Blahoslavená matka tých, ktorých nik nechcel

Blahoslavená Matka Tereza zahanbuje svet ľahostajný k biede a utrpeniu

Písať o človeku, o ktorom môžeme s určitosťou povedať, že mu jeho život otvoril brány neba, je pre novinára vždy veľmi zvláštne poslanie. Písať o Matke Tereze je pre mňa veľká pocta ale i ťažká úloha. Jej život radikálnej lásky k Bohu vyjadrenej v radikálnej láske k ľuďom pozbaveným ľudskej dôstojnosti, sa nedá dostačujúco opísať v niekoľkých riadkoch či niekoľkých stránkach článku v časopise. Matka Tereza je pre mňa jednou z dvojice svätcov 20. storočia, ktorí ma neustále oslovujú a sú mi určitým spôsobom najbližší. Tým druhým je sv. Maximilián.
Stretnutie s touto útlou ženou modlitby a lásky pred viac ako 13 rokmi vo mne zanechalo hlbokú stopu. Asi dve hodiny som mohol prežiť v jej blízkosti vďaka tomu, že ako miništrant v nitrianskom piaristickom kostole, ktorý Matka Tereza navštívila, som mal spolu s inými za úlohu zabezpečiť, aby ju dav ľudí, ktorí sa jej chceli dotknúť, “neudupal”. Jej dobrosrdečný úsmev, ktorý odzrkadľoval srdce prekypujúce láskou, sa mi navždy vryl do pamäti. Jej praktické svedectvo o milujúcom Kristovi, ktorý je blízky najmä ľuďom, o ktorých nemá dnešný “úspešný” svet záujem je tým, čo dnešná Cirkev zmietajúca sa v rozličných problémoch spôsobených najmä ľahostajnosťou a sebectvom potrebuje ako soľ.

Agnes Ganxhe Bojaxhiu

Agnes Ganxhe Bojaxhiu sa stala pre svet známou pod menom Matka Tereza. Narodila sa v rodine albánskeho obchodníka Kole Bojaxhiu v metropole Macedónska – Skopje. V životopisoch Matky Terezy môžeme nájsť dva dátumy narodenia – 26. alebo 27. augusta 1910. V určitom zmysle sú oba dátumy pravdivé. Prvý je dňom, kedy sa Matka Tereza narodila a druhý je dňom, ktorý sama uvádzala ako dátum svojho narodenia. Je to deň, keď prijala sviatosť krstu a narodila sa tak pre život v Kristovi. Mala staršieho brata Lazëra a mladšiu sestru Agatu.
Začiatkom 20. storočia väčšina Albáncov vyznávala islam – a tak je tomu i doposiaľ. Rodina Bojaxhiu patrila ku katolíckej menšine. Každodenná spoločná modlitba rodičov s deťmi im pomáhala prežiť ťažké chvíle. Matka Tereza veľmi často a s láskou spomínala na svojich nábožných rodičov. V súvislosti so spoločnou modlitbou v rodine veľmi často opakovala: “Rodina, ktorá sa modlí spolu, zostáva spolu.”
Matka Tereza nepochádzala z chudobnej rodiny. Jej otec bol dobre situovaný obchodník, ktorý bol známy svojou štedrosťou voči chudobným. Svoje deti viedol k solidarite a pomoci núdznym. Agnes neustále kládol na srdce: “Dcéra moja, neprijmi ani kúsok chleba, ak sa oň nepodelíš s inými!”
Ľudia, ktorí poznali Matku Terezu v období jej detstva a mladosti, sa zhodovali v tom, že na nej nebolo badať nič výnimočné. Je možné, že príčinou toho bola jej vrodená skromnosť a odpor k tomu, aby niečo robila iba preto, aby na seba upútala pozornosť.
Ako deväťročná Matka Tereza stratila otca. Zomrel za doposiaľ nevyjasnených okolností v roku 1919 vo veku necelých 45 rokov.
Po smrti otca deti vychovávala sama matka. Pripomeňme si v skratke osudy najbližších rodinných príslušníkov Matky Terezy:
Po jej odchode na misie žila matka s rodinou ešte šesť rokov v Skopje až sa napokon v roku 1934 presťahovala do Tirany. Tu prežila zvyšok života a napriek veľkým snahám sa Matke Tereze nepodarilo s ňou a sestrou Agatou do konca života stretnúť. Albánsky komunistický režim, ktorý nenávistne bojoval proti akejkoľvek viere, im v tom zabránil. Zomreli krátko po sebe – matka v roku 1972 a jej dcéra o rok neskôr.
Brat Matky Terezy Lazër sa po príchode do Albánska stal dôstojníkom albánskej armády a po okupácii Albánska Mussoliniho armádou bol začlenený do talianskej armády. To sa mu stalo osudným – do konca života sa taktiež do Albánska nemohol vrátiť a komunistický režim ho v neprítomnosti odsúdil na trest smrti. Zvyšok života strávil v Taliansku.

