Svedectvá z modlitbového zápasu

Modlitba detí vyprosuje zázraky

Jeden z našich kolegov, ktorý bol už na dôchodku, mal veľmi zlý vzťah k Bohu. V mladosti dlho pil a Boha k životu nepotreboval. Potom síce piť prestal, ale následky na zdraví boli vážne.
V modlitbovom zápase sú zapojené aj moje dve dcéry, z ktorých jednu tento kolega učil. Mali sa radi, a keď sme sa dozvedeli, že pán učiteľ je už vážne chorý, začali sme sa cez sv. hodinu modlievať za záchranu jeho duše. Časom sme sa dozvedeli, že tento pán leží na ARO v kritickom stave. Začali sme sa teda s deťmi modliť cez sv. hodinu bojovú modlitbu, opäť za záchranu jeho duše. V ten večer zomrel. Keď som prišla na jeho pohreb, bola som veľmi šťastná, že tento pohreb je katolícky. Keď som v prosbách počula, že pred  smrťou prijal Telo Pána, zaliali ma slzy vďačnosti. Znova som sa presvedčila, že spoločná modlitba má obrovskú silu a že modlitba detí vyprosuje zázraky.
(učiteľka z P. B.)

Keď sa začne modliť ateista...

Svätá hodina je už asi 4-5 rokov súčasťou každodenného života v našej rodine. Nešlo to vždy tak hladko, ako by sa to mohlo zdať na prvý pohľad. Zvlášť, keď sa začína modliť taký ateista, akým som bol ja.
Najprv sa odhodlať sadnúť si k stolu a spomenúť si na slová tej najzákladnejšej modlitby, ktorú nás naučil Ježiš. Potom zložiť ruky a tváriť, že som sa už natoľko polepšil.
Nie vždy, keď som sa modlil, som bol presvedčený, že ma Boh počuje. Moja modlitba, to bol naozaj zápas. Zápas so sebou, so svojou vlastnou neochotou, lenivosťou, s tým, že v televízii šiel práve nejaký "dobrý" film alebo futbal, či hokej. Keď sa na druhý deň debatovalo o tom futbale či hokeji a ja som mlčal, moji kolegovia sa pozerali na mňa ako na "vadného". Zvlášť, keď vedeli, že som sám kedysi športoval a vášnivo komentoval to, čo som videl. Hanbil som sa priznať, že miesto toho, aby som pozeral na to, čo pozerajú tisíce iných, sa modlím.
Tu mi Pán pomohol tak, ako som si ani nemyslel. Keď som na otázky kolegov čoraz častejšie odpovedal "nepozerám", už sa prestali so mnou o týchto veciach baviť, ale spýtali sa, čo robím, keď nepozerám. Tak som našiel odvahu a povedal som: "Sú dôležitejšie veci ako je pozeranie televízie, napríklad modlitba." Odvtedy aj sám pociťujem, že je to naozaj tak.
Nie vždy však je prístup k modlitbe taký, aký by sme chceli my sami. Je v tom ukryté zase len naše chcenie, ale bez Pána nemožno nič urobiť. Ak sa neotvorím Pánovi tak, že Mu začnem ďakovať a chváliť Ho, nielen prosiť, tak moja modlitba nemôže byť ani pre mňa samého uspokojením. Ako slová Pánove som prijal radu pri stretnutí koordinátorov MZ, aby som vždy, keď začínam s modlitbou, začal s chválou nášho Pána Ježiša Krista. A hovorím všetkým, začínajte modlitbu chválou nášho Spasiteľa a vaša modlitba bude radosťou. Ak má človek otvorené oči a uši, počuje Boží hlas a vidí, že jeho modlitby sú vypočuté.
(Marián, 52 rokov)