Chlapček u Krista na Vianoce

Som románopisec a viem bezpečne, že tento príbeh som sám napísal. A predsa sa mi stále zdá, že sa to niekde a niekedy skutočne stalo, práve v predvečer Vianoc, v nejakom velikánskom meste a v strašnom mraze.
Marí sa mi, že v pivnici bol chlapec, ale ešte veľmi maličký, šesťročný alebo dokonca mladší. Tento chlapček sa ráno zobudil vo vlhkej a studenej pivničnej kutici. Mal oblečený akýsi pláštik a triasol sa. Dych mu vyletoval ako biela para, sedel v kúte na truhlici, náročky z dlhej chvíle vypúšťal z úst tieto biele obláčiky a zabával sa pohľadom na ne. Veľmi sa mu však chcelo jesť. Už viackrát od rána podišiel k prični, kde na tenkej, vetchej podstielke a na akomsi uzlíku pod hlavou miesto podušky ležala jeho chorá matka. Ako sa sem dostala? Iste prišla so svojím chlapčekom z cudzieho mesta a náhle ochorela.
Majiteľku, čo poskytovala toto prístrešie, zobrala pred dvoma dňami polícia, podnájomníci sa rozpŕchli, kdekto na sviatky, a starinár, čo zostal sám, už dvadsaťštyri hodín ležal opitý na mol – sviatky sem, sviatky tam. V druhom kúte izby stonala od lámky akási osemdesiat-ročná starenka. Bývala kedysi kdesi pestúnkou, a teraz zomierala osamelá, ochkajúc, frflúc a vrčiac na chlapca, takže sa už bál čo aj priblížiť sa k jej kútu.
Kdesi vonku sa chlapcovi podarilo napiť, ale nikde nenašiel ani len kôročku a už vari desiaty raz chodil budiť svoju mamu. Nakoniec mu začalo byť potme strašne: dávno už bol večer a svetlo stále nezažíhali. Nahmatal mame tvár, začudoval sa, že sa ani nepohne a je už taká studená ako stena.
„Je tu hrozná zima,“ pomyslel si, chvíľku postál a zabudol si ruku nevdojak na pleci mŕtvej, potom si nadýchal na pršteky, aby si ich zohrial, a zrazu, keď nahmatal na prični svoju šiltovú čiapočku, tíško, po prstoch vyšiel z pivnice. Bol by išiel už skôr, no stále sa bál veľkého psa, čo zavýjal celý deň hore na schodisku pred dverami susedov. Ale pes už bol preč a on mihom vybehol na ulicu.
Páni, to je ale mesto! Nikdy ešte nič také nevidel. Tam, odkiaľ prišiel, je v noci tma ako v mechu, jedna lampa na celú ulicu. Na drevených nizučkých chalupách sa zatvárajú okenice a len čo sa zmrkne – vonku niet ani nohy, všetci sú zavretí po domoch, len svorky psov zavýjajú, stovky a tisíce ich vyjú a brešú celú noc. Ale tam bolo aspoň teplo a dali mu aj jesť, ale tu – Bože, keby bolo dačo zajesť! A aký je tu lomot a hrmot, koľko svetla a koľko ľudí, koní a kočov a aký mráz, mráz! Zmrznutá para sa valí uštvaným koňom z rozhorúčených papúľ, v kyprom snehu zvonia o kamene podkovy a všade taká tlačenica a, Pane Bože, mať tak aspoň niečo pod zub, aspoň kúštik niečoho, a ako zrazu začali bolieť prsty. Okolo prešiel strážca poriadku a odvrátil sa, aby nezbadal chlapca.
A tu je zasa ulica – aká široká! Ešte tu niekoho zadlávia, ako len všetci kričia, bežia, vozia sa, a toho svetla, koľko jasu! A toto je čo? Uf, aké veľké sklo a za sklom izba a v izbe strom až po plafón, to je stromček a na stromčeku plno svetielok, plno zlatých ozdôb a jabĺčok a hneď pod stromčekom dookola bábiky a malé koníčky a po izbe behajú deti, vyparádené, čistučké, smejú sa a hrajú sa, aj čosi jedia a pijú. Aha, tamto dievčatko začalo s chlapcom tancovať, aké pekné dievčatko! Aj hudba hrá, počuť cez okno. Chlapča pozerá, čuduje sa, aj sa smeje, pršteky ho však bolia už aj na nôžkach, a na rukách ich má už celkom červené, už sa nedajú zohnúť a pri dotyku bolia.
A vtom si chlapec spomenul na to, že ho bolia pršteky, rozplakal sa a rozbehol sa preč. A tu zasa vidí cez iné sklo do izby, aj tam majú stromček a na stoloch sú koláče, všelijaké – mandľové, červené, žlté a sedia tam štyri bohaté panie a kto príde, tomu dávajú koláče a dvere sa každú chvíľu otvárajú, chodí k ním z ulice veľa pánov.
Chlapec sa prikradol, prudko otvoril dvere a vošiel. Ej, či sa naňho rozkričali a rozgestikulovali! Jedna pani svižne podišla k nemu, strčila mu do ruky kopejočku a sama mu otvorila dvere von. Ako sa naľakal! A kopejočka sa hneď rozkotúľala a zacengotala po schodisku: nemohol zohnúť červené pršteky a udržať ju.
