vtedy každého z nás oslovíš: „Pokoj s tebou.“ Zasadneš pri stole a spoznáme ťa pri lámaní chleba. Zotrvajme teda spolu s Máriou a s apoštolmi v očakávaní Pána.
Nakoniec vezmime si k srdcu ešte jednu radu, ktorú nám dáva sv. Maximilián: „Nenávisť nie je tvorivou silou. Tvorivou silou je láska! Tie utrpenia nás nepremôžu, len nás pretavia a zocelia. Veľké obety, ktoré prinášame, sú potrebné na vykúpenie šťastia a pokojného života tých, čo prídu po nás.“
Renata Kupis, Národné centrum MI v Poľsku