Túžba po misiách

Misijné povolanie Matky Terezy v nej dozrievalo od detstva. Bola vychovávaná v duchu hlbokej nábožnosti. Matke pomáhala starať sa o chorých a chudobných.
Istého dňa prišiel do kostola v Skopje jezuitský misionár, aby kázal o misijnej práci v Indii. Agnes vtedy pocítila veľkú túžbu ísť takou istou cestou. Onedlho začali z Indie prichádzať listy od juhoslovanských misionárov, v ktorých s nadšením opisovali miestnych obyvateľov a svoju misijnú prácu. Pod vplyvom týchto listov sa Agnes rozhodla stať sa rehoľníčkou.
Zvolila si Kongregáciu Panny Márie Loretánskej so sídlom v Írsku, pretože sestry z tejto kongregácie pracovali na misiách v Bengále.
V septembri 1928 opustila navždy rodičovský dom a po vyčerpávajúcej ceste dorazila do materského domu loretánok pri Dubline. Tu prijala rehoľné meno Tereza – od sv. Terézie z Lisieux. Ešte koncom toho istého roka sa vydala loďou do Indie.
V Indii sa mladá albánska rehoľníčka z Juhoslávie musela rýchlo naučiť niekoľko miestnych jazykov, pretože dostala za úlohu vyučovať na kláštornej škole v Darjeelingu v Himalájach a neskôr v loretánskej škole v Kalkate. Pri práci učiteľky sa snažila duchovne pomáhať ľuďom, ktorí žili v biede. V roku 1937 zložila sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti a odvtedy ju podľa loretánskej tradície začali oslovovať Matka Tereza.

Vlak do Darjeelingu

Bolo to krátko po 36. narodeninách Matky Terezy. Sedela vo vlaku do Darjeelingu, kam cestovala na duchovné cvičenia a oddýchnuť si. Cesta uprostred chorých a chudobných trvala celú noc. Prinútila ju, aby sa zamyslela nad svojim poslaním v reholi loretánok. V Kalkate viedla školu pre dievčatá z bohatých rodín. Na poste riaditeľky školy viedla skromný, no pokojný a bezstarostný život. Položila si otázku: “Pre toto som si pred rokmi vybrala povolanie rehoľníčky? Môžem naozaj takto žiť, keď okolo mňa žije toľko úbohých ľudí, toľko ľudí umiera od hladu?” Neskôr Matka Tereza spomína: “V tú noc sa moje oči otvorili na utrpenie a do hĺbky som pochopila podstatu môjho povolania”. Vo vlaku do Darjeelingu Matka Tereza pocítila, že Pán Ježiš od nej očakáva, že zanechá doterajšiu prácu a vyjde do ulíc slúžiť chudobným. Táto historická cesta do Darjeelingu sa stala zrodom novej rehole.
Vo veku 36 rokov, keď väčšina z nás hľadá pokoj a stabilizáciu, Matka Tereza radikálne zmenila svoj život. Zanechala bezpečie kláštorných múrov a vydala sa v ústrety vyčerpávajúcej službe najchudobnejším obyvateľom Kalkaty.
Jej plán oddanej služby Kristovi trpiacemu v najchudobnejších obyvateľoch indických veľkomiest sa spočiatku stretol s nevôľou jej najbližších rehoľných predstavených. Po mnohých ťažkostiach nakoniec dostala povolenie na opustenie rehole loretánok. Deň po sviatku Nanebovzatia Panny Márie, 16. augusta 1948, zanechala za sebou dvere kláštora a odišla v ústrety neznámym bratom a sestrám v uliciach Kalkaty. Cítila sa stratená a osamelá.

