Svätý Maximilián – patrón našich ťažkých čias (1.)
14. augusta 2006 uplynulo 65 rokov od hrdinskej smrti svätého Maximiliána Márie Kolbeho, ktorý si svojím nevídaným skutkom dobrovoľnej smrti za neznámeho spoluväzňa vyslúžil titul „mučeník lásky“. Keďže mnohí starí i noví čitatelia Rytiera Nepoškvrnenej si želali pripomenúť dôležité fakty zo života sv. Maximiliána, rozhodli sme sa po takmer pätnástich rokoch opäť uverejňovať na pokračovanie jeho životopis.
Je 8. január 1894. V mestečku Zduńska Wola v strednom Poľsku, ktoré v tom čase okupovalo cárske Rusko, prichádza na svet druhé dieťa v rodine Kolbeovcov.
Podľa pradávnych zvyklostí, ktoré si v tomto regióne odovzdávali ľudia z generácie na generáciu, ho nábožní krstní rodičia ešte v ten istý deň zaniesli do farského kostola Nanebovzatia Panny Márie, kde prijal sv. krst a pri ňom dostal meno Rajmund.
Marianna Kolbeová priviedla na svet päť synov – Valentína, Antona, Františka, Rajmunda a Jozefa. Dvaja z nich – Valentín a Anton zomreli v detskom veku.
Rajmundovi rodičia boli tkáčmi. Živili sa ťažkou prácou v domácej tkáčskej dielni. Ich remeslo však nestačilo uživiť rodinu. Okolo roku 1897 sa Kolbeovci v nádeji na lepší život presťahovali do Pabianíc. Otec si našiel prácu pre miestnu továreň a matka predávala v malom obchodíku, ktorý si rodina otvorila. Obchodík však onedlho pre nesolventnosť zákazníkov, ktorým dobrosrdečná pani Kolbeová predávala tovar na dlh, skrachoval. Aj ona sa teda pridala k práci svojho manžela a ruka v ruke zarábali na tvrdý každodenný chlebík ich rodiny. Dom Kolbeovcov bol presiaknutý kresťanskou láskou a naozajstným katolíckym duchom. Deti boli vychovávané k láske k Bohu a ľuďom, k láske k vlasti, k poslušnosti rodičom a k praktickému kresťanskému životu. Ich detstvo bolo silne poznačené skutočnosťou, že rodičia boli františkánskymi terciármi a ich dom sa často stával miestom náboženských a vlastenec-kých stretnutí chudobných rodín zo širokého okolia, čo bolo v období okupácie Poľska naozaj nebezpečné.
Mnohí z nás si predstavujú svätcov ako výnimočné osobnosti, ktoré od seba doslova odpudzujú všetko „hriešne ľudské“. No malý Rajmund bol obyčajným živým dieťaťom, ba mohli by sme povedať, že nebol žiadnym „anjelikom“. Bol tvrdohlavý a náročný, no podľa spomienok ľudí, ktorí ho už v tomto období poznali, mal výnimočne dobré srdce. Jeho detstvo určite nebolo ľahké, hoci zakusoval dobrotu a pokoj svojich prísnych rodičov, ktorí svoje deti nijako nerozmaznávali a nešetrili ich od fyzickej práce. Už od malička museli pomáhať s domácimi prácami, neskôr i variť, pretože matka bola v obchodíku a otec od svitu do mrku pracoval v tkáčskej dielni. Rodičia mali svoje deti veľmi radi, no vychovávali ich prísne. A táto prísnosť bola pravdepodobne zdrojom neskoršej Maximiliánovej odvahy, húževnatosti a veľkej vnútornej vyrovnanosti, ktorá tak veľmi chýba dnešnému človeku.
