Zločin a trest
– svedomie a pokánie
Svätý Maximilián Mária Kolbe, ktorý sa stal väzňom a mučeníkom jedného z najstrašnejších väzení na tejto zemi - koncentračného tábora Auschwitz v Osvienčime, sa stal po svojej kanonizácii patrónom väzňov, predovšetkým väzňov politických. Sv. Maximiliánovi je zasvätená aj kaplnka v jednej zo slovenských väzníc – v Hrnčiarovciach nad Parnou. Svojou obetou života a príkladom kňaza a väzňa, ktorý dokázal z bratskej lásky k spoluväzňovi darovať to, čo si človek najviac cení – vlastný život, posvätil väzenské prostredie a stal sa nemým mementom, ktoré núti aj mnohých dnešných väzňov hlboko sa zamyslieť nad sebou a zmenou svojho života.
Svätý Maximilián svojím pôsobením a svedectvom v pekle koncentračného tábora nám zanechal príklad skutočného pastiera väzňov, ktorý sa stal jedným z nich a priniesol im Krista v obeti vlastného života. Skúsme sa spoločne v tomto období, keď si pripomíname 65. výročie jeho smrti, zamyslieť nad osudmi našich bratov a sestier, ktorým sa stal špeciálnym patrónom a pomocníkom. Tento článok nech je skromnou poctou slovenských väzenských duchovných nášmu spolubratovi, ktorý nám tiež zanechal príklad skutočného väzenského duchovného.
Pohľad do Biblie
Zločin a trest je vážnym problémom ľudského svedomia. Je námetom viacerých literárnych diel. Nájdeme ho i v najstarších písomných záznamoch. Pred 3300 rokmi Mojžiš v návale zlosti zabil Egypťana, ktorý ubližoval jeho súkmeňovcovi. Po zločine utiekol pred ľudskou spravodlivosťou, ale neutiekol pred vlastnými výčitkami svedomia. 40 rokov koná na púšti pokánie – dobrými skutkami napráva zločin z minulosti. Na púšti sa naučil tomu najväčšiemu umeniu – sebaovládaniu. Prudký Mojžiš sa stal najtichším človekom, aký vtedy žil na zemi.
Lotor, ktorý bol ukrižovaný s Ježišom, mal na svedomí vraždu. Veď povedal: „My dvaja spravodlivo zomierame, ale Ježiš nič zlého neurobil.“ Vtedy platila zásada oko za oko, zub za zub, život za život. Prekvapuje nás Ježišova odpoveď: „Ešte dnes budeš so mnou v raji.“ Musíme dať pozor, aby nás to neviedlo k zľahčovaniu zodpovednosti za zločin, s ktorým sa stretávame v dejinách ľudstva i dnes. Je nutné veľmi citlivo rozlišovať medzi sférou právnej zodpovednosti a sférou ľudského svedomia. Odpustenie v oblasti svedomia nemá účinky v oblasti právnej, predpokladá však v rámci možnosti urobiť spravodlivú náhradu.
Pohľad do dejín
V Solúne pri vzbure zavraždili pria-teľa cisára Teodózia. Cisár v návale zlosti ako odvetu dal zavraždiť 4000 nevinných Solúnčanov. Na Vianoce chcel ísť v Miláne do kostola. Biskup Ambróz mu zastavil cestu a povedal: „Ako sa opovažuješ vstúpiť do kostola s rukami, ktoré sú pošpinené krvou nevinných ľudí.“ Cisár sa bránil: „Aj Dávid zhrešil, keď znásilnil Uriášovu manželku Betsabe, a potom dal zavraždiť jej manžela.“ Biskup odpovedal: „Ak si nasledoval Dávida v hriechu, nasleduj ho aj v pokáni.“ Cisár prijal výčitku s konštatovaním: „Jedine Ambróz je hodný mena biskup.“
Pohľad do dnešného oddelenia dlhodobých trestov
Zo 17-ročnej skúsenosti na doživotných trestoch môžem povedať, že problém svedomia je základnou otázkou uväznených. Jeden z dlhodobo odsúdených napísal divadelnú hru „Dni plné omylov“, ktorú odvysielala aj Česká televízia. Námetom celej hry je problém viny, svedomia a odpustenia. Na dlhodobých trestoch sa stretávame s rôznymi postojmi, najčastejšie je to popieranie viny, tzv. pseudonevina, keď odsúdený neunesie ťarchu svedomia, začne iných aj seba presviedčať o svojej nevine. Časom aj sám uverí, že je nevinný, hoci to nie je pravda. Ťarcha viny sa dá ťažko uniesť bez možnosti očistenia svedomia v úprimnom pokání.
