Darované zvončeky

Bratia v Porciunkule dostali na Vianoce od dobrých ľudí veľmi drahý záves, ozdobený zlatými a striebornými zvončekmi. Dali ho na oltár a jeden po druhom si ho chodili obzerať.
Kostolník, brat Jacopo, ani nevychádzal z chrámu, strážil ho ako oko v hlave, len aby sa z neho nič nestratilo. Keďže aj na neho však platil hlad, zavolal brata Ginepra, ktorý sa neďaleko modlil:
"Poď, prosím ťa, pred oltár a dávaj pozor na záves! Idem sa najesť."
Ten ho posielal:
"Len choď a v pokoji sa najedz, ja sa odtiaľto nepohnem."
Len čo Jacopo zatvoril za sebou dvere, prišla ku Gineprovi chudobná žena a prosila ho:
"Bratku, nemám za čo kúpiť deťom jesť. Nepomohol by si mi nejakou almužnou?"
"Čo by som ti dal?" hútal nahlas a obzeral sa okolo seba. Oči mu spočinuli na závese. "Už to mám!" zvolal. "Tieto zvončeky sú tu celkom zbytočné. Predaj ich a kúp deťom, čo potrebujú."
Odrezal ich všetky a dal ich žene, ktorá sa naradovane ponáhľala preč.
Ako Jacopo jedol v kláštornej kuchyni, prišlo mu na um, že Ginepro je známy svojou štedrosťou, vďaka ktorej všetko rozdá. Usúdil, že bude lepšie, ak ho nechá čo najmenej samého v kostole. Prežúvajúc a s načatým krajcom chleba v ruke sa náhlil do chrámu.
Keď vstúpil, zdúpnel:
"Zvončeky! Ginepro! Kde sú zvončeky?"
"Dal som ich jednej žene. Veď sa ani nepatrí, aby chudobní františkáni mali také zbytočnosti. Pozri, aj bez nich je záves pekný," chlácholil ho Ginepro.
"Také drahé zvončeky! Kde je tá žena?! Rýchle, hľadaj ju!" chytil sa Jacopo za hlavu, vybehol von a vypytoval sa na ňu okoloidúcich. Nikto však o nej nič nevedel. Nahnevaný Jacopo vzal záves a bežal za predstaveným:
"Aha, čo Ginepro urobil! Zničil náš krásny záves!"
"Čo sa čuduješ? Nepoznáš Ginepra? Prečo si nechal jeho strážiť?" vyčítal mu ešte aj predstavený, otec Giovanni. "Ja sa skôr čudujem, že v kostole ešte vôbec niečo zostalo."
Pri večeri otec Giovanni Ginepra ostro napomínal, a to tak hlasno, až zachrípol.
"Chudák otec," ľutoval ho Ginepro. "Ešte kvôli mne ochorie. Musím to nejako napraviť."
Po večernej modlitbe, keď všetci zaspali, všuchol sa Ginepro do kuchyne a uvaril ovsenú kašu s maslom. Nabral ju do peknej misky, vzal sviečku a ponáhľal sa do izby otca Giovanniho. Zobudil ho.
"Otče, odpusť, že ťa ruším v túto nočnú hodinu, ale kvôli mne si zachrípol a mňa to veľmi mrzí. Počul som, že ovsená kaša je najlepší liek, preto som ti ju pripravil."
"Teraz v noci? Zbláznil si sa?" otec Giovanni vôbec neocenil Gineprov dobrý úmysel.
"Otče, ale ona ti určite pomôže. A nekrič, prosím, lebo zachrípneš ešte viac. Vezmi si ju, keď som ju už kvôli tebe varil. Má sa jesť teplá."
"Hovorím ti, choď aj s kašou, kým nedostaneš za všetko, čo tu stváraš!"
"Škoda ju vyhodiť," mienil Ginepro. "Ak ju ozaj nechceš, podrž mi sviečku, ja si dám."
"Ginepro, Ginepro, ty hádam už ani iný nebudeš," vzdal sa otec Giovanni, keď videl, že Ginepro to myslí vážne. "Tak poď, zjeme ju spolu."
 
Z knihy Terézie Barokovej: "Keď Boh volá", vyd. Serafín, 1993