Príbeh Cirkvi, ktorá prežila a rastie

O katolíkoch v Kirgizsku

Kirgizsko, známe tiež pod názvom Kirgizstan, je v našich končinách takmer "Terra Incognita" - "zem neznáma". Napriek tomu, že z Bratislavy do hlavného mesta Kirgizska Biškek je to asi 6000 km, je toho viac, čo  Slovensko s touto krajinou spája. Okrem takmer rovnakého počtu obyvateľov, hornatého charakteru krajiny, desaťročí komunistického režimu, poznačeného prenasledovaním za vieru a vernosť svedomiu, sú to napríklad aj spoločné kresťanské korene. Hoci to znie v krajine, kde sa dnes väčšina obyvateľov hlási k islamu, neuveriteľne, táto krajina bola pravdepodobne kresťanskou ešte skôr, ako Slovensko. Podľa niektorých prameňov sa dokonca pri jazere Issyk-Kul nachádza, resp. nachádzal hrob sv. apoštola a evanjelistu Matúša. Kresťania v tejto krajine prežili ťažké chvíle a v uplynulých desaťročiach ohník viery udržiavali aj za cenu prenasledovania, posmechu, vyháňania z domova, ba mnohí z nich za poklad viery zaplatili vlastnou krvou... Vďaka viere a láske jednoduchých ľudí k Bohu tu v srdci Ázie prežila katolícka cirkev obdobie prenasledovania a dnes rastie ako nádej a potvrdenie, že "krv mučeníkov je semenom nových kresťanov".

Zopár čísiel na úvod

Kirgizsko je jednou z piatich stredoázijských republík, ktoré sa obja-vili na mape sveta po rozpade Sovietskeho zväzu. So svojimi 5 mi-liónmi obyvateľov a rozlohou porovnateľnou s územím nášho severného suseda nepatrí k najväčším štátom v tomto regióne, to však nijako nezmenšuje jeho význam a záujem mocností o jeho strategickú polohu.Strategické vojenské základne tu majú Rusi i Američania.
Kirgizsko susedí s Kazachstanom, Čínou, Uzbekistanom a Tadžikistanom. Je výrazne hornatou krajinou, na území ktorej sa nachádzajú dva z troch najvyšších štítov bývalého Sovietskeho zväzu a jedny z najvyšších štítov vôbec - Pik Pobedy (7439 m. n.m) a Pik Lenina (7134 m. n. m.). Hoci väčšinu obyvateľstva tvoria Kirgizi, ich domovina sa stala vlasťou mnohých národností, ktoré sem priviedla túžba po lepšom živote, alebo sem boli nútene vysídlení za vlády Stalina. Medzi potomkami Európanov prevládajú okrem Rusov, predovšetkým potomkovia  Poliakov, Nemcov, Ukrajincov, Litovcov i Kórejcov. Tí tiež   tvoria katolícku komunitu v tejto krajine, ktorá sa však vďaka Bohu rozrastá aj o miestnych Kirgizov. Nedeľná svätá omša v jedinom katolíckom kostole v krajine, ktorý stojí na okraji Biškeku, je skutočným zážitkom katolicity. Stretnete tu Kirgizov, Rusov, Nemcov, Poliakov, Američanov, Kórejcov, Talianov, občas i nejakého Slováka, ak nerátam štyri slovenské rehoľné sestry, ktoré pôsobia v Biškeku a v Talase. Slovenské rehoľné sestry štatisticky tvoria významnú väčšinu všetkých katolíckych rehoľníčiek v krajine - okrem nich tu pôsobia ešte dve rehoľné sestry, pôvodom z Kazachstanu a jedna sestra slovenského pôvodu z USA. Všetky tu pôsobiace sestry patria do kongregácie Školských sestier sv. Františka. Kňazskú službu veriacim v tejto krajine majú na starosti jezuiti. Pochádzajú z Kazachstanu, Poľska, Slovinska a Indie. Túto skupinu dopĺňa diecézny kňaz z varšavskej arcidiecézy a rehoľný brat.
Okrem farnosti v Biškeku navštevujú misionári a misionárky, ktoré v Kirgizsku pôsobia, asi 30 katolíckych spoločenstiev rozosiatych po celej krajine.
Aby sme lepšie pochopili sociálnu situáciu veľkej väčšiny obyvateľstva, je dobré priblížiť si ich príjmy. Pri cenách, ktoré sú len v nemnohých prípadoch nižšie, ako ceny v Európe, sa mesačné dôchodky pohybujú okolo 500 somov a za tvrdú celodennú prácu na poli vo viac ako 40 stupňovej horúčave nedostanú miestni ľudia viac ako 50 somov (1 som - cca 80 halierov). Život je tu teda veľmi ťažký, najmä na vidieku, kde je menej pracovných príležitostí a neúrodný rok predznamenáva v mnohých rodinách hlad.

