Je štedrý večer. Sviatočne, miestami až gýčovo vyzdobenými ulicami
prúdia ľudia peši i v autách na polnočnú... Unavení predvianočným zhonom
a starosťami, na ktoré sa snažia aspoň v tieto dni zabudnúť si možno s
radosťou, možno iba zo zvyku, idú ako každý rok vypočuť v chráme Evanjelium
o narodení Krista. Slová o tom, ako pre Neho nebolo nikde miesta, ako sa
Syn Boží narodil pre sebectvo a ľahostajnosť jeho súčasníkov v maštaľke
za mestom a nie v podmienkach dôstojných človeka. Tieto slová počujú každý
rok, navodzujú slávnostnú vianočnú atmosféru, ale na to, aby sa nad nimi
hlbšie zamysleli, im už nezostáva síl.
"Klientela" v kostolných laviciach je v tento sviatočný deň rôzna.
Napospol sú to ľudia, ktorí sem prišli z tepla svojich domovov, zaodetí
do najsviatočnejších šiat, ktoré si možno našli v balíčkoch pod vianočným
stromčekom. No kdesi vzadu pod vežou z celej duše nôtia malému Ježiškovi
koledy ľudia, ktorých šat nie je práve sviatočný a ktorí svojím zanedbaným
zovňajškom a nepestovanými rukami skrehnutými od zimy dávajú tušiť,
že prichádzajú z prostredia, ktoré má veľmi ďaleko od "tepla domova". Napriek
tomu, že ich nik nechce a okrem kamarátov "z mokrej štvrte" nemajú nikoho,
s kým by sa mohli podeliť o radosť z narodenia Mesiáša, vychádzajú zo svojich
improvizovaných úkrytov pred chladom a nepohodou v kanáloch či v blízkosti
vedení ústredného kúrenia. Prichádzajú do chrámu vzdať poklonu Tomu, ktorý
prišiel na svet v takých istých podmienkach, v akých sa nachádzajú oni.
Prichádzajú sa pokloniť najväčšiemu z bezdomovcov, Kráľovi kráľov a Pánovi
pánov, o ktorého nik z "normálnych" a "úspešných" či len "priemerne snaživých"
ľudí v Betleheme pred dvoma tisícročiami nemal záujem.
Prinášajú mu svoje dary - také, aké vedia a môžu. Zlato svojej extrémnej
chudoby vyjadrenej v celom svojom majetku, ktorý nosia oblečený na sebe.
Kadidlo poníženosti a pokory, s ktorou každodenne vystierajú svoju dlaň
prosiac o almužnu na prežitie pre seba a svojho chorého priateľa či kolegu
bezdomovca. Myrhu svojich úsmevov a spevov, ktorými potešujú ustarostené
a najmä zatvrdnuté srdcia "normálnych", čo každodenne prechádzajú okolo
miesta, kde hrajú a spievajú pre potešenie okoloidúcich.
Tí "normálni" v kostolných laviciach, zababušení do teplých kožuchov
a nemo čakajúci na koniec bohoslužieb, si ani len nevšimnú to, čo
vidia tí "zvláštni" ľudia pod vežou. Nevidia, ako sa na týchto otrhancov
usmieva Ježiško v jasličkách, ako k nim vystiera svoje malé rúčky aby ich
objal a pohladil. A Jeho Mama i sv. Jozef, ktorí stoja vedľa neho, iba
smutno skonštatujú: "Ešte stále pre Neho niet miesta. Ani po dvetisíc rokoch.
A On k vám stále prichádza. Práve v týchto otrhancoch..." Ale ani túto
výčitku tí "normálni" nepočujú...