Od vzniku Prešovskej eparchie po násilné "zrušenie" Gréckokatolíckej cirkvi v Česko-Slovensku v roku 1950 (III.)

Používané argumenty

Všetky svoje likvidačné plány, ktoré chceli nepriatelia Cirkvi v najbližšej dobe s gréckokatolíckou  cirkvou uskutočniť, museli najskôr pred verejnosťou odôvodniť. Svoje konanie voči gréckokatolíkom obhajovali rozličnými pseudoargumentami. Pravoslávni ich preberali jednak z mocensko-politickej sféry, jednak boli "vypožičané" z prostredí, v ktorých k likvidácii gréckokatolíckej už došlo. Týka sa to najmä tzv. pôvodnosti pravoslávia, násilnosti únie a iných skutočností, vytrhnutých z dejinného kontextu.
Tŕňom v oku pravoslávnych bol Vatikán. Početné a útočné vystúpenia proti Vatikánu svedčia o tom, že v ňom videli iba politického, prípadne aj hospodárskeho činiteľa, "prisluhovača imperializmu". Náboženskú charakteristiku Svätej Stolice buď ignorovali, alebo podávali iba ako zastieranie prvého.
Ďalší argument bol o pôvodnosti pravoslávia. Podľa nich Cyril a Metod našim predkom hlásali pravoslávie a oni pravoslávie aj prijali. Z toho vyplýva, že v našich krajoch pôvodnou cirkvou je cirkev pravoslávna a táto cirkev je jedine historicky oprávnenou cirkvou. Tento pseudoargument bol pomerne účinný, zasial pochybnosti a mnohých gréckokatolíkov  skutočne aj získal. Treba tu však zdôrazniť, že východné kresťanstvo, ktoré naši predkovia od svätých bratov Cyrila a Metoda prijali, bolo kresťanstvom vieroučne i jurisdikčne úzko spätým s Rímom a pápežom. Na jednote s Rímom veľmi záležalo svätým solúnskym bratom aj ich nasledovníkom. Veď prečo inak by žiadali od pápeža schválenie slovanskej liturgie, ak by ho nepovažovali za viditeľnú hlavu kresťanstva?  Odkaz sv. Cyrila  a Metoda prijali aj iní Slovania, k nim patrí aj Kyjevská Rus. Ak sa po roku 1054, teda po tzv. Veľkej schizme obrátili chrbtom k Rímu, zradili odkaz svätých Cyrila a Metoda.
Podľa pravoslávnych bola únia s Vatikánom vytvorená násilím. Východní kresťania zostávajú pravoslávnymi aj vtedy, keď sa sami považujú za gréckokatolíkov. Preto všetky hodnoty, ktoré gréckokatolíci  a ich cirkev vytvárajú - taktiež aj nimi vybudované chrámy - sú podľa tohto názoru hodnotami pravoslávnymi. Základné heslo pravoslavizačných štruktúr bolo: "šíriť a upevňovať sa". Toto heslo sa obsahovo stotožňovalo so snahou o likvidáciu všetkých únií.
Pomoc pri likvidácii zo strany štátu
Útoky na gréckokatolícku  cirkev sa stupňovali aj zo strany štátu. Najmä po februári 1948 sa postoj vládnu-cich kruhov ku gréckokatolíckej cirkvi výrazne zmenil. Prezentovali ju verejnosti ako najreakčnejšiu cirkev. Vzhľadom na to, že ju nemohli obviniť z podpory totalitného režimu Slovenského štátu v rokoch 1939-1945, hľadali iné "hriechy" v jej nedávnej minulosti. Pripisovali jej spoluprácu s banderovcami, ukrajinskými nacionalistami.
Útoky pokračovali. Štátny predstaviteľ komunistickej vlády, minister spravodlivosti Čepička pri istej príležitosti dal najavo, že čoskoro dôjde k likvidácii gréckokatolíckej cirkvi v ČSR.
Hrozby ministra sa onedlho začali napĺňať. Dňa 22. februára 1949 pred polnocou prepadli, kláštor  baziliánov v Prešove a otcov, ktorí boli doma, ako aj 9 novicov uväznili. Biskup Gojdič o vtedajšej situácii napísal list prezidentovi republiky. V ňom prosí o zakročenie prezidenta v tom zmysle, aby sa podobné postupy ZNB  neopakovali. Zároveň biskup Gojdič prosí, aby štát ne-zaberal už viac cirkevné budovy, lebo Ústava ČSR zaručuje slobodu náboženstva.
Národný front v tom čase reprezentoval mocenskú sféru. Tá podporovala pravoslávnu cirkev a mala nepriaznivý postoj ku gréckokatolíckej cirkvi. K tejto situácii sa vyjadrili aj najvyššie politické orgány, teda ÚV KSČ a osobne K. Gottwald. On sám rozhodol začať novú etapu v postoji proti cirkvám, najmä k cirkvi katolíckej, v ktorej v tom čase mala špecifické miesto greckokatolícka cirkev.