Kalkata – mesto Matky Terezy

India sa stala druhou vlasťou Matky Terezy. A v Indii sa jej definitívnym domovom stala Kalkata. Mesto plné chorých a nepredstaviteľne chudobných, ktorí jej neustále pripomínali trpiaceho Krista. Bedári, ktorí si nevedeli nájsť prácu a ani strechu nad hlavou, žili a zomierali na uliciach, ponechaní svojmu osudu. Indická spoločnosť so svojím hinduistickým zmýšľaním, kde bolo rozdelenie do jednotlivých uzavretých spoločenských skupín, tzv. kást čímsi samozrejmým, veľmi potrebovala Matku Terezu.
Aby mohla plniť svoje poslanie, ktoré ju priviedlo do Kalkaty, rozhodla sa absolvovať štvormesačný ošetrovateľský kurz v Patne. Po návrate do Kalkaty začala na Vianoce roku 1948 svoju prácu medzi najväčšími bedármi tohto veľkomesta.
Matka Tereza sa chcela od začiatku svojej práce čo najviac priblížiť tým, ktorým slúžila. Chcela žiť v takých istých podmienkach, ako žijú oni. Preto si prenajala chudobnú chatrč za 5 rupií mesačne v najchudobnejšej mestskej časti Motijhil. Najprv sa starala o päť detí, ktoré hneď po Vianociach začala učiť čítať a písať.
Každodenne putovala ulicami, kde ležali na dlažbe ľudské trosky – ťažko zdravotne postihnutí, malomocní a umierajúci od hladu. Jednu umierajúcu ženu našla na smetisku a s veľkým úsilím pre ňu vybojovala miesto v nemocnici. Každý nový deň jej prinášal nové dramatické skúsenosti, nových bedárov, ktorým chcela pomôcť. No od začiatku svojej neobyčajne ťažkej životnej cesty medzi kalkatskými bedármi jej Pán uštedril aj množstvo chvíľ, ktoré jej dodávali nádej a odvahu kráčať ďalej v započatom diele. V deň, keď pre svojich bedárov minula posledné peniaze, neznámy človek venoval na jej dielo 50 rupií. Matka Tereza to prijala ako znak, že jej dielo Pán požehnáva.
Mestská časť Motijhil, kde sa Matka Tereza usadila, sa nachádza neďaleko školy, ktorú Matka Tereza riadila. Jej zverenkyne – žiačky z tejto školy sestier loretánok - ju navštevovali a snažili sa jej všemožne pomáhať. Jedného dňa sa jedna z nich, dcéra bohatých rodičov, rozhodla, že chce natrvalo zostať s Matkou Terezou a spolupracovať na jej diele. Príklad tejto žiačky nasledovali ďalšie, a tak začala vznikať nová komunita. S pribúdajúcim počtom sestier nastal čas, kedy bolo treba požiadať Apoštolskú Stolicu o súhlas na formálny vznik rehole. Po nociach, po každodennej službe chudobným, písala Matka Tereza rehoľné konštitúcie. Reholi dala názov Kongregácia sestier misionárok lásky. V roku 1950 dostala oficiálny súhlas Vatikánu. To, že sa tak stalo na sviatok Panny Márie Ružencovej vnímala ako osobitný prejav starostlivosti Matky Božej o toto dielo.
Aj kalkatskí úbožiaci majú právo na dôstojnú smrť
Smrť bedára na kalkatských uliciach patrila ku každodennej realite. Každé ráno sa zbierali z ulíc mŕtvoly ľudí, ktorí zomreli v predchádzajúci deň a vyvážali sa podobne, ako sa vyvážajú z ulíc miest odpadky. V roku 1952 sa Matka Tereza rozhodla dať týmto ľuďom aspoň možnosť dôstojne zomrieť.
