Akých by sme chceli kňazov?

Jeden známy sa vrátil z cesty. Navštívil krajinu, ktorú radšej nebudeme menovať, aby sme predišli postranným problémom a sústredili sa na základnú otázku. Problém je tento: Môj známy videl pri svojej návšteve obrovskú farnosť s kostolom, pri ktorom pôsobí iba jeden kňaz. To by ešte nebolo tragické, veď takéto situácie sa vyskytujú kdekoľvek. Horšie je, že ten jediný kňaz je pochybnej mravnej povesti a jeho náboženské znalosti nie sú oveľa vyššie. Čo na to hovoria veriaci? Sú vraj zásadne rozdelení na dve skupiny. Jedni hlásajú radikálne: Radšej žiadneho kňaza, ako takéhoto! Načo nám tu je? Iba na pohoršenie." Druhí sa zase hnevajú na radikalizmus prvých: "Čo by ste si priali? Aby vám sem zostúpili anjeli z neba? Buďme radi, že tu máme niekoho, kto slúži omšu a kto nám dá rozhrešenie, kto nás pochová. Radšej takéhoto ako žiadneho kňaza!"
To, že sa ľudia v názore na tak závažnú vec radikálne líšia, má obyčajne zrejme základy vo veci samej, ktorá má dve stránky. Tu ide o osobu kňaza, duchovného pastiera. Čo od neho žiadame? Niektorí odpovedia hneď: Na prvom mieste príklad života! Čo pomôže učiť slovami, jazykom, keď svojimi skutkami zborí u poslucháčov to, čo hlása z kazateľnice. Iní sú umiernenejší. Zdá sa im, že sa od kňaza nemôže žiadať viac ako od iného povolania. Nie všetci učitelia sú ľudskými vzormi dokonalosti. Možno z nich niekto pije, možno i niečo spreneveril. Napriek tomu všetkému môže byť ako učiteľ dobrý. Naučí lepšie ako iní matematiku, jazyky, atď. V takomto prípade radíme žiakom: Veľmi sa naňho nepozerajte! Ale dajte si povedať v tom, čo vás učí! V tomto odbore nie je nad neho.
Pokiaľ ide o kňaza, o ktorom sme počuli na začiatku, ten žiaľ prepadá z prvého i druhého hľadiska. Podľa daného svedectva nedáva ani dobrý príklad, ani mnoho z náboženstva nenaučí, pretože jeho znalosti vraj nie sú príliš veľké. Ale tu prichádza do úvahy ešte tretie hľadisko. Predstavme si mestského lekárnika, o ktorého živote sa nedá hovoriť veľa dobrého,  z medicíny len zhruba niekoľko vecí, ale hlavné lieky predsa len na sklade má. Je lepšie mať v kraji takéhoto alebo žiadneho? Väčšina ľudí samozrejme odpovie: Ak nemáme lepšieho, nechajte ho na pokoji. A koniec koncov je to podobný dôvod, ktorý vedie mnohých ľudí k tomu, aby sa uspokojili so situáciou cirkvi v tzv. beznádejných situáciách, keď sa nič nedá zlepšiť.
Ale aby sme predišli nedorozumeniu, musíme sa vážne spýtať, či stačí takéto uvažovanie, príklady s inými svetskými zamestnaniami k tomu, aby sme zaujali správny postoj k sviatosti. Kňazstvo totiž nie je iba funkcia, je to svätá vec. Sviatosti teda sú, ako hovoril kardinál Faulhaber, predzvesťou neba, umeleckým dielom Božej ruky, žiadny človek by ich ani nevymyslel. O kňazovi hovorí sv. Augustín: "Ty už nie si ty!" Vidíme v ňom Krista žijúceho medzi nami. Máme sa uspokojiť so špatným obrazom najkrajšieho tajomstva?
Táto otázka bola vždy v dejinách aktuálna. Bola aj jednou z hlavných inšpirácii husitských búrok. V pohoršení nad nedobrým kňazom, ak je úprimné a motivované nábožensky, je túžba po kráse a čistote svätého tajomstva cirkvi. Dôležité je však uvedomiť si, nakoľko je toto prianie uskutočniteľné. Scestná je i neuvážená horlivosť o vlastnú svätosť, tým viac napomínanie a karhanie druhých ľudí.