Chlapec vybehol a ponáhľal sa, sám nevediac, kam. Zasa má slzy na samom kraji, lenže sa bojí, a beží, beží a dúcha si na rúčky. A prepadá ho úzkosť, pretože sa cíti zrazu taký osamelý, je mu strašne, a zrazu, prepánakráľa! Čo je to zasa?
Hŕba ľudí stojí a čuduje sa: na okne za sklom tri bábky, maličké, vyobliekané v červených a zelených šatôčkach a celkom- celkom ako živé! Akýsi deduško sedí a akoby im hral na naozajstných husliach, dvaja ďalší stoja hneď vedľa a hrajú na malých husličkách, do taktu kývajú hlávkami a pozerajú jeden na druhého a ústa sa im pohybujú, hovoria, celkom akoby hovorili, len to spoza skla nepočuť. Chlapec si aj najprv pomyslel, že sú živí, no keď sa nakoniec dovtípil, že sú to bábky, zrazu sa rozosmial. Nikdy nevidel také bábky, ani nevedel, že také existujú! Aj plakať sa mu zasa chce, ale tie bábky sú také smiešne, že až.
Naraz sa mu zazdalo, že ho zozadu ktosi schmatol za pláštik: veľký zlý chlapec stál vedľa a zrazu ho tresol po hlave, strhol mu šiltovku a podrazil nohy. Chlapec sa zvalil na zem, ľudia skríkli, div nezamdlel. Vyskočil a dal sa do behu, až zabehol, ani sám nevie, kde, pod bránu do cudzieho dvora – a učupil sa za drevom. „Tu nepočujú a je tu tma.“
Schúlil sa a učupil sa celý bez dychu od strachu. Keď tu zrazu, celkom náhle, zostalo mu tak dobre: rúčky aj nôžky naraz prestali bolieť a cítil také teplo, bolo mu teplo ako na piecke. Zrazu sa celý striasol: ach veď nebodaj zaspal! Ako dobre je zdriemnuť si tu: „Posedím si tu a za sa pôjdem pozrieť na bábky,“ pomyslel si chlapec a usmial sa pri spomienke na ne, „celkom živé!...“ A v tom, akoby začul nad sebou spievať mamu. „Mama, ja spím, ach, ako dobre sa tu spí!“
„Poď so mnou ku mne na Vianoce, chlapček,“ zašepkal nad ním zrazu tichý hlas.
Pomyslel si ešte, že je to stále jeho mama, ale nie, to nie je ona. Tak kto to naňho zavolal? Nevidí, ale ktosi sa nad ním sklonil, objal ho v tme a on mu podal ruku a... a zrazu – Ó, aké svetlo! Ó, aký stromček! Veď to ani nie je stromček, nikdy ešte nevidel také stromy! Kde to len je: všetko sa ligoce, všade samý jas a okolo samé bábky – ba nie, to všetko sú chlapci a dievčatká, lenže také rozžiarené, všetci krúžia okolo neho, lietajú, všetci ho bozkávajú, berú, nesú so sebou, ba aj on sám letí a čo vidí: mama naňho pozerá a od radosti sa usmieva.
„Mama! Mama! Ach, ako je tu dobre, mama!“ volá na ňu chlapec a zasa sa bozkáva s deťmi a chce im čo najskôr porozprávať o tých bábkach za sklom. „Kto ste, chlapci? Kto ste, dievčatká?“ pýta sa so smiechom, má ich rád.
„Toto je Kristov stromček“, odpovedajú mu. „U Pána Ježiša je vždy v tento deň stromček pre maličké deti, čo nemajú svoj stromček...“ A dozvedel sa, že títo chlapci a dievčatká boli všetci úplne také deti ako on, len jedny zamrzli ešte v košíkoch, v ktorých ich pohodili na schodoch pred dverami petrohradských úradníkov, druhé dodýchali odložené v nálezinci, tretie zomreli pri vysušených prsiach svojich matiek (počas samarského hladu), štvrté sa zadusili vo vozňoch tretej triedy od smradu, a všetky sú teraz tu, všetci sú teraz ako anjeli, všetci sú u Pána Ježiša, a on sám je medzi nimi, vystiera k nim ruky a žehná ich, aj ich hriešne matky...
A matky týchto detí, všetky stoja hneď tu vedľa a plačú, každá poznáva svojho chlapčeka alebo dievčatko a tí k nim priletujú a bozkávajú ich, utierajú im rúčkami slzy a prosia ich, aby neplakali, pretože im je tu tak dobre...
A dolu nadránom domovníci našli drobnú mŕtvolku chlapca, čo sa zabehol schovať za poukladané drevo a zamrzol tam. Vypátrali aj jeho mamu... Tá zomrela ešte skôr než on, obaja sa uvideli u Pána Boha v nebi.
A načo som len písal taký príbeh, ktorý tak nezapadá do bežného rozumného denníka a ešte k tomu spisovateľovho? A to som ešte sľuboval poviedky najmä o skutočných udalostiach! Ale veď o to práve ide, stále sa mi zdá, a predstavujem si, že všetko toto sa mohlo skutočne stať, teda to, čo sa odohrávalo v pivnici a za drevom. A to pri stromčeku u Pána Ježiša – raz neviem, ako by som vám povedal, či sa to mohlo stať, alebo nie. Veď preto som románopisec, aby som vymýšľal.

Fiodor Michailovič Dostojevskij

Podľa prekladu Marty Baránkovej vo výbere „Objav srdca“, vydavateľstvo Nové Mesto, 1996