Príhovor Benedikta  XVI. mladým počas vigílie na Svetových dňoch mládeže 2005 v Kolíne nad Rýnom

Drahí mladí!
Na našej púti sme spolu s tajomnými Mudrcmi od Východu  dospeli k  momentu,
ktorý nám vo svojom evanjeliu opisuje  svätý Matúš nasledovne: “Vošli  do domu (nad ktorým  sa zastavila hviezda) a uvideli dieťa s Máriou,  jeho matkou,  padli na zem a klaňali sa mu.” (Mt 2,11). Tým sa fyzické  putovanie týchto  mužov zavŕšilo. Dospeli do cieľa. Ale v tejto chvíli pre  nich  začína iné, nové putovanie, duchovná púť, čo mení celý  ich život. Lebo  oni si
tohto novorodeného Kráľa predstavovali  celkom inak. Veď preto sa  aj zastavili v Jeruzaleme, aby sa  od miestneho kráľa prezvedeli  o prisľúbenom, a práve narodenom  kráľovi. Vedeli, že svet je  postihnutý nesúladom a neporiadkom,  preto bolo nepokojné aj ich srdce. Boli  si istý, že Boh  existuje a že je to Boh spravodlivý a dobrotivý. A možno  počuli  aj o veľkých proroctvách, ktorými izraelskí proroci predpovedali  Kráľa, ktorý bude v hlbokom, osobnom spoločenstve s Bohom,  v mene ktorého a  pre ktorého znovu nastolí pôvodný po-riadok  sveta. Kvôli nájdeniu tohto Kráľa  sa vydali na cestu: z  hĺbky duše sa vydali hľadať právo a spravodlivosť,  pochádzajúce od  Boha, a chceli slúžiť tomuto Kráľovi, padnúť k jeho nohám,  a  tak mu osobne slúžiť  pri obnove sveta. Patrili k ľuďom  “lačným a smädným  po spravodlivosti” (Mt 5,6). Tento  hlad a smäd nasledovali svojím putovaním  -
 stali sa pútnikmi  hľadajúcimi spravodlivosť, ktorú očakávali od Boha,  aby sa  mohli dať do jej služieb.
Aj keď ich azda ostatní ľudia,  tí čo  zostali doma, pokladali za utopistov a snílkov,    oni v skutočnosti stáli  “dvoma nohami na zemi”, a vedeli,  že na zmenu sveta je nevyhnutné mať moc.  Preto nemohli prisľúbené  dieťa hľadať inde ako v kráľovskom paláci. Teraz sa  však  skláňajú pred dieťatkom jednoduchých ľudí, a veľmi rýchlo  sa dozvedia,  že Herodes – ten kráľ, ktorého navštívili  – sa ho svojou mocou pokúša úskočne  ohroziť, takže rodine  nezostane iné ako útek a vyhnanstvo. Nový kráľ, pred  ktorým  v adorácii padli na zem, sa od ich predstáv veľmi líšil.  Museli sa  tak naučiť, že Boh je odlišný od našich obvyklých  predstáv. Tu začala  ich duchovná cesta. Začala v tom istom  momente, ako padli pred týmto  dieťaťom na zem  a uznali  ho za prisľúbeného Kráľa. Ale tieto radostné gestá  museli
ešte  naplniť vo svojom vnútri.
Museli zmeniť vlastné ponímanie  moci, Boha i človeka, pričom museli zmeniť aj seba samých.  Teraz to videli:  Božia moc je iná ako moc  “mocných tohto sveta”.  A spôsob Božieho konania sa  tiež odlišuje od našich predstáv, ktoré  by sme chceli prisúdiť aj jemu. Boh  do tohto sveta nevstupuje  ako konkurent pozemských foriem uplatňovania moci.  Nestavia  svoje oddiely proti iným oddielom.  Ježišovi v Getsemanskej  záhrade  Boh neposlal na
pomoc dvanásť plukov anjelov (por.  Mt 26,53). On proti  hlučným a vládychtivým mocnárom tohto  sveta stavia moc bezbrannej lásky,  ktorá na kríži – a  potom opakovane v priebehu dejín  – podľahne, a predsa  tým buduje  čosi nové, Božie, čo sa potom postaví na odpor nespravodlivosti,  a tak zakladá Božie kráľovstvo. Boh je iný – to je to,  čo práve uznávajú.  A
to zasa znamená, že sú to oni,  ktorí sa teraz musia z meniť a naučiť  sa Božiemu štýlu.