Skôr ako povieme, aký je ideálny kňaz, určime, aké sú hranice kňazskej svätosti. Otváram náhodne liturgickú štúdiu o dejinách kňazského svätenia a tam v úvode čítam tieto riadky: "Podľa kresťanskej viery, ktorá je zrejmá už z apoštolských dôb, je kňazstvo sviatosť. Jeho účinky sú duchovné. Je však rozdiel medzi krstom a kňazstvom. Zo sviatosti krstu má na prvom mieste úžitok ten, kto ju prijíma. Kňazské svätenie sa udeľuje tiež jednotlivcovi, nie však priamo pre jeho prospech, ale pre cirkev, k jej službe, aby sa cez túto sviatosť posväcoval ľud. Preto je charizma kňazského svätenia aj oddeliteľná od svätosti toho, kto ju prijíma."
Je zaujímavé koľkokrát a s akými dôvodmi obhajovali kresťania túto pravdu. Zas iba pre ukážku zacitujem starého autora sýrskej cirkvi: Narai, ako pravý Východniar, hovorí v metaforách, ktorými ukazuje vznešenosť kňazstva a dodáva: "Bez kňaza nemôžeme sláviť tajomstvo cirkvi. Duch Svätý nedovoľuje sláviť ho nikomu inému. Ale Duch Svätý to uskutoční rukami kňaza, aj keď je ten celý v stave hriechu."
Svätý Gregor Naziánsky používa prirovnanie k pečatnému prsteňu. Ním sa vtláča do vosku cisársky znak. Čo na tom, či je samotný prsteň zo zlata alebo zo železa? Pre úradnú listinu je dôležité iba vtlačenie znaku. V tejto súvislosti dodnes hovoria teológovia o "kňazskom charaktere". Toto slovo má pôvodný význam: črta ničím nezmazateľná, ani zlým životom.
Existencia nedobrých alebo osobne nedokonalých kňazov zostáva Božím darom cirkvi. Ak niekto povie, že je to nelogické, odpovieme mu, nech si dobre prečíta Starý zákon. Tam sa veľa nehovorí o kňazoch, ale priamo o ľude. Boh si vybral Izraela, aby bol svätým ľudom, vyvoleným medzi všetkými, aby skrze neho prišla spása celému ľudstvu (por. Zach 14,20). Čo z tejto svätosti Izraela v Starom zákone zostalo? Ako sa len Boh u prorokov sťažuje na nevernosť ľudu, na nedodržiavanie zmluvy, na prestupovanie Zákona! Ale napriek všetkému svoju spásu v určený čas neodoprie. Nerobí to preto, že by ľud bol svätým, ale preto, že je svätý a spravodlivý Jáhve sám a to, čo sľúbil, splní aj bez podmienok z druhej strany.
Toto tajomstvo nepremožiteľnej Božej svätosti a Božieho milosrdenstva sa opakuje aj v cirkvi, v jej ľude a v jej kňazstve. Schválne spájam: v jej ľude a v kňazstve. II. vatikánsky koncil znovu kladie veľký dôraz na jednotu oboch. Kňazstvo je akoby kvet, ktorý síce zasieva Boh, ale rastie z pôdy. Tou pôdou sú veriaci, hlavne rodiny a matky. Mám dlhoročnú skúsenosť s kňazskými povolaniami. Normálne sú dobrými kňazmi tí, ktorým to ich matky vyprosili u Boha svojimi modlitbami a obetami.
V nedeľu, kedy sa číta evanjelium o dobrom pastierovi (Jn 10, 1-10) povzbudzuje cirkev veriacich, aby sa modlili za kňazské povolania a za dobrých kňazov. Kňaz, ktorého život nezodpovedá tomu, čo hlása, je v sebe rozdelený. Dôsledkom je, tak ako sme videli na začiatku, že je rozdelená aj farnosť. Stane sa potom to, čo sa stalo v Starom zákone: spása príde, ale len pre tých, ktorých Písmo nazýva "svätý zbytok" (por. Jr 44,14). Kristus však chce spasiť všetkých, preto sa máme modliť za svätých kňazov a svätý ľud.
 
Preložené z knihy kardinála Tomáša Špidlíka "Ve službě slova"