Mária v mojom živote

Miss sveta 1952 Armi Kuusela rozpráva o svojom obrátení...

Bola som študentkou gymnázia v Helsinkách, keď moji priatelia vyslovili želanie, aby som reprezentovala našu školu na súťaži krásy. Bola som vtedy veľmi naivná a ani v najmenšej miere som si neuvedomovala, ako ďaleko ma môže takéto podujatie dostať. Predivné sú cesty Prozreteľnosti, ktorá dokáže aj naše chyby premeniť na dobro! Keď som sa stala Miss Fínska, moje nádeje boli veľmi skromné: chcela som získať trocha peňazí a pracovné miesto. Mojou najsmelšou túžbou bolo vyhrať cestu okolo sveta.
Keď som odcestovala do Kalifornie, jeden z priateľov mi na rozlúčku povedal: "Dúfame, že onedlho zažiariš ako herečka, ktorá je slávnejšia než Ingrid Bergman či Greta Garbo". Úprimne som mu odpovedala: "Bože, uchráň ma pred niečím podobným!" Svet filmu ma nepriťahoval, pretože som sa obávala, že pre také dievča ako som bola ja - mala som vtedy ledva 19 rokov - sa tu môžu často objaviť nepredvídané situácie, v ktorých by som sa nechcela ocitnúť. No ani vo sne mi nenapadlo, že táto moja cesta sa stane začiatkom cesty, ktorá ma privedie k pravej viere.
Po príchode do New Yorku som sa zúčastnila v hoteli Waldorf Astoria na recepcii usporiadanej viacerými redakciami pre účastníčky súťaže. Ubezpečovali ma na nej, že si môžem byť istá prinajmenšom druhým alebo tretím miestom. A hneď mi ponúkli zmluvy s filmovými spoločnosťami a tlačou. Na recepcii som sa stretla s "Clin"z Manily, zástupkyňou Filipín. Sprevádzal ju istý jej rodák, mládenec, ktorý... Ale o tom neskôr.
Unavená etiketou veľkého sveta som túžobne čakala, kedy budem môcť odísť do svojho bytu. V spoločnosti Miss Filipín a spomínaného mládenca, ktorý sa volal Gil, som uprostred podujatia opustila hotel a spolu sme zašli niečo si zajesť, lebo som bola hladná ako vlk. Pri večeri som sa zoznámila s Gilom, ktorý bol inžinierom, synom riaditeľa niekoľkých stavebných firiem.
V rozpore so zvyklosťami medzi ľuďmi, ktorí sa vidia po prvýkrát, mi Gil vtedy položil otázku: "Akého ste vierovyznania?" Zareagovala som veľmi temperamentne. Hneď som si však všimla, že jeho otázka je veľmi prirodzená a úprimná. Odpovedala som teda, že pochádzam z luteránskej rodiny. On mi na to odvetil, že je katolík a že má brata, ktorý je kňazom v reholi jezuitov.
Stretli sme sa ešte v Long Beach po únavných akciách, ktoré sprevádzali voľbu Miss sveta. On bol jedným z prvých, ktorý mi blahoželal. Daroval mi pritom nádhernú kyticu filipínskych kvetov "Sampagnita", ktoré si špeciálne pre tento účel nechal priviezť lietadlom z Filipín. Daroval mi však ešte inú kytičku z perlových zrniečok - ruženec.
V nasledujúce dni som navštívila kinematografické štúdia M.G.M. Pretože ruženec som nosila zavesený na krku, čelila som neustálym otázkam, či som katolíčka. A keď som každému zo zvedavcov odvetila, že nie, všimla som si, že moja odpoveď v nich vzbudzovala údiv a akoby poľutovanie. Poprosila som Gila o vysvetlenie, prečo ma pokladajú za "poľutovaniahodnú" preto, že nie som katolíčka. Z Gilovej odpovede som po prvý raz v živote pochopila, kým je Prozreteľnosť a čím je ruženec.
Vo svojej novej situácii som sa cítila veľmi osamelá. Chcela som k sebe zavolať mamu z Fínska, no vedela som, že je to nemožné. Gil mi odporučil, aby som sa modlila k Matke Božej, ktorá je matkou všetkých ľudí a naučil ma Anjelský pozdrav. Večer, obliehaná fotoreportérmi a majiteľmi filmových štúdií, som sa zamkla v byte a plakala som. Zrazu mi prišlo na um, že sa na ruženci pomodlím päťdesiat zdravasov. Urobila som tak a zaspala som so slovami "pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej" na perách.