Názory teológov
Problém viny a odpustenia riešia aj mnohí kresťanskí moralisti a teológovia. Pred 1500 rokmi sv. Augustín, keď čítal Kainove slová: “Môj zločin je väčší, než by mi ho mohol Pán Boh odpustiť.“ (Gen. 4,13), v dôvere v Božiu lásku a milosrdenstvo napísal: „Klameš Kain, Božie milosrdenstvo je väčšie, než všetky hriechy sveta.“
Odpustenie a pokánie
Problémom odpustenia sebe samému sa zaoberá aj film Misia. Hlavný hrdina filmu si nevie odpustiť hriechy svoje mladosti. Vo filme je to znázornené tak, že so sebou stále ťahá na lane ťažké bremeno, ktoré symbolizuje jeho ťarchu svedomia. Raz, keď zachráni život jednému z domorodcov, znova zoberie lano a ďalej ťahá svoje bremeno. Vtedy k nemu pristúpi náčelník kmeňa a nožom mu odreže lano. Kňaz mu povie: Keď neveríš mojim slovám o Božom odpustení, mal by si uveriť tomuto jednoduchému človekovi.
Priznanie si viny, vyrovnanie sa s ňou a odvaha k náprave je znamením osobnostného dozretia a je-diná cesta k vnútornému pokoju, ktorý sa prejaví zmenou vzťahu odsúdeného k personálu, spoluväzňom, k rodine poškodeného a k životu vôbec.
Obeť a páchateľ
Skutočná úľava nastáva až vtedy, keď sa odsúdený dokáže zrieknuť svojich prostriedkov a napomôcť rodine pozostalých, ktorým spôsobil krivdu. Stretnutie s pozostalými, aké sa uskutočnilo v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Ilave, doslova zmenilo život odsúdeného. Keď som ho navštívil mesiac po takomto stretnutí a osobnej životnej spovedi, takmer som ho nepoznal. Vyzeral aspoň o 15 rokov mladší. Na otázku: „Ako sa máš?“ odpovedal: „To sa ani nedá opísať, ako veľmi sa mi uľavilo.“ Na takéto stretnutie je potrebné pripraviť odsúdeného, ale najmä rodinu pozostalých.
V Poľsku zavraždili otca katolíckemu misionárovi. V liste kňaz do väzenia napísal: „Som jediným synom človeka, ktorého si Ty pre pár korún zavraždil dňa 24. 11. 1991. Som misionárom v Argentíne a správu o smrti otca som sa dozvedel až mesiac po pohrebe. Môj dobrý otec si nezaslúžil takýto záver života a ja i moja matka veľmi trpíme. No odpustil som Ti, čo všetko si spôsobil našej rodine i keď sa musím priznať, že môj bôľ v duši zostal. Keď som po čase prišiel na hrob svojho otca, bolo mi veľmi ťažko. Modlím sa za Teba, aby si sa vrátil k Bohu a k novému životu.”
Vlani bol v Čechách prepustený po 20 rokoch väzenia tzv. spartakiádny vrah. Televízia odvysielala stretnutie vraha so synom poslednej z obetí. Syn obete povedal: „Nemôžem spávať. Zničil si mi život. Ako ťažko sa mi žije bez matky.“ Vrah si ho vypočul a ospravedlnil sa mu. Po mesiaci syn zavraždenej povedal: „V ten večer som prvýkrát zaspal bez uspávacích prostriedkov. Po rozhovore sa mi veľmi uľavilo.“ Úľavu pocítil po rozhovore i vrah.
Pohľad na odsúdených
Ani kňazovi nie je ľahké pôsobiť na oddelení dlhodobých trestov, najmä ak osobne poznal niektoré obete trestnej činnosti. Keď sa človek dozvie, čo všetko spáchali, tiež je mu ťažko na duši. Odpoveď na daný problém dal pred 1500 rokmi sv. Augustín: „Nenávidím hriech, ale milujem hriešnika.“ Po úprimných rozhovoroch s odsúdenými človek zmení svoj názor na nich. Mnohí z nich zažili v rodine a detských domovoch týranie, ponižovanie, zneužívanie a šikanovanie. Nezažili úctu, a preto im často chýba úcta k sebe a k iným ľuďom. Samozrejme, to neospravedlňuje ich konanie, ale uľahčí to náš prístup k nim. Spomedzi dlhodobo odsúdených sa len minimálne percento v minulosti venovalo náboženskému životu. Tí, ktorí v detstve dostali náboženskú výchovu, ako príčinu svojho zlyhania najčastejšie uvádzajú povrchnosť vo vzťahu k Bohu a k náboženstvu, neúprimnosť k sebe samému najmä vo svätej spovedi. Častejšie som počul: „Keby som sa bol úprimne modlil a spovedal, nemusel som tu skončiť.“ Zmeniť ich zmýšľanie a hodnotovú orientáciu nie je však ľahké.