Veľká nábožnosť rodiny Kolbeovcov sa na Rajmundovi prejavila už v ranom detstve. Veľmi rád chodieval do kostola, kde od malička takmer denne miništrovával. Z tohto obdobia sa nám zo spomienok matky zachovala jedna podivuhodná príhoda, ktorá akoby predznamenala jeho ďalší život. Raz, keď čosi vyparatil, matka krútila hlavou a nahlas si smutne povzdychla: „Synček, čo len z teba bude?!“ Po tejto výčitke sa Rajmund veľmi zmenil. Zvážnel a často sa modlil pred obrazom Panny Márie, doma i v kostole. Takéto zmenené správanie si milujúca matka nemohla nevšimnúť. Na naliehanie matky jej vyrozprával príhodu spred niekoľkých dní: „Raz, keď som so slzami v očiach v kostole prosil Pannu Máriu, aby mi povedala, čo zo mňa bude, sa mi zjavila Božia Matka, ktorá mala v rukách dve koruny. Jednu bielu a druhú červenú. Biela symbolizovala čistotu, červená mučeníctvo. Spýtala sa ma, ktorú by som chcel. Vybral som si oboje.“
Srdce Rajmundovej mamy v tej chvíli zaiste naplnila radosť i bolesť. Radosť z toho, že jej syn bol takto poctený Pannou Máriou, bolesť z toho, že život jej milovaného dieťaťa výnimočným spôsobom poznačí bolesť a utrpenie.
Píše sa rok 1907. Farnosť Pabianice prežíva veľkú udalosť. Po mnohých rokoch sa v nej znova konajú ľudové misie, ktoré vedú pátri minoriti z Ľvova. V pabianickej farnosti zavial čerstvý vietor evanjeliovej obnovy. Jeden z misionárov – páter Peregryn – pozval chlapcov z Pabianíc na štúdia na minoritskom gymnáziu vo Ľvove.Napriek tomu, že rodičia mali pôvodne iné plány so svojimi deťmi – kňazom sa mal stať František a Rajmund mal pokračovať v rodinnom podniku - prijímajú ponuku minoritov a záujem svojich detí o štúdium vidia ako prejav Božej vôle. A tak sa dvaja bratia, Rajmund a František Kolbeovci, ocitli vo veľkomeste.
V škole vynikal Rajmud svojím nadaním pre prírodné vedy. Jeho najobľúbenejšími predmetmi sa stali matematika a fyzika. Rajmund sníval o dobytí vesmíru a spravil si presné fyzikálne výpočty a náčrty kozmickej lode. Tie ohúrili vtedajšiu univerzitnú elitu a ukázali sa ako myšlienky, ktoré predbehli dobu o takmer 50 rokov. Svojimi výpočtami podložil schopnosť človeka letieť na Mesiac, zaujímal sa tiež o také problémy, ako problém opevnenia Ľvova, ktorým by sa mesto stalo nedobytným.
V tichosti chrámu, pred obrazom Nepošvkrnenej však zvádzal najtvrdší boj – boj so sebou samým. Pokorne sa modlil o najväčšie víťazstvo, víťazstvo nad svojím „ja“. Sníval o boji, ktorým by získal srdcia celého sveta pre Bohorodičku a skrze ňu pre jej Syna Ježiša Krista.
Na jar roku 1910 oznámili rehoľní predstavení chlapcom z Rajmundovej triedy, že do konca roka sa majú rozhodnúť, či vstúpia do rehole, alebo chcú ďalej pokračovať v štúdiu a pripravovať sa na nejaké svetské povolanie. Rajmund nemal jasno v otázke svojho povolania a preto sa rozhodol dať rehoľným predstaveným negatívnu odpoveď. No krok jeho rodičov, ktorých deti sa rozpŕchli po svete a všetky sa rozhodli určitým spôsobom spojiť svoje životy so službou Cirkvi, bol pre neho znamením pre zmenu svojho rozhodnutia. Otec a matka sa rozhodli vstúpiť do kláštora, a tak Rajmund tichým, no rozhodným hlasom poprosil provinciála minoritov: „Pokorne prosím o moje prijatie do rádu sv. Františka“.
Dariusz Żuk-Olszewski
pokračovanie v budúcom čísle