Ten, v ktorom Boh ukázal plnosť človečenstva
Okrúhle 65. výročie mučeníckej smrti sv. Maximiliána Márie Kolbeho, ktoré si v tomto roku pripomíname, je vhodnou príležitosťou k lepšiemu poznaniu veľkosti a významu tejto udalosti, ktorá je príkladom heroickej lásky k blížnemu a dokonalej jednoty s Bohom. Pre väčšinu ľudí je hrdinský čin Pátra Kolbeho darovaním vlastného života za druhého človeka, za jeho rodinu. Sú však i takí, ktorí vnímajú tento čin sv. Maximiliána ako bezvýznamné gesto, takmer nič neobvyklé, jedno z mnohých... Avšak táto udalosť z augusta 1941 je oveľa hlbšia a jej význam presahuje ge-nerácie.
Červené poschodové baraky postavené rovno popri cestičkách olemovaných topoľmi. Všetko obkolesené dvojitým plotom z ostnatého drôtu napusteného smrtnonosným elektrickým prúdom. Každých pár metrov strážne veže. Reč je o nemeckom koncentračnom tábore, ktorý bol synonymom najväčšej ľudskej zloby, no zároveň aj miestom hrdinského svedectva opravdivej ľudskosti. Do tohto pekla na zemi bol privezený 28.5.1941 Páter Maximilián Kolbe spolu s ďalšími 304 väzňami. Dostal číslo 16670 a na "privítanie" si vypočul slová veliteľa tábora: "Uisťujem vás, že tu nie ste v sanatóriu, ale v nemeckom koncentračnom tábore, z ktorého sa dá výjsť iba cez komín krematória. Keď sa to niekomu nepáči, môže sa hneď hodiť na drôty. Židia tu nemajú právo žiť dlhšie ako dva týždne, kňazi jeden mesiac a ostatní tri me-siace." Páter Maximilián hneď od začiatku pocítil nesmiernu tvrdosť tohto miesta. Ako kňaz bol pridelený k najhoršiemu “kápovi” v tábore, kriminálnikovi Krottovi. Ten sa od začiatku netajil zvláštnou nenávisťou voči kňazom a zaumienil si, že ho zničí. Napriek všetkým ťažkostiam Otec Kolbe nezúfal. Veľa sa modlil, aj napriek zákazom spovedal väzňov, delil sa o svoju stravu. Jeden z väzňov takto spomína: "Stretol som sa s ním niekoľkokrát v tábore. P. Kolbe svojím vplyvom dokázal každého duchovne posilniť a pomôcť uveriť v prežitie. Zdržiaval sa vo väčších skupinách väzňov a poskytoval svoju duchovnú službu, za čo mu hrozil trest smrti. Stretnutie s ním zanechávalo na človeku nezmazateľnú stopu. (T. Chrościecki). Tak prišiel pamätný júlový deň roku 1941 (dátum nie je presne známy, no bolo to medzi 28.7. a 1.8.1941), keď P. Maximilián Kolbe začal svoj výstup na Golgotu.
V tábore vládla krutá disciplína. Zvlášť pri nástupe väžňov, každý kto sa pohol bez povolenia esesáka, bol hneď zastrelený alebo v lepšom prípade zbitý. Atmosféra bola napätá. Určenie na smrť podľa ľubovôle veliteľa. Nacistická mate-matika - za jedného väzňa, ktorému sa podarilo újsť pri prácach mimo tábora, má zomrieť desať nevinných ľudí. Každý bol na smrť vystrašený a nervózne čakal, či to nebude on. Maximilián vystupuje pred všetkých a napodiv sa nič nedeje. Nielen, že ho nezastrelili, nezmlátili, ale dovolili mu priblížiť sa k veliteľovi.
Veliteľ tábora sa nikdy nerozprával s väzňami, tým väčšmi, keď hovorili bez rozkazu. Tu sa však väzni stali svedkami takmer riadneho dialógu. To, čo sa deje ako dôsledok tohto rozhovoru, nemá obdobu ani predtým ani potom. Žiadosť väzňa je vypočutá.
Obvykle by v prípade takejto "drzosti" väzňa išiel na smrť ten, ktorý bol určený, ako aj ten, kto sa zaň obetoval. V našom prípade väzeň určený na smrť je prepustený z cely smrti, ba dokonca prežil celú vojnu a žil ešte dlho po nej. Maximilián ide na smrť ako kňaz a je posilnením pre zomierajúcich.
Čin Sv. Maximiliána opisuje iný väzeň tohto koncentračného tábora Ing. J. Bielecki: "V Osvienčime bolo cítiť akúsi degradáciu človečenstva. Desiatky ľudí ju cítili priamo v sebe. Prebúdzali sa v nich zveriace inštinkty, vynárala sa nejaká prvotná, primitívna osobnosť, ktorá podvedome prikazovala jesť, za každú cenu jesť a strániť sa fyzického utrpenia. Psychika človeka bola nemilosrdne doráňaná. Zdalo sa, že celý svet sa topí vo vzájomnej nenávisti... a v tom prichádza otras. Medzi nami je niekto, kto dokáže v túto duchovnú noc vysoko vyzdvihnúť vlajku lásky. Tak nie je teda pravda, že ľudskosť je zničená a navždy zašliapaná do blata, že naši kati zvíťazili a nás ovládla beznádej. Čin Sv. Maximiliána sa stal pre tisícky väzňov dôkazom, že pravdivý svet existuje tak ako predtým. Bol to otras plný optimizmu, ktorý rege-neroval a dodal nám síl. Hovoriť, že Maximilián zomrel pre jedného z nás a jeho rodinu je zjednodušením tejto udalosti. Tá smrť bola záchranou pre mnohých, a práve v tom spočíva jej veľkosť. Takto sme to cítili tam a ako dlho budeme žiť, budeme pred ňou skláňať hlavu, tak ako sme ju skláňali v tamten čas pred bunkrom hladovej smrti."
Tieto fakty samé o sebe hovoria, že nielen život, ale aj smrť sv. Maximiliána boli Božím znamením. Boh na jeho živote ukázal, že má moc aj v pekle, ktoré na zemi pripravil človek pre človeka. Boh vie posilniť tých, ktorí mu dôverujú a vie ukázať, že je Pánom. Chce však, aby to sám človek pochopil, a aby človek nepovedal, že Boh ho k niečomu prinútil. On rešpektuje našu slobodu, aj keď ju človek zneužíva. Vždy však čaká a dáva znamenia.
P. Adam Baran OFMConv.