Kam sa to náhlime?

Jesenné dni poznačené padajúcim lístím, upršanou oblohou, sychravým počasím, sú zvláštnym spôsobom skrášľované "dušičkovými" cintorínmi.  Tisícky drobných svetielok zo sviečok zapálených na hroboch našich blízkych, ktoré osvetľujú chladnú novembrovú noc, žiarivé kvety rôznofarebných chryzantén, nás vyzývajú k zamysleniu sa nad zmyslom nášho pozemského putovania, pominuteľnosťou a smiešnosťou pseudohodnôt, po ktorých túžime. Sú to "ciele",  pre ktoré častokrát obetujeme svoje zdravie, rodinu, čas a v tom najhoršom prípade pre ne prehrávame aj svoju dušu.
Novembrové cintoríny nás pozývajú k hlbšiemu nahliadnutiu do svojho vnútra, k modlitbe za našich blízkych, ktorí nás predišli do večnosti a k uvedomeniu si veľkého tajomstva, že putovanie po tejto zemi je iba krátkou epizódou vo večnom živote človeka, epizódou, v ktorej má preukázať vernosť láske, vloženej do jeho srdca Stvoriteľom. A lakmusovým papierikom tejto lásky sú naši blížni trpiaci rozličným spôsobom, ku ktorým sme každodenne posielaní, aby sme im pomáhali ako vyslanci  Ježiša Krista niesť ich kríže.
Honba za materiálnymi dobrami, vysokou životnou úrovňou, kariérou a inými métami, ktoré nám ponúka "knieža tohto sveta", má jednu veľmi nebezpečnú schopnosť. A tou  je schopnosť spraviť ľudí nevďačnými. Akosi samozrejme popri správach o rozličných prírodných katastrofách vo svete či miliónoch hladujúcich ľudí v krajinách tretieho sveta, popri správach o tom, že ten alebo onen známy podľahol zákernej chorobe, prijímame to, že nám sa vyhýbajú záplavy či zemetrasenia, že sme zdraví, že nám k živobytiu nič nechýba. Ako často vo svojej pýche nechceme uznať, že v každej chvíli je toho veľmi veľa, za čo máme Bohu ďakovať! Pripomeňme si to v dnešnom svete, kde sa vďačnosť a súcit veľmi nenosia, slovami  veľkého slovenského básnika Svetloslava Veigla v básni, ktorej názov som si dovolil požičať pre tento úvodník:
Ďakujem Pánu Bohu za každý deň
V blízkosti rovu za každý sen
Za požehnanie domu každú hodinu
I v zapadnutom rohu sny sa pominú. (...)

Kam sa to náhlime, k akému plesu?
Kráčame po hline a hviezdy kde sú?
Kedy už človek zmúdrie v aréne sveta?
V dočasnom púzdre sa ustavične zmieta.

A márne hľadá bezpečný prístav
V temnotách starne i voda čistá
Každého dojíma svetlo v rozkvitajúcej višni
Kto v srdci hviezdu má a zdravý rozum v mysli.
 

Red.