„Kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma.” (Matúš 18, 5)

Je chladná noc. Mladý manželský pár blúdi špinavými ulicami mesta Betlehem. Obývajú ho len pravoverní a nábožní. Muž klope na prvé, druhé, tretie dvere... Keď sa po hodnej chvíli otvoria, počuje iba odmietnutie - v niektorých domoch na oko zdvorilé, s akože ospravedlnením, v iných domoch jednoznačne tvrdé, bez rúška slušnosti. Musí prehltnúť pohŕdavé až posmešné pohľady "spravodlivých" na jeho manželku v požehnanom stave a hoci nemú, ale ľahko čitateľnú výčitku:  Mali sa "zariadiť inak"! Dokonca ani v hostinci nepotrebujú "problémy" a plač malého dieťaťa. Veď ten by mohol odradiť solventnejších zákazníkov, prípadne rozrušiť ich psychiku, ktorá je prispôsobená mysleniu moderného človeka a pre "plačúce pandravy" v nej samozrejme už niet miesta. A kšeft, ten je v tejto ťažkej dobe prvoradý. Človek, ktorý chce niečo v živote dokázať, si nemôže dovoliť podliehať nejakým sentimentálnym citom a nejakému súcitu.
A predsa. V Betleheme sú i ľudia, ktorí majú k žene v požehnanom stave úctu, ľudia, ktorí sa tešia z narodenia Dieťatka. Sú to tí "hlupáci", ktorí v o-čiach svojich súčasníkov nič nedosiahli, pretože sa málo snažili a venujú sa iba takej podradnej a všeobecne opovrhovanej činnosti, akou je pasenie dobytka a oviec. Možno sú medzi nimi dokonca takí, čo sa im ušla úloha strážiť tak špinavé zvieratká, ako sú prasce, aby sa nerozpŕchli po celom chotári. Keď zbadali mladú ženu na somárikovi, ktorej sa blížil čas pôrodu,  čo majú robiť.
Uvoľnili neútulnú, no pomerne teplú jaskyňu, v ktorej sa pri ohníku zohrievali v chlade noci, zhodili zo seba svoj najvzácnejší majetok - obnosené kožuchy z oviec a obstarožné, na mnohých miestach deravé deky z ťavej srsti, ktoré ich chránili pred chladom, čo najmä nad ránom preniká až do kosti a ponúkli ho Márii ako lôžko i prikrývky. Netušia, že ako prví ľudia, ako zástupcovia celého ľudského pokolenia od začiatku po koniec jeho dejín, o chvíľu po oznámení veľkej noviny anjelmi privítajú na zemi Božieho Syna. Netušia, že o chvíľu budú poctení väčšmi ako ich praotec Mojžiš, pretože budú môcť hľadieť priamo do tváre svojho Boha. Priamo do tváre Dieťatka, nie cez horiaci ker. Títo bezvýznamní ľudia sa v okamihu stávajú dôležitejší ako všetci panovníci, politici, myslitelia, podnikatelia a hierarchovia všetkého druhu v celých ľudských dejinách. Ich postoj je predmetom výsmechu ešte i dnes, dokonca aj medzi "nábožnými a spravodlivými". Nech je ich odkaz nemou výčitkou nám kresťanom, ktorí stále odmietame Krista v deťoch, ktoré nosia pod srdcom ich matky, v deťoch, ktoré vychovávajú rodiny kráčajúce "proti prúdu" myslenia dnešného sveta. Prijatie postoja pastierov nám dovolí prežívať krásu a radosť Vianoc po celý rok.
 
Dariusz Żuk-Olszewski