Roztrúsení po celej krajine

Pastoračnú prácu misionárov v Kirgizsku vo veľkej miere ovplyvňuje veľká roztrúsenosť katolíkov po celej krajine. Každodenne je niekto z nich na cestách, aby sa dostal s posolstvom Evanjelia do vzdialených, niekedy veľmi ťažko dostupných dedín. Veriaci sa stretávajú na slávení Eucharistie a katechézach v súkromných domoch, plní nadšenia a horlivosti, tak, ako sa schádzali prví kresťania. Keďže tu niet kostolov, správa o tom, kedy príde kňaz či rehoľná sestra, sa šíri ústnych podaním a ľudia si pokladajú za česť, že v ich dome sa môže stretnúť rodina veriacich. Samozrejmým doplnením pastoračnej práce je aj charitatívna starostlivosť o tých najbiednejších, ktorých je neúrekom.
To, že pretrvala katolícka viera v tejto krajine desaťročia prenasledovania, desaťročia bez kňazov a možností prijímať sviatosti, je nepochybne dielom Božej lásky a statočnosti tunajších katolíkov. Otec Alexander Kahn, predstavený katolíckej misie v Kirgizstane, spomína príbeh osemdesiatročnej babičky, ktorá čakala vyše sedemdesiat rokov, kým mohla konečne prijať Najsvätejšiu sviatosť. Tesne pred prvým svätým prijímaním ich totiž násilne vyviezli z rodnej dediny do Kirgizstanu. Kňaza stretla potom až vo svojich osemdesiatich rokoch. Celý svoj život sa modlila, aby mohla prijať do svojho srdca Pána Ježiša. Jej veľká láska ku Kristovi ukrytému pod spôsobom chleba a vína bola vyslyšaná a dočkala sa svojho vytúženého dňa. V bielych šatách a so slzami v očiach po prvýkrát na sklonku svojho života prijala Eucharistiu.
Príkladov, ako pretrvala katolícka viera iba vďaka odvahe generácií, ktoré si ju odovzdávali bez možnosti prijímať sviatosti a využívať službu kňaza, je v tejto krajine mnoho. Sú svedectvom o očarujúcej vernosti týchto ľudí Cirkvi a o tom, že vykoreniť Kristovu lásku zo sŕdc ľudí sa nepodarí ani najväčším tyranom.