Prišli dať sa do služieb tohto Kráľa, aby sa stali  kráľmi podľa jeho príkladu. Toto vyjadrovalo aj gesto ich  úcty, ich klaňania,  ich adorácie, ktorých súčasťou boli  aj dary – zlato, kadidlo a myrha: dary,  ktoré sa zvykli  dávať kráľovi, ktorý bol považovaný za božského. Klaňanie  sa  má svoj obsah a obnáša aj jeden dar. Gestom klaňania,  adorácie uznávali  toto dieťa za svojho kráľa, do služieb  ktorého chceli  zapojiť svoju moc  a možnosti – a tým,  títo muži, pochádzajúci z východu, isteže  nasledovali správnu  líniu. Slúžiac Mu a nasledujúc Jeho chceli spolu s Ním  poslúžiť spravodlivosti  a dobru vo svete. A v tom mali pravdu. Teraz sa však  učia, že  všetko toto sa nemôže uskutočniť prostredníctvom rozkazov  z  výšky nejakého trónu. Práve sa dozvedajú, že musia  darovať seba samých  – akýkoľvek menší dar je pre ich  kráľa nedostatočný. Teraz sa učia, že  ich život sa má  formovať podľa tohoto Božieho spôsobu uplatňovania  moci, priamo  úmernému Božiemu bytiu samotnému. Majú sa stať mužmi pravdy,  práva, dobra, odpustenia a milosrdenstva. Už sa viac nebudú  pýtať: toto mi na  čo poslúži? Budú sa musieť naopak  pýtať: čím ja poslúžim, prispejem k  Božej prítomnosti  vo svete? Musia sa naučiť stratiť seba samých, a práve tým  seba samých nájsť. Na ceste z Jeruzalema musia kráčať  po stopách  skutočného Kráľa, a tak nasledovať Ježiša.
Drahí  priatelia, pýtame sa,  čo toto všetko znamená pre nás? Lebo  všetko, čo sme práve povedali o  odlišnosti Boha, ktorý  musí usmerňovať náš život, znie síce pekne, ale  zostáva  aj trochu hmlisté a neurčité. Preto nám Boh daroval príklady.  Mudrci,  či Mágovia z Východu  sú len prvými v dlhom rade mužov  a žien, ktorí počas  svojho života vytrvalo upierali svoj hľadajúci pohľad  na Božiu hviezdu; ktorí  hľadali Boha, nám – ľudským bytostiam  –
blízkeho, ukazujúceho cestu. Ide o  veľký zástup svätých,  známych i neznámych, prostredníctvom ktorých nám Pán v  priebehu dejín otváral Evanjelium a listoval jeho stránky;  a toto Pán koná  dodnes. V ich životoch, ako vo veľkej ilustrovanej  knihe, sa odhaľuje  bohatstvo Evanjelia. Svätci sú žiarivou  Božou stopou, ktorú Boh sám v  priebehu dejín
predznačil  a označuje dodnes. Môj ctený predchodca pápež Ján  Pavol   II. blahorečil a svätorečil mohutný zástup osôb z ranných  či mo-derných  dejín. Týmito postavami nám chcel ukázať,  ako sa človek stáva  skutočným kresťanom; ako človek môže  žiť svoj život spravodlivo – žiť ho na  Boží spôsob.  Blahoslavení a svätí boli osoby, ktoré nehľadali  tvrdošijne vlastné  šťastie, ale chceli sami seba jednoducho darovať, lebo  boli zasiahnutí  Kristovým svetlom. Tak nám ukazujú cestu ku skutočnému  šťastiu, ukazujú  nám možnosť stať sa osobami skutočne ľudskými. Oni boli v  rôznych okolnostiach skutočnými reformátormi dejín, ktoré  toľkokrát pozdvihli  z temných hlbín, stále plných nebezpečných  prepadlísk; oni dejiny vždy  znovu a znovu ožiarili, keď  bolo nevyhnutné poukázať na možnosť prijať – hoci  aj v  bolesti – slovo dané Bohom pri zavŕšení stvorenia: “A videl,  že je  to dobré”. Stačí pomyslieť na také postavy, ako  bol sv. Benedikt,  sv.František z Assisi, sv. Terézia Avilská,  sv. Ignác z Loyoly, sv.  Karol Boromejský, ako boli zakladatelia  rehoľných spoločenstiev v  devätnástom storočí, ktorí  viedli a usmerňovali   sociálne hnutie, alebo  svätých našej éry  – Maximiliána Kolbeho, Editu Steinovú, Matku Terezu, Pátra  Pia.
Rozjímajúc  o týchto postavách sa učíme, čo znamená “adorovať, klaňať  sa”,
a čo znamená žiť  podľa miery danej Betlehemským  dieťaťom,  Ježišom Kristom, Bohom samým.
