Dve stretnutia s Jánom Pavlom II.

Príbeh Anny

- Nič pre mňa neznamenal. Dokonca ma rozčuľovalo, že všade sa točilo iba o ňom – spomína Anna, absolventka elitného varšavského gymnázia, teraz študentka práva, a pri svojich spomienkach sa trpko usmeje. – Keď ochorel, v mojej škole nastala akási panika. Počas prestávok sme počúvali iba najnovšie správy z Ríma, no mňa to absolútne nezaujímalo. Odkedy som ako 11-ročná skonštatovala, že Boh nie je a ak aj náhodou jestvuje, nič pre mňa nerobí, odmietla som vieru. Keď Svätý Otec zomrel, na gymnáziu hneď vznikla skupina študentov, ktorí chceli ísť do Ríma na jeho pohreb. Kamarátka ma presviedčala, aby som išla s nimi. Keď pre nič iné, pre samotný Rím sa tam oplatí cestovať. Dodnes neviem prečo, no súhlasila som. Na predmestiach Ríma ma prekvapili zástupy ľudí, ktorí kráčali na pohreb. Väčšinou to boli mladí, atraktívni a sympatickí ľudia. Na istom mieste musel aj náš autobus zostať stáť a ďalej sme museli ísť peši.
Bola som nevyspatá a hladná. A asi dosť nahnevaná. Vedľa nás kráčala skupina Talianov, a keďže sa už niekoľko rokov učím taliansky, začala som ich počúvať. Modlili sa Zdravas Mária a v rukách mali ružence! O piatej ráno! Po istom čase som skôr automaticky začala zdravase recitovať aj ja. Všimlo si to jedno z dievčat a dalo mi svoj ruženec. Bolo mi hlúpe odmietnuť ho. A tak som prišla na Námestie sv. Petra. To, čo sa udialo ďalej, bolo ako sen. Akoby sa mi zrazu otvorili oči. Okolo mňa boli stovky ľudí, ktorí sa modlili, spali postojačky, plakali – a zrazu jediné, po čom som túžila bolo, aby som mohľa pokľaknúť pred tým, ktorý tu tie zástupy zhromaždil.
Hoci pred katafalkom Jána Pavla II. som mohla zotrvať maximálne dve minúty, táto chvíľka úplne zmenila môj život. Dnes veľmi ľutujem, že som ho spoznala tak neskoro, až keď zomrel. Ale aj tak cítim, že je prítomný medzi nami a vďaka nemu som našla pravú lásku.

Príbeh Pavla

Medzi tisícami mladých ľudí, ktorí putovali do Večného Mesta, aby ešte raz stretli Jána Pavla II., bol tiež Pavol. Večný rebel. Pohádaní so svojimi rodičmi sa ešte ako gymnazista odsťahoval z domu. – Vždy som bol dobrým chlapcom – spomína – ako miništrant som bol takmer každý deň v kostole. Chodil som do spoločenstva Svetlo a Život, pracoval som na sebe, no rodičia mi nikdy nerozumeli. Vždy mali niečo proti mne – že som zle oblečený, že sa môžem lepšie učiť, že idem do kostola namiesto toho, aby som si upratal izbu – oni sa večne medzi sebou hádali, nuž aj ja som bol predmetom ich sporov. Mal som 17 rokov, keď som sa rozhodol odísť z domu, lebo sa v ňom nedalo žiť.
Pavlovi rodičia sa nevedeli zmieriť s rozhodnutím jediného syna. Ich staršia dcéra sa vydala a žila svojím životom. Do Pavla vkladali všetky svoje nádeje a ambície.
- Cesta na pohreb Svätého Otca bola pre mňa samozrejmosťou – pokračuje Pavol. On bol pre mňa jedinou autoritou, otcom i matkou, chodil som za ním všade, kde sa dalo. Kde som mohol, tam som sa snažil na tieto púte zarobiť pár korún.
Keď Ján Pavol II. zomieral, takmer som neodchádzal od televízora. – Videl som, aký bol už pápež v posledných mesiacoch slabý. Myslel som na to, ako trpí, keď nemôže hovoriť. Keď zomrel, išiel som na modlitbové bdenie. Modlil som sa, plakal som a túžil po tom, aby som ešte raz mohol stáť pred ním.
Poslednú noc pred pohrebom Svätého Otca som prespal na námestí sv. Petra.
- Počas pohrebu som hľadel na jeho jednoduchú truhlu a zrazu som pochopil, že celý jeho život bol súhlasnou odpoveďou na to, čo Boh chce: opustenie vlasti, ťažká práca, choroba, ktorá z neho pred zrakom celého sveta urobila neduživého starca. Vrátil som sa domov a zašiel som k rodičom. Ospravedlnil som sa za to, že som sa s nimi rozišiel v zlom. Spýtal som sa, či sa môžem vrátiť.

Elżbieta Ruman, Idziemy