Motivácia
Profesor Róbert Smidt robil výskum na oddeleniach dlhodobých trestov. Svoje poznatky prezentoval na celosvetovej konferencii väzenských duchovných vo Washingtone nasledovne: „Väznice vo svete sú plné nie nových, ale väčšinou tých istých ľudí. Stretávame sa u nich s neprimeranými, nekontrolovateľnými reakciami. Za bežné maličkosti sa hádajú, utekajú z práce, nevydržia ťažkosti, sú neznášanliví, výbušní, nároční. Nevážia si peniaze, ľahkovážne ich minú a potom nemajú z čoho žiť. Vo výkone trestu ich treba prevychovávať k premáhaniu spomínaných slabostí. V oblasti motivácie na zmenu života má vplyv predovšetkým šport, umenie, hudba, láska a najviac úprimne prežívaná nábožnosť.“
Nábožnosť a pseudo-nábožnosť
Kvôli pravde treba rozlíšiť medzi úprimnou nábožnosťou a pseudo-nábožnosťou, ku ktorej majú sklon najmä osoby škrupulózne, hysterické a psychicky narušené. Prejavy ich nábožnosti sú často extrémistické, neprežívané, bez pozitívneho vplyvu na ich osobný život. Úprimná nábožnosť sa prejavuje sebadisciplínou, zodpovednosťou, schopnosťou prekonávať záťaže. Jej ovocím je zníženie samovrážd, sebapoškodzovania, zlepšenie vzťahov a zníženie kriminality.
Väčšina odsúdených na dlhodobých trestoch v minulosti nepraktizovala žiadny náboženský život. Výnimkou sú trestné činy spáchané v afekte. Je zaujímavé, že aj na tomto oddelení sa prejavuje záujem o duchovnú službu. Niektorí väzni prijali krst, birmovku alebo po rokoch sa vrátili k nábožnému životu. Väzenskú duchovnú službu si mimoriadne vážia. Jeden z odsúdených privítal kňaza slovami: „Každé ráno vstávam v nádeji, že možno aj dnes príde pán farár. Ste pre mňa jediná návšteva z vonku. Úprimne poviem, keby ste tu nechodili, už by som asi nežil.“
Strata nádeje
Dlhodobý trest u mnohých vyvolá beznádej. Ale bez nádeje sa žije veľmi ťažko. Prezident Medzinárodného väzenského spoločenstva Ron Nikkel z USA na celosvetovej konferencii väzenských duchovných v roku 1997 vo Varšave povedal: „Z výskumov doktora Siegelmana sme sa dozvedeli zaujímavé skutočnosti. Robil pokusy na psoch. Psov dal zavrieť do železnej klietky. Na zemi boli natiahnuté elektrické drôty. Po zavedení elektrického prúdu psy vyskakovali, chceli utiecť. Keď nemohli utiecť, začali hrýzť najskôr do brány, potom jeden druhého. Po týždni takejto stresovej záťaže sa stalo niečo divné. Psy nechceli utekať – stratili nádej. Spoznali, že nič sa nedá robiť. Keď im otvorili dvere, psy nešli von. Aj po zapnutí prúdu ostali v klietke. Prišiel chovateľ a volal ich von. Najskôr vyšiel len jeden pes. Keď to videli ostatné psy, nasledovali ho. Ich správanie je symbolické. Duchovní pracovníci, vstupujete do väzníc, aby ste pomohli ľuďom v ich beznádeji. Ľudia skúsili veľa zlého, preto často rezignujú. Preto musíme k nim prichádzať vytrvalo, až do-vtedy, kým znova nezačnú dôverovať sebe aj iným. Prichádzame medzi ľudí, ktorí často nechcú prijať našu pomoc. Potrebujú čas, aby prekonali nedôveru. Keď im pomôžeme zmeniť ich životnú situáciu, budú nám za to vďační. Svojou vytrvalou službou pomáhate meniť situáciu vo väzeniach viac, než si uvedomujete. Cez vás vo väzeniach účinkuje Boh“
List pápeža
V jubilejnom roku 2000 prvýkrát v dejinách pápež Ján Pavol II. poslal List väzňom a väzenským pracovníkom, v ktorom píše: „Kto sa nachádza vo väzení, nesmie žiť s vedomím, akoby sa mu bol čas väzenia nenávratne odobral: Lebo aj čas vo väzení je Boží čas. A ako taký sa musí prežívať. Je to čas, ktorý treba obetovať Bohu, ako príležitosť pre pravdu, pokoru, pokánie a vieru.“ (Posolstvo Svätého otca Jána Pavla II. na Slávenie jubilea vo väzniciach, strana 5, vydala Konferencia biskupov Slovenska 2000).
Úlohou Cirkvi je aj odsúdeným a pracovníkom na dlhodobých trestoch prinášať Kristov pokoj a svetlo kresťanskej lásky a nádeje.
Dnešný zápas je vlastne zápasom o človeka. Vyhrá ho ten, kto bude vedieť dnešného človeka lepšie chápať, porozumieť mu, pomáhať mu, dať mu dôvod na dôveru, vzájomnú úctu a porozumenie, ako to pekne vyjadrili konciloví otcovia na II. Vatikánskom koncile v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes v článku 31:
„Právom môžeme predpokladať, že budúcnosť ľudstva je v rukách tých, čo budú vedieť ponúknuť nasledujúcim pokoleniam pohnútky života a nádeje.“
Ladislav VRÁBEL, biskupský vikár pre väzenstvo