Na druhý deň ma Gil zaviedol do kostola. Bol október a v kostole sa práve modlili deviatnik pred sviatkom Ružencovej Panny Márie. On si kľakol, ja som však zostala stáť a pozorovala som tvráre prítomných plné pokoja. Gil chcel výjsť z kostola, no ja som chcela pozorovať všetko do konca a vyšla som z chrámu posledná.
Spomedzi množstva ponúk, ktoré som dostala, som si vybrala iba cestu okolo sveta. Nosila som však v sebe stále presvedčenie, že po jej absolvovaní sa vrátim do Fínska a budem ďalej žiť v jednoduchosti a pokoji.
V Honolulu, kde sa končila prvá etapa mojej cesty, ma začala trápiť silná túžba lepšie spoznať náboženstvo. Zatelefonovala som teda do Los Angeles, aby som sa pozhovárala s Gilom. Povedal mi, že bude na mňa čakať v Tokiu.
Naozaj na mňa čakal na letisku, odkiaľ sme šli priamo do kostola sv. Františka Xaverského. Sprevádzal nás jezuita, otec P. Mahoney. V hlavnom meste Japonska som strávila celý týždeň. Každý večer som sa stretávala s týmto kňazom. Gil mi povedal, že v Manile by som mohla pokračovať v tom, čo bolo možné nazvať skutočným kurzom náuky viery.
Na Filipínach som sa ocitla v úplne inom prostredí. Všetky podujatia súvisiace s mojou cestou mali rodinný charakter a vždy bol na nich prítomný kňaz. Nechýbala tiež nikdy slávnostná svätá omša, na ktorej som sa mohla veľakrát zúčastniť.
V istý deň ma Gil požiadal o ruku a medzi riadkami tiež podotkol, že ak by som chcela, bol by rád, keby som sa tiež "vydala" za jeho náboženstvo. Veľmi rýchlo som súhlasila s tým, aby som sa vydala za Gila, no Gil chcel počkať s naším sobášom až do chvíle, keď sa stanem katolíčkou. Vtedy som vyhlásila: "Keďže krst a vstup do Cirkvi má byť najdôležitej-šou udalosťou v mojom živote, vyberiem si preň miesto, kde som sa po prvý raz rozhodla prijať katolícku vieru, presnejšie pohanské mesto Tokio".
Na Veľkú noc v roku 1953 som sa teda stala katolíčkou. Na druhý deň sme sa vzali. Teraz som najšťastnejšou matkou. Moje šťastie sa nedá porovnať so slávou, ktorú ponúka titul najkrajšej ženy sveta. Až vtedy, keď som sa stala matkou, pochopila som, čo to znamená dobyť svet. To malé stvorenie v kolíske, ktoré je na mne úplne závislé, je pre mňa skutočne celým svetom.
Napriek zvyklostiam v dobre situovaných rodinách mojej novej vlasti som neprijala pestúnku, aby som sa nezriekla možnosti prežiť krásy materstva v najmenších detailoch.
Arnum má teraz dva roky. Všetko som ho učila sama, s mojou pomocou sa naučil chodiť, prvé anglické slová sa naučil z mojich úst, odo mňa sa tiež naučil štebotať po fínsky. Veľmi dúfam, že ho budem môcť obdariť sestričkou a potom mu dám ešte veľa súrodencov, lebo najväčším šťastím matky je, keď môže dávať život toľkým deťom, koľko jej len Boh dovolí.
Teraz sa snažím prijať zvyklosti mojej novej vlasti. Veľmi sa mi páčia chrámové pobožnosti, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou spoločenského života Filipín. Osvojila som si tiež miestne kuchárske umenie. Prvým jedlom, ktoré som Arnumovi pripravila, bol tanier ryže, tradičný pokrm filipínskych detí, ktorý som uvarila podľa receptu mojej svokry.
Veľká diaľka delí Filipíny a Fínsko a veľký rozdiel je tiež medzi obyčajnou gazdinou a Miss sveta. Vôbec sa však tým netrápim, pretože myslím na to, aké veľké úlohy ma ešte čakajú. Mám na mysli privedenie na svet detí, ich dobrú výchovu a pomoc v plnení úloh, ktoré im zverí Boh.

podľa Józef Orchowski, Maryja w życiu... Świadectwa