Nová revolúcia

Počuli ste najnovšiu správu z Afganistanu? Taliban konečne vydal Bin Ladina. – Ale na poštových známkach. Tento vtip sa mi páči. Konečne sa s kresťanským optimizmom vieme pousmiať aj nad neľahkou situáciou. S úsmevom na tvári a s dobrým prístupom v srdci sa pokúsme spoločne pouvažovať o vážnych veciach, ktoré doliehajú na každého čestného človeka u nás. Poprosme Pána Ježiša, aby v našich dušiach bolo veľa oleja úprimnej viery, aby sme mali odvahu pravdu poznať, prijať, brániť a vnášať do života. Pane, daj, aby sme počúvali... Poprosme Svätého Ducha o odvahu povedať aj neľahkú pravdu s láskou a o milosť počúvať nielen ušami, ale i srdcom.

Prečo mlčíme....?

Často počujem medzi ľuďmi slová – v minulosti cirkev na Slovensku statočne a odvážne poukazovala na problémy čias, obhajovala ľudské práva a mala veľkú dôveru  veriacich i neveriacich. Prečo nezaujme jasné stanovisko k problémom našich dní?
Čo na to povedať? Pred pätnástimi rokmi (v novembri roku 1990) na prvé výročie „Nežnej revolúcie“ pražský kardinál Tomášek doslova šokoval ľudí prítomných v katedrále v Prahe slovami: Ja, pražský biskup, vás vyzývam k novej revolúcii, lebo tá nežná sklamala na celej čiare. Študenti a umelci, ktorí ju s veľkou odvahou a rizikom vykonali, na ňu najviac doplatili. Ak sa na popredné miesta nedostanú ľudia čestní a mravní, všetci na to doplatíme a budeme ešte veľakrát sklamaní. Budú sa meniť ľudia, ale nie veci. Každý, kto koná nečestne a hrabe pre seba, je stará štruktúra a musí sa alebo zmeniť alebo opustiť miesto.“ Na púti v Levoči predseda konferencie biskupov Slovenska Mons. František Tondra povedal: „Zákony, ktoré dovoľujú, aby niektorí ľudia v krátkom čase neprimerane zbohatli a iní sa dostali do biedy, nemôžeme pokladať za spravodlivé
Uvedomme si, že Katolícka cirkev už takmer dvetisíc rokov učí, že do neba volajúcim hriechom, ktorý bude potrestaný už aj v tomto živote, nie je len úmyselná vražda, ale aj zväčšovanie biedy chudobných a nevyplatenie oprávnenej mzdy. Ľudia mesiace pracujú, ale plat nedostanú. Z ich mozolí niekto iný ide napríklad strieľať slony do Afriky. Ľudia, ktorí čestne pracovali, ťažko si môžu ušetriť peniaze na potrebné lieky, kým iní beztrestne neodvedú odvody...“ Neriešenie takýchto situácie môže vytvoriť podmienky na extrémistické prejavy a nebezpečné riešenia. Vieme to všetci, ale buďme k sebe trošku úprimní. Prečo na Slovensku, kde sa 83 % ľudí hlási ku Katolíckej cirkvi, takmer 8 % k Evanjelickej cirkvi a. v.  a niekoľko percent k ostatným cirkvám a náboženským spoločnostiam, nedokázali sme ovplyvniť ľudí okolo nás. Ako je možné, že na katolíckom a veriacom Slovensku sa dejú až takéto veci? Prečo ten veľký podnikateľský duch, ktorý vykorisťuje, zdiera ľudí, ožobračuje, nedokázali sme motivovať tak, aby sa táto energia premenila na dobročinnosť? Keby si škola, rodina aj cirkev plne splnili úlohu, asi by to malo byť inak. Ak škola dáva len vedomosti, rodina ubytovanie, stravovanie, odievanie, cirkev obrady, človeku to podstatné chýba. A čo to je? Osobný vzťah. Vzťah k Bohu, čestnosť pred ním a úprimnosť,  čestnosť pred sebou a odvaha pozdvihnúť svoj hlas. No ten zaváži iba vtedy, ak je dosvedčený vlastným životom. Svätý František z Asissi pred osemsto rokmi žil vo veľmi skorumpovanom období. Ale on Bohu uveril a začal evanjelium žiť. Nikoho za sebou nevolal, nikde neagitoval, ale znechutení ľudia išli za ním. Prestali vojny a ľudia odložili zbrane a začali žiť v úcte a láske. A prišiel pokoj a Božie požehnanie na zem. Keď František odišiel do večnosti, už nebolo človeka, ktorý by tak úprimne miloval Pána Boha ako on a požehnanie už nebolo také hojné, ľudia začali žiť sebecky, závidieť si, zle si robiť, ba aj nenávidieť sa a zabíjať. Nastali vojny...
Keď v Zaire začalo prenasledovanie kresťanov a z večera do rána každý, kto by sa hlásil ku kresťanskej viere, mal byť zabitý, nový vodca národa povedal: „Všetci misionári musia okamžite odísť, ostatných treba zabiť. Kristus nemá u nás čo hľadať. Je to cudzinec.“ Arcibiskup Malula vtedy napísal nádherný list: „Z večera na ráno sme boli postavení zoči-voči smrti. Kostoly sú premenené na sklady, katolícke školy zavreté. Je to ťažké. Čakať pomoc zvonka? Zbytočné. Každý z nás tvorí Cirkev a nesie za ňu zodpovednosť. Treba hovoriť o Bohu pri práci, ako Pán Ježiš hovoril pri rybolove. Aj na dovolenke, ako hovoril na Hore. Aj pri náhodných stretnutiach na ceste, ako hovoril so ženou Samaritánkou. Treba mať pevný charakter. Máme takýchto ľudí? Som presvedčený, že máme, mali sme a budeme mať, len si ich nie dostatočne vážime, nevieme o nich hovoriť, ba ešte aj na tých najstatočnejších vieme často útočiť.“