Ekumenizmus v praxi

Vzťahy medzi pravoslávnymi a katolíkmi nie sú všade na území bývalého Sovietskeho zväzu najlepšie. Kirgizsko je však príkladom krajiny, kde stačí, slovami otca Alexandra Kahna, spraviť iba "posledný krok k plnej jednote". Bezproblémovosť spolužitia medzi katolíkmi a pravoslávnymi v tejto krajine vyplýva pravdepodobne najmä z toho, že obe spoločenstvá tvoria menšinu veriacich v moslimskom mori. Ďalšou významnou skutočnosťou sú bratské vzťahy medzi duchovnými oboch spoločenstiev. Významným spojítkom medzi týmito dvoma komunitami je živá úcta k Bohorodičke, ktorá ich odlišuje od protestantských obcí, ktoré tu vyrastajú ako huby po daždi. Možno práve v moslimskej krajine si človek hlboko uvedomí, aká chudobná a nedokonalá je kresťanská viera bez úcty a lásky k Matke Božej. Je paradoxné, že mohamedáni majú omnoho väčšiu úctu k Márii, ktorá je pre nich nepoškvrnenou a svätou mat-kou proroka Ježiša, ako tí, ktorí sa síce hlásia k viere v Božieho Syna, no úctu k jeho Matke, odmietajú.
Možno i preto sú vzťahy mohamedánov ku katolíkom a pravoslávnym otvorenejšie ako ich vzťahy k protestantom. V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že v Kirgizsku, hoci je to moslimská krajina, vládne úplná náboženská sloboda, a vyznavači jednotlivých náboženstiev tu žijú vo vzájomnej úcte a porozumení. Pravdepodobne sa pod túto skutočnosť podpísala aj spoločná skúsenosť z neslávnej minulosti. Veď za vieru a vernosť svedomiu boli komunistickým režimom tak isto prenasledovaní vyznavači islamu, ako aj kresťania. Po rokoch náboženskej neslobody tu stále vládne veľký hlad po Bohu a duchovných hodnotách. Aj nezainteresovaný návštevník si túto skutočnosť uvedomí pri veľkom množstve nových mešít, ktoré vyrastajú v mestách i na dedinách.

Slovenská pomoc v Biškeku

Ako som už spomenul, väčšina ľudí v Kirgizsku žije vo veľkej chudobe. Veľmi ohrozenou skupinou sú deti,  najmä tzv. "deti ulice". Sú to deti, ktoré síce majú rodičov, ale tí sú buď alkoholici, sú vo väzení, alebo sa o deti nestarajú z vyššie uvedených príčin či jednoducho preto, že to nedokážu. Tieto deti sú odkázané samy na seba, ich domovom je ulica. Sú častokrát hladné, bez základných hygienických podmienok, bez vidiny lepšieho života. Zostávajú veľmi často bez vzdelania a akejkoľvek prípravy na svoju budúcnosť.
Ďalším významným problémom je chýbajúca základná zdravotná starostlivosť. Najmä ľudia na vidieku nemajú šancu dostať sa k lekárovi a kúpiť si lieky. Cestovné je drahé a tak väčšina z nich ostáva vydaná na milosť a nemilosť choroby. Kirgizstan má svetové prvenstvo v úmrtnosti na mozgovú porážku. Pod túto skutočnosť sa nepochybne podpisuje zanedbanie základnej zdravotnej starostlivosti od detstva. Školské sestry sv. Františka, ktoré pôsobia v Biškeku, sa snažia v spolupráci s laikmi, ktorí spolupracujú s katolíc-kou farnosťou, tento neblahý stav meniť. S cieľom systematickej sociálnej práce, ktorej výsledky by mali pocítiť najmä najodkázanejší z miestnych ľudí, založili pred časom občianske združenie Pro Homine. Pod hlavičkou tohto združenia nedávno vzniklo v Biškeku Sociálno-poradenské a vzdelávacie centrum. Jeho súčasťou je pomoc deťom ulice vo forme poskytovania teplých obedov a hygienickej starostlivosti, poskytovanie základnej zdravotnej starostlivosti v centre a mimo neho prostredníctvom mobilnej ambulancie, poskytovanie občianského poradenstva a vzdelávacích aktivít. Toto centrum vzniklo a funguje vďaka oficiálnej rozvojovej pomoci Slovenskej republiky. Podľa slov miestnych obyvateľov, toto centrum je veľmi peknou vizitkou Slovenska a jeho obyvateľov, ktorí tu nie sú úplne neznámi. Veď časť svojho detstva v Biškeku prežil napríklad aj slávny Slovák Alexander Dubček.
Podpora vzniku a prevádzky centra svedčí o tom, že Slovensko je kresťanská krajina, ktorej nie je ľahostajný osud ľudí, s ktorými sme boli donedávna na jednej lodi. K práci Sociálno-poradenskému a vzdelávacieho centra "PRO HOMINE" sa vrátime v nasledujúcom čísle "Rytiera".
 
Dariusz Żuk-Olszewski