Poklad

Tento rok by sme sa mali hlbšie zamýšľať nad tajomstvom a hodnotou Kristovej prítomnosti medzi nami vo Sviatosti Oltárnej. To, že Pán Ježiš je v chlebe a víne medzi nami skutočne prítomný, že môžme prežívať jeho fyzickú blízkosť a prijímať ho ako náš každodenný pokrm, sa nám možno zdá ako samozrejmosť. Sväté prijímanie azda vnímame ako niečo, čo neodmysliteľne patrí k našej návšteve chrámu a neuvedomujeme si, že Eucharistia je najväčším pokladom Cirkvi, ktorý ju udržuje pri živote a nesie dejinami, napriek hriešnosti a slabostiam jej služobníkov.
Spomeňme si na prvých kresťanov. Ako veľmi riskovali, keď sa zúčastňovali na spoločnom lámaní chleba, ktoré bolo od počiatku Cirkvi stredobodom jej života. Slávenie Eucharistie bolo pre nich priamo existenčným ohrozením ohrozením života, preto ju boli nútení napríklad v Ríme sláviť potajme, v chodbách katakomb.
Nemusíme však chodiť ďaleko. To, čo udržovalo v prenasledovaných kresťanoch v uplynulom storočí aj u nás vieru pri živote, je práve Eucharistia a túžba po nej. A to, čo ju udržuje v dnešnej dobe, plnej klamlivých ponúk lacného, pohodlného "kresťanstva", plnej pohoršenia a sebectva, je tiež Eucharistia. Živý Boh, ktorý sa vkladá do našich rúk v kúsku chleba a kvapkách vína.
Zvykli sme si na sv. omše ako samozrejmú súčasť nášho života. A to je dobre. Mali by sme však veľmi často mať pred očami veľkú lásku Božieho Syna, s ktorou zasadol so svojimi apoštolami k stolu vo Večeradle a s ktorou kresťanom všetkých dôb zanechal najcennejší poklad - samého seba. Mali by sme to mať na zreteli, keď sa nám pre akúsi "rutinu" stáva Božie telo takmer obyčajnou, nanajvýš posvätenou oplátkou. Keď živého Boha nenechávame pôsobiť vo svojom srdci a na pohoršenie iných sa stávame iba "teofagistami". Tak totiž posmešne nazývali pohania prvých kresťanov. Znamenalo to niečo ako "pojedači Boha". Nedávno som počul na adresu nemenovanej duchovnej osoby výčitku: "Ty si za svoj život zjedol tony Kristovho Tela a vypil hektolitre Kristovej Krvi, ale nenalepila sa na Teba ani omrvinka z Kristovej lásky." Kus z tejto výčitky patrí asi každému z nás.
Modlime sa a snažme sa, aby sa to zmenilo. A ak sa dá, využívajme možnosť čo najčastejšie sa "vyhrievať v lúčoch" Najsvätejšej sviatosti.
V jedinom katolíckom kostole v stredoázijskom Kirgizsku som bol svedkom nevšedných návštev. Žena, od narodenia chromá na obe nohy, ktorá sa len v dospelosti stala kresťankou, každodenne na dvoch barlách, zvláštnym kolísavým pohybom prišla peši do kostola vzdialeného dobrú polhodinu cesty. Nepovedala nič, no z jej tváre žiariacej šťastím bolo cítiť, že sväté prijímanie je pre ňu skutočným duchovným chlebom, napĺňajúcim jej život pokojom a radosťou. Napriek námahe a možno i bolesti, ktorú ju cesta do chrámu stála, prichádzala sem, podľa správcu farnosti, niekedy aj niekoľkokrát za deň. Prišla "len tak", aby sa v tôni svätostánku porozprávala so svojím Spasiteľom alebo iba posedela a počúvala Ho vo svojom srdci.
Aj u nás je veľa príkladov toho, akou veľkou posilou je pre trpiaceho a opusteného človeka Eucharistia. Raz som začul, ako sa jedna starká posťažovala: "Dala by som celý svoj dôchodok, všetko čo mám za to, aby som mohla ísť na svätú omšu a prijať Pána Ježiša. No nemá ma kto vziať."
Nuž pripomínajme si často krásu a veľkosť pokladu Eucharistie a buďme Bohu vďační, že ju môžeme sláviť. A využívajme jej nadprirodzené účinky k rastu v láske.