História biskupa Vojtaššáka

Zaujmem k nim stanovisko: Často sa nás ľudia pýtajú, aká je pravda o biskupovi Vojtaššákovi. Katolícky kňaz, Žid Edmund Bardoš, bývalý správca fary v Habovke na Orave, ktorého biskup Vojtaššák pol roka po krste prijal do kňazského seminára a počas štúdií ho chránil, mi  povedal: „Pán biskup Vojtaššák bol obdivuhodne statočný a odvážny. Ako to bolo s deportáciami do Nemecka? Keď sa dozvedel, že ľudia, ktorí mali ísť na prácu do Nemecka, podľa svedectva dvoch väzňov, ktorým sa podarilo utiecť z koncentráku, sú v koncentračných táboroch, kde zabíjajú väzňov, sám navštívil najvyššie vládne miesta. Udrel päsťou na stôl a povedal: „Nie! Zoberte si zoznam ľudí, čo išli na prácu do Nemecka a zistite, či ešte žijú. Ak nezastavíte deportácie, ak ešte jeden človek odíde zo Slovenska, ťažko raz obstojíte na Božom súde.“ Na jeho zásah boli zastavené ďalšie deportácie Židov. Potom siahli aj na dp. farára Bartoša, jeho najbližšieho priateľa, aby sa biskupovi Vojtaššákovi pomstili, a vzali ho do koncentráku. Jeho rodina neprežila, ale on prežil.
Neviem, koľko mladých ľudí to vie, z podnetu pána biskupa Vojtaššáka Katolícka cirkev na Slovensku v najťažšom období nemeckej krutovlády ukázala nevšednú statočnosť. Aj keď pána biskupa varovali, že to jeho i mnohých kňazov môže stáť život.: Nie, tu už Cirkev mlčať nemôže. Osobne sa pričinil, že biskupi Slovenska z jeho podnetu vydali pastiersky list na obranu Židov  21. marca 1943, kde sa uvádza: Medzi problémami dneška židovská otázka neprestáva zaujímať a znepokojovať mnohých veriacich, hoci úradné stanovisko cirkevné jasne sme vyložili v Katolíckych novinách z 26. apríla 1942. Vedomí svojej zodpovednosti pred Bohom a svojej povinnosti chrániť prirodzené a zjavené normy Božie, musíme pozdvihnúť svoj rozhodný a varovný hlas proti opatreniam, ktorými sa masovo, bez náležitého zistenia viny každého jednotlivca, postihujú naši spoluveriaci a iní naši spoluobčania na ich osobnej, rodinnej a majetkovej slobode. Pre každého občana, ale najmä pre každého držiteľa a vykonávateľa verejnej moci platí jasné a nedvojzmyselné ustanovenie Ústavy nášho štátu: Všetci obyvatelia bez rozdielu pôvodu, národnosti, náboženstva a povolania požívajú ochranu života, slobody, majetku. (§81 Úst. zák. 185/939 Sl. z.) Majme na pamäti slová Písma svätého.: „Čo nechcete, aby ľudia činili vám, nečiňte ani vy im.“
Žijúci kňazi mi potvrdili, že obežník gestapo po prvej omši zhabalo, ale na príkaz biskupov si ho opísali a na ďalšej omši znova prečítali. Pred štrnástimi dňami mi Mons. Viktor Trstenský, ktorý bol osobným spolupracovníkom biskupa Vojtaššáka,  dosvedčil, že biskup Vojtaššák bol zo všetkých kňazov a biskupov na Slovensku za vernosť cirkvi najviac a najkrutejšie mučený. Je mučeníkom v tom najopravdivejšom zmysle slova.