Na zasadnutí ÚV KSČ vo februári r. 1950 Gottwald povedal: "Když se vykoupíme od těch páterů, od většiny, a to bychom sa vcelku mohli vykoupit, tak se od těch zbožných sluhů Říma, Vatikánu vykoupíme. S tím musíme jako s třídním nepřítelem jednat a věci dojednat." Keď v tom čase niekoho označili za triedneho nepriateľa, a keď sa dal pokyn s ním skončiť, poraziť ho, znamenalo to jeho definitívny koniec, včítane fyzickej likvidácie. Toto platilo aj pre gréckokatolícku cirkev.
V budovaní pravoslavizačných štruktúr sa pokračuje. V niektorých farnostiach, ako v Stakčíne, Jedľovej, Inovciach a inde, pravoslávni agitátori za pomoci bezpečnosti a štátnych úradov preberali gréckokatolícke chrámy.
Pri tomto všetkom sa pýtame: Prečo gréckokatolíci svoju pravdu a svoje práva nebránili a neubránili? Odpoveď je jasná: Gréckokatolíci hovoriť nesmeli. Jednoducho nič proti pravoslávnej cirkvi, ale ani nič v prospech cirkvi gréckokatolíckej sa nepripustilo. Gréckokatolícka cirkev mlčala, nie však preto, že nemala čo k situácii povedať, ale preto, že bola umlčaná a odzbrojená. No cirkev pravoslávna na šírenie svojej ideo-lógie vo veľkej miere využívala tlač a rozhlas. Mocensko-politické kruhy ich podporovali, aj finančne.
Za tejto situácie gréckokatolícke biskupstvo muselo hľadať iné formy a prostriedky komunikácie s kňazmi a veriacimi. Kľúčovú úlohu v tomto smere plnili pastierske listy biskupa dopravované kuriérnou cestou a priame kontakty s dekanmi a kňazmi. Keď už bolo jasné, že sa schyľuje k tzv. návratovej akcii, biskup Gojdič 31.VIII. 1949 vydal pastiersky list. V ňom apeloval na veriacich, aby zostali verní svojej viere, pripomenul im správanie kresťanov v prvých troch storočiach  a končil slovami: "Zostáva nám jedno: žiť podľa viery v mieri a šťastí, alebo zomrieť, lebo večné šťastie je hodné každej obety. Inej cesty nemáme."
Pravoslávni potrebovali na Slovensku biskupstvo v Prešove. Tento svoj zámer potrebovali čo najskôr uskutočniť. Bez biskupstva nemohli rozšíriť a upevniť pravoslávie na Prešovsku, čo v inej výrazovej sústave znamenalo gréckokatolícku  cirkev zlikvidovať.
V Prešove je 30. decembra 1949 voľba pravoslávneho biskupa Alexeja Dechtereva, voľba eparchiálnej rady i voľba členov exarchátnej rady. Viacej vecí je tu pozoruhodných. Za pravoslávneho biskupa sa volí cudzinec, človek, ktorý s ľuďmi a s problematikou východného Slovenska nie je oboznámený. Taktiež do eparchiálnej rady sa volia nedomáci ľudia. Treba skonštatovať, že domácim ľuďom sa nedôveruje. Tu vzniká otázka: Prečo? Novozvolení ľudia neboli spätí s domácou tradíciou, kým domáci áno a preto sa im nedôverovalo. Aktéri sa obávali, že domáci v kritickej situácii zakolíšu, čiže nesplnia požiadavky, ktoré sa budú na nich klásť.
Exarcha Jelevferij po oznámení voľby prešovského biskupa poprosil patriarchu Alexeja o vyslanie biskupov, ktorí by zvoleného kandidáta vysvätili. Patriarcha delegáciu do ČSR vysiela pod názvom "svätiaca delegácia". Hlavným cieľom delegácie Ruskej pravoslávnej cirkvi bolo urýchliť vývoj na východnom Slovensku, získavať gréckokatolíkov  na pravoslávie, čo sa malo diať za významnej pomoci štátu.
Vysvätenie pravoslávneho biskupa Alexija Dechtereva pre prešovskú eparchiu uskutočnili 12. februára 1950. Vysviacku chceli uskutočniť v gréckokatolíckej  katedrále v Prešove, ale biskup Gojdič odmietol dať súhlas na obrad v katedrále. Preto vysviacku uskutočnili v ešte  nedokončenom pravoslávnom kostole sv. Alexandra Nevského.
 
Matej Róbert Jarabica