Vymenovaní  svätci – to sú skutoční  reformátori. Chcem to teraz vyjadriť ešte  radikálnejšie: len od svätcov a  svätíc, len od Boha pochádza  skutočná revolúcia, rozhodujúca premena sveta. V  storočí  nedávno zavŕšenom sme prežili revolúcie, ktorých spoločným  menovateľom bolo, že vôbec nepočítali s Božím zásahom  a osud sveta sa  pokúšali prevziať celkom do svojich rúk. A videli  sme aj to, že týmto sa  čisto ľudský, neúplný uhol pohľadu  stal
absolútnou mierou orientácie.  Absolutizácia toho, čo  nie je absolútne, ale iba relatívne, sa nazýva  totalitarizmus.  Nielenže človeka neoslobodzuje, ale ho zotročuje a zbavuje  ľudskej dôstojnosti. Ideológie nemôžu spasiť svet, ale  iba naše obrátenie sa  smerom k živému Bohu, nášmu Stvoriteľovi, garantovi  našej slobody, skutočného  dobra a pravdy. Skutočná revolúcia
spočíva  výlučne v úplnej odovzdanosti  Bohu, ktorý je súčasne i mierou všetkého  opravdivého i večnou Láskou. A čo  iné by nás mohlo spasiť,  ak nie láska?
Drahí priatelia! Dovoľte mi  ešte  pripojiť dve krátke myšlienky. Sú mnohí, čo rozprávajú  o Bohu; v mene  Boha sa ohlasuje aj nenávisť a uskutočňuje násilie.  Preto je dôležité objaviť  pravú Božiu tvár. Mudrci z Východu  ju našli, keď padli na zem pred  betlehemským dieťaťom.  “Kto vidí mňa, vidí Otca”, vravel Ježiš  Filipovi (Jn  14,9). V Ježišovi Kristovi, ktorý v záujme našej spásy  dovolil, aby mu  prebodli srdce, v ňom sa ukázala pravá
Božia  tvár. Jeho budeme nasledovať  spolu s veľkým zástupom tých,  čo nás predišli, a tak budeme kráčať po  správnej ceste.
To  znamená, že si nevytvárame akéhosi privátneho Boha,  privátneho  Ježiša, ale že veríme a padáme pred  tým Ježišom, ktorého  nám  predstavuje Sväté písmo a ktorý sa v mohutnom zástupe  veriacich, nazývaných  Cirkev, zjavuje ako živý, vždy s  nami - a súčasne pred nami - prítomný. Iste,  Cirkev  je možné  kritizovať pre mnohé. My to vieme, a aj sám Pán nám to  povedal: cirkev  je sieť s dobrými i zlými rybami, je poľom, na ktorom  rastie
pšenica  i kúkoľ. Pápež Ján Pavol II., ktorý cez toľkých svätých  a blahoslavených ukázal pravú tvár Cirkvi, tiež prosil  o odpustenie  za všetko to zlo, čo sa v  priebehu dejín  stalo kvôli konaniu a  vyjadrovaniu ľudí Cirkvi. Tým nám  ukázal aj náš skutočný obraz - s  povzbudením pridať sa,  so všetkými našimi chybami a slabosťami, k zástupu  svätých,  na počiatku ktorého  stoja Mudrci z Východu. Fakt, že v  cirkvi  jestvuje kúkoľ, je v skutočnosti  upokojujúci:   Tak môžeme predsa dúfať, že  so všetkými našimi pokleskami   môžeme ešte vykročiť za Ježišom, ktorý  prišiel volať  za sebou práve hriešnikov. Cirkev je ako jedna ľudská rodina,  ale súčasne je veľkou rodinou Božou, prostredníctvom ktorej  Boh  vytvára
priestor pre život spoločenstva a jednoty, priestor  zahŕňajúci  všetky svetadiely, kultúry a národy. Preto  sme radi súčasťou tejto veľkej  rodiny; sme radi, že máme  bratov a sestry, priateľov na celom svete. Máme s  tým práve  teraz, tu v Kolíne, skúsenosť, aké je krásne patriť do  rodiny širokej  ako svet, ktorá obsiahne nebo i zem, minulosť, prítomnosť  i
budúcnosť  i všetky časti sveta. V tomto veľkom spoločenstve  pútnikov kráčame  spolu s Kristom, kráčame s hviezdou, prežarujúcou  dejiny.
“Vošli  do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na  zem  a klaňali sa mu” (Mt 2,11). Drahí priatelia, ide tu o viac,  ako o príbeh  z dávnych dejín, spred mnohých rokov: ide  tu o prítomnosť. Tu, v  posvätnej Hostii, je On pred nami  a medzi nami. Ako vtedy, aj teraz sa  zahaľuje do tajomne posvätného  ticha, a podobne ako vtedy, práve tým  odhaľuje, zjavuje
pravú  tvár Boha. Pre nás sa stal pšeničným zrnkom, ktoré  padnúc  do zeme odumiera a prináša úrodu až do konca sveta (por.  Jn 12,24). Je  prítomný ako vtedy v Betleheme. Pozýva nás  na tú duchovnú, vnútornú púť,  ktorej meno je „adorácia“.  Vydajme sa teraz na pútnickú cestu a prosme Ho,  aby nás  viedol. Amen.