Moderné otroctvo

Neľahká ekonomická situácia, veľké napätia v práci, nervozita, nezvládnutie neľahkej vonkajšej situácie môžu človeka často viesť k únikovým reakciám - môže podľahnúť nebezpečenstvám moderného otroctva: závislostiam, alkoholu, drogám, hracím automatom, mravnej neviazanosti.
Oslobodiť človeka od závislostí našich dní bola téma Siedmeho celoslovenského sympózia Kruciáty  s medzinárodnou účasťou v kláštore minoritov v Levoči v dňoch 8. a 9. septembra 2005. Kňaz Miroslav Žák z Krakova povedal: „Počas okupácie spotreba alkoholu stúpla na pätnásť litrov na osobu...“ V roku 1956 biskupi Poľska v mene poľského národa vyhlásili v Čenstochovej Jasnohorský apel, v ktorom vyhlásili vojnu našim národným chybám – pijanstvu a nemravnosti. Na základe tejto výzvy kňaz František Blachnicki založil Kruciátu, ktorej členovia sa zaviazali nepiť, neponúkať a nefinancovať alkohol.“
Pred siedmimi rokmi vznikla Kruciáta  aj na Slovensku v Kláštore Minoritov v Levoči. V Poľsku vplyvom Kruciáty klesla spotreba alkoholu pätnásťnásobne  (v  litroch na osobu a rok). V roku 1979 pápež Ján Pavol II. pri návšteve Poľska vyzval ľudí: „Pokoj Vám! Vzoprite sa všetkému, čo ponižuje ľudskú dôstojnosť.“ V tej chvíli sa ľudia zobudili.
Ako zakladajúci člen slovenskej Kruciáty dovolím si vás vyzvať, keď aj formálne do nej nevstúpite, dodržiavajte naše zásady: Alkohol neponúkať, nepiť a nefinancovať. Viete, o čo bude náš život krajší a slobodnejší?  Platí to aj o ostatných závislostiach: o cigaretách, drogách automatoch. Máte s niekym v rodine problém? Neviete si rady? Skúste sa s vierou za neho modliť, V kláštore minoritov v centre slovenskej Kruciáty v Levoči vám podajú podrobnejšie informácie o tom, ako trpí rodina pri drogovej závislosti, ale aj ľudia okolo! Ak národy bojujú za svoju vonkajšiu slobodu, o čo viac musíme bojovať za svoju duchovnú slobodu. MUDr. Ivan Mendel z Piešťan hovoril na sympóziu o svojich skúsenostiach v práci s rodinami narkomanov: Častou príčinou siahnutia po droge je, že rodičia sa hádajú, rozvádzajú, nevenujú deťom. Keď zistia drogovú závislosť dieťaťa, často v snahe mu pomôcť, neodborným postupom mu ublížia. Spomínal narkomana, ktorému rodičia nemali odvahu dať voľbu : alebo sa pôjdeš liečiť, alebo sám rozhodneš o tom, že pôjdeš z domu na ulicu. Rodičia neriešili rázne situáciu a chlapec následkom drog zomrel. Takéto riešenie sa zdá tvrdé, ale neriešenie stavu zvyšuje závislosť a vyvoláva ďalšie problémy. Preto, že ťa mám rád, musíš sa ísť liečiť. Neriešením problému by sme ti veľmi ublížili. Narkoman po pobyte v Čenakolo v Medjugorii pri návšteve svojim rodičom povedal: „Ja by som už chcel ísť domov“ Rodičia mu povedali : „Ale veď si doma“. On odpovedal: „Ja som doma v Čenakolo. Tam si ma vážia, tam sa o mňa zaujímajú, tam mi pomáhajú, tam ma milujú.“
V Poľsku sa v rodinách pri hostine po vysluhovaní sviatostí – krste, manželstve, prvom svätom prijímaní - zásadne nepodáva alkohol. Ušetria nielen peniaze, ale aj mnohé problémy. Prvé kontakty mladých s alkoholom u nás bývajú v rodine.
Sympózia sa zúčastnili aj novomanželia, ktorí mali svadbu úplne bez alkoholu.

Heslo Sestry Zdenky

Naše médiá  takmer nevenovali pozornosť vzácnemu jubileu 50. výročia smrti blahoslavenej sestry Zdenky, ktorá zomrela počas sv. omše 31. júla 1955. Vzoprela sa ľudskej zlobe aj s nasadením života. Jej životným heslom bolo: Ustavične sa usmievaj! Obráťme sa k Bohu s jej obľúbenou modlitbou:
S úsmevom trhaj ružičky bolesti,
s úsmevom rozdávaj slová...
S úsmevom pomáhaj,
s úsmevom prijímaj nespravodlivosti,
s úsmevom nes nepravdu o sebe!
S úsmevom prijímaj, keď ťa klamú.
S úsmevom zakrývaj všetko, čo ťa bolí,
s úsmevom kráčaj, i keď si v duši veľmi smutná,
s úsmevom kráčaj ku Golgote,
tam nájdeš toho, ktorý všetku lož, zlobu,
faloš, klam ľudí, poznal prv ako ty.
On teba necháva kráčať už len po vyšliapanej ceste.
Aká nevďačná by si bola, keby si sa všetkému neusmiala!
 
 Ladislav Vrábel, generálny vikár Ordinariátu ozbrojených síl SR pre väzenstvo