Istého dňa našla na ulici ležať umierajúceho bedára, ktorého nechali všetci napospas jeho osudu. Pre Matku Terezu to bolo nepredstaviteľné. Šla do najbližšej nemocnice požiadať, aby ho prijali. Odpovedali jej, že v nemocnici nie sú voľné miesta a že zaoberať sa týmto človekom sa už neoplatí, lebo aj tak o chvíľu zomrie. Po tejto odpovedi bola hlboko otrasená. Keďže nemohla spraviť v tejto chvíli nič viac, rozhodla sa, že tomuto človeku na ulici uľahčí v jeho utrpení aspoň tak, že mu prinesie trocha liekov. Kým sa však vrátila z lekárne, tento človek už nežil.
Po tejto udalosti v duši Matky Terezy zavládol hlboký smútok a dokonca aj čosi ako pocit viny za to, že sa jej nepodarilo pomôcť zomierajúcemu v posledných chvíľach života. Vedela, že musí niečo urobiť, aby už ľudia v Kalkate takto nezomierali. Ale čo spraviť? Vtedy v nej skrsol nápad založiť dom, v ktorom by zomierajúci končili svoje životy v podmienkach hodných človeka, obklopení láskavým slovom a starostlivosťou.
Založiť Dom pre zomierajúcich – to sa ľahko hovorí! O kúpe hoci len najskromnejšej budovy nemohli misionárky lásky ani snívať. Matka Teraza sa však nevzdávala. Začala dlhé putovanie po rozličných úradoch a inštitúciách, kde hľadala voľné miesta, za ktoré by nemusela platiť. Žiaľ,ľudia, za ktorými prišla, hovorili o jej pláne s veľkým uznaním, ale to bolo asi všetko. Dokonca lekári, ku ktorým prišla ako k prvým so svojím plánom, nechceli ani počuť o starostlivosti o smrteľne chorých.
Zdalo sa, že plán Matky Terezy je odsúdený na neúspech. No tvrdohlavá rehoľníčka sa dostala k úradníkovi, ktorý našiel riešenie. Spomenul si, že pri hinduistickom chráme bohyne Kali sa nachádza opustená nocľažňa pre pútnikov. Mesto ju teda mohlo poskytnúť sestrám. Matka Tereza tento dom nazvala Nirmal Hriday, čiže “Miesto Nepoškvrneného Srdca”.
Nie všetkým sa však páčilo, že vedľa chrámu bohyne Kali pôsobia katolícke rehoľné sestry. Situácia sa však zmenila, keď si verejnosť začala všímať s akým sebaobetovaním a láskou sa sestry starajú o zomierajúcich. Matka Tereza sa neraz stretla s výčitkou, že jej skutočným cieľom je obracanie Indov na kresťanstvo. Po tom, ako sestry získali povolenie na zriadenie Domu pre zomierajúcich, jeden z indických politikov vyhlásil, že sa zasadí za to, aby odišli katolícke rehoľníčky z tohto miesta, ktoré je pre hinduistov sväté. Bol presvedčený, že sestry nerobia nič užitočné. Aby to mohol dokázať, prišiel sa pozrieť zblízka na ich prácu. To, čo uvidel, ním hlboko otriaslo. Nevedel si predstaviť, že by sa mohol niekto s takým sebaobetovaním a láskou starať o ľudí v ich posledných dňoch. Po tejto návšteve vyhlásil pred svojimi voličmi: “Sľúbil som vám, že odtiaľto vyženiem rehoľníčky. A urobím tak, ak sem privediete vaše matky, ženy, sestry a dcéry, aby vykonávali ich prácu. V chráme máte bohyňu z kameňa, tu máte živé bohyne.”

Misionárka medzi malomocnými

Keď sa Matka Tereza stala známou po celom svete, často ju navštevovali novinári. Niektorí z nich ju sprevádzali počas každodenných prác. Jeden americký novinár, ktorý ju videl ošetrovať malomocného, zarazený tým, čo vidí, inštinktívne vykríkol: “Nespravil by som to ani za milión dolárov!” Matka Tereza mu s úsmevom odvetila: “Ja by som to tiež nespravila za milión dolárov. Môžem to robiť iba pre Božiu lásku, lebo keď sa dotýkam malomocného, dotýkam sa Ježiša”.
Osud malomocných nebol iba osudom bedárov. V 50. rokoch 20. storočia s touto strašnou chorobou bojovali aj ľudia zo zámožných rodín, ktorí predtým boli na významných postoch v úradoch a podnikoch. Keď sa ukázalo, že sú nakazení, vyhodili ich z práce a rodiny ich vyhadzovali z domovov. Malomocenstvo vyvolávalo panický strach. Indovia potrebovali príklad Matky Terezy, aby sa naučili správať sa k malomocným ľudsky. V zranených a znetvorených telách malomocných videla táto rehoľná sestra Kristovo utrpenie. Vravievala: “Žiadna choroba, ba ani malomocenstvo, nemôže znetvoriť tvár človeka natoľko, aby som v ňom nemohla spoznať môjho brata, moju sestru, a o to väčšmi trpiaceho Ježiša.”
Matka Tereza chcela založiť nemocnicu pre malomocných. S týmto cieľom uskutočnila aj verejnú zbierku s názvom “Dotkni sa malomocného svojím súcitom”. No ukázalo sa, že najväčším problémom nie sú peniaze, ale nájdenie vhodného miesta a súhlas miestneho obyvateľstva. Vždy, keď sa niekde objavila, aby si prezrela ponúkaný pozemok, miestni obyvatelia ju vítali kameňmi. Matka Tereza nenaliehala. Tieto protesty prijala ako znak Božej vôle. Vďaka tomu našla omnoho lepšie riešenie. Myšlienku stáleho sídla nahradila pojazdnými ambulanciami, ktoré by sa dostali k omnoho väčšiemu množstvu chorých, ako by mohla prijať aj tá najväčšia nemocnica. Prvé takéto vozidlo sa vydalo na cestu v roku 1957. Veľkú pomoc sestrám poskytol indický špecialista na liečenie malomocenstva doktor Sen. Po odchode do dôchodku myšlienke Matky Terezy zasvätil všetok svoj um a čas.
Pre Matku Terezu sa boj s malomocenstvom neobmedzoval len na liečebné zákroky. Za nemenej dôležitú považovala aj starostlivosť o ich duchovný stav. V jej očiach odmietnutie malomocných spoločnosťou a ich pozbavenie možnosti žiť dôstojne bolo väčším nešťastím než samotná choroba. Preto otvorila centrum, ktoré bolo dovtedy nevídané. Pacienti zo Shantinagaru (Mesta pokoja) sa stali dôkazom, že aj tak strašná choroba, akou je malomocenstvo, nemusí znamenať život v izolácii a ponížení. Malomocní sa pod vedením sestier naučili vykonávať jednoduché práce prispôsobené stupňu ich postihnutia. Obyvatelia Shantinagaru sa tiež zaoberajú poľnohospodárstvom a zarábajú si na svoje živobytie. Prestali byť “vyvrheľmi” spoločnosti a cítia sa byť potrební. Obyvatelia Mesta pokoja našli zmysel života. To je najväčší úspech Matky Terezy v práci s malomocnými.

“Tieto deti sú ako malý Ježiško...”

Matka Tereza sa stretla s tragédiou indických detí hneď po príchode do Indie. K sestrám v Darjeelingu prišiel neznámy človek s batôžtekom v rukách. Bol v ňom maličký vychudnutý nevidiaci chlapček. Muž sa neistým hlasom spýtal sestier, či sa môžu o dieťa postarať. S obavou, že to môže byť problém, dodal: “Ak nechcete, môžem hovyhodiť do trávy”.
Matky Terezy sa tieto slová hlboko dotkli. Vytrhla mužovi chlapčeka z rúk a začala sa o neho starať. Neskôr mnohokrát opakovala, že tieto deti sú pre ňu malým Ježiškom. Nepostarať sa o ne, nechať ich zomrieť, by znamenalo znova ukrižovať Krista.
Medzi bedármi, ktorí žili a zomierali na uliciach Kalkaty, bolo veľké množstvo detí. Ich záchrana pred smrťou bolo osobitnou výzvou vo veľkom diele Matky Terezy a misionárok lásky. Tragická situácia najmladších obyvateľov Kalkaty bola logickým následkom biedy dospelých. Keďže nemohli potomkov uživiť, rozhodli sa deti vyhodiť z domu. Zbavovali sa tiež postihnutých detí. Ulice Kalkaty sa stali jedným veľkým sirotincom.
V polovici 50. rokov bola Matka Tereza už všeobecne známa, preto ju úrady v jej snahe založiť dom pre siroty a opustené deti podporili. Vzniklo centrum pre deti nazvané Siśu Bhawan. Dom sa rýchlo zaplnil malými obyvateľmi.
Misionárky lásky, ktoré neustále navštevovali najchudobnejšie kúty Kalkaty, prinášali choré a slabé deti zo stanice, z ulíc a smetísk. Keď sa centrum stalo známejšie, deti začali prinášať mestskí policajti a nemocnice. Dokonca sa neraz stávalo, že deti sem prinášali ich rodičia s odôvodnením, že nie sú schopní sa o ne postarať. Ich počet bol taký vysoký, že sestry museli ukladať do jednej detskej postieľky naraz niekoľko detí. Napriek tomu žiadnemu dieťaťu neodmietli pomôcť.
V Kalkate bolo mnoho kritikov diela Matky Terezy. Medzi argumentmi, ktoré používali na znevažovanie práce Matky Terezy a jej sestier bol dokonca i ten, že v centre Siśu Bhawan je veľmi vysoká detská úmrtnosť. Bola to čiastočne pravda, lebo naozaj veľa malých pacientov tu končilo svoj život. Zomierali tu preto, lebo misionárky lásky neváhali prijímať zomierajúce deti. Matka Tereza opakovala, že aj týmto deťom treba dať v posledných chvíľach života aspoň štipku ľudského tepla a lásky. Na slová svojich kritikov odpovedala: “Nezaujíma ma miera detskej úmrtnosti v Siśu Bhawan. Ak by aj dieťa malo zomrieť o hodinu, našou povinnosťou je ho prijať.”
Práca sestier v Siśu Bhawan sa neobmedzovala iba na zdravotnícku a duchovnú pomoc. Uvedomovali si, že deti, ktoré vytrhli z pazúrov smrti, nemôžu nechať napospas osudu. Podľa svojich skromných možností sa snažili pripraviť ich pre ďalší život. V centre pripravovali deti na jednoduchú prácu – chlapcov učili stolárskemu remeslu, dievčatá učili šiť a písať na stroji. Skúšali tiež posielať ich do škôl tak, že hľadali ľudí, ktorí by boli ochotní zaplatiť im vzdelanie.
Život je veľkým Božím darom
V Indii mnohí politici, ktorí hľadali riešