Hľadám Tvoj pohľad

Počas nacistickej okupácie ľudia vždy, keď niekto zazvonil, iba s veľkým strachom otvárali dvere na svojich domoch. Mnohí z ich priateľov zažili strašné návštevy gestapa.
Tieto reakcie sa strácali iba veľmi pomaly. Istého dňa Františka začula zvonček. Otvárala s pocitom veľkého strachu.
Zrazu prežila skutočný šok z pohľadu, ktorým na ňu hľadeli oči za dverami a ktorý ju prenikal až do hĺbky jej duše. V tom pohľade bolo niečo naozaj iné ako len dvoje hľa-diace oči, pretože pred ňou stál niekto, koho skutočne milovala, ktosi, kto bol pre ňu jediným na svete... Hĺbka jeho "ja" sa cez pohľad spája s Františkou v hĺbke jej "ja". A stretnutie týchto dvoch "ja" bolo vyjadrené explóziou radosti, lásky, svetla, života.
Tento človek, ktorý stál pred Františkou, bol pri nej päť rokov každučký deň. Bol pri nej prostredníctvom svojich listov bohatých na lásku, bol v jej myšlienkach, v jej modlitbe. Toto uvažovanie zakončila skonštatovaním, že táto prítomnosť bola najopravdivejšia, bola to duchovná prítomnosť. Rada vravievala, že Michal bol pri nej v týchto rokoch viac prítomný, ako vtedy, keď žili v bezprostrednej blízkosti, keď si často jeden druhého náležite nevšímali. Náhle, akoby v záblesku pochopila, čo je to "prítomnosť". Že prítomnosť je tajomnou skúsenosťou, ktorú nedokážu vyjadriť žiadne slová.
O niekoľko rokov neskôr mi Františka povedala: "Ľudia sú "spáči", hlboké "ja" je v nich uspaté. Ani my, Michal a ja, nie sme výnimky. Občas si vravievame: Keby sme sa tak pozreli na seba tak, ako v ten dávny 10. júl! No nie je to ľahké, nestačí chcieť, treba.... Čo vlastne treba? Lásku? Veď tá tu je a v podstate nestačí. A čo ešte? Efekt prekvapenia? Dozrievania dvoch "ja" počas dlhej neprítomnosti a nečakaného stretnutia, keď sa náhle stretli naše dva pohľady? A koniec koncov, prečo by to nemohlo pretrvať? To by malo pretrvať... Nie je to práve egoizmus, ktorý prekáža, aby preskočila iskra medzi dvoma "ja", ktoré sú nedostatočne čisté v zmysle "priezračnosti na Božie veci"?"
Čímsi úžasným vo vzťahoch s Bohom je vedieť, byť si istý  - v tom spočíva viera - že Božie  "ja" je vždy pripravené prijať ma, aj teraz, v tejto chvíli, je nekonečne viac milujúce,  (rozmer tejto lásky sa nedá obsiahnúť, tak ako sa nedá "objať" pohľadom slnko), je viac prítomné ako tvár, ako pohľad väzňa, ktorý po piatich rokoch stretáva svoju ženu.
"Ja som" (tak sa Boh predstavil Mojžišovi) je tu, vždy čaká. "Ja som", znamená "som tu", znamená, "som v tebe, som v tebe aktuálne prítomný, milujem ťa takého, aký si".
Ó, sila, veľkosť a hodnota prítomnosti Božieho "Ja", ktorým je Boh!
"Hľadám Tvoju tvár" - spieval žalmista. On dobre vedel,  že jeho Boh je osoba a nie bezmenné slnko, ktoré bez rozdielu dáva svetlo všetkým veciam. "Hľadám Tvoju tvár" - tvár, ktorá sa ako osoba obracia k druhej osobe, aby viedla dialóg lásky. Pokiaľ ide o mňa, radšej by som hovoril: "Hľadám Tvoj pohľad...", veď náš Boh je pohľadom. On je trvajúcim pohľadom.
Niet žiadnej hviezdy na nebi, žiadnej halúzky, žiadneho kamienka na zemi, v ktorých by nebol prítomný, aby ich udržoval v jestvovaní.
A to, čo predstavuje ušľachtilosť človeka, je neporovnateľne vyššie ako hviezda, kameň, halúzka. Je tu preto, aby už tu na zemi, vo chvíľach milosti, mohol človek zakúsiť pohľad na Boha plný svetla a raz dosiahol dokonalé šťastie z toho Pohľadu, ktorý uvidí, keď sa otvorí veľká brána.
 
Henri Caffarel, Nouvelles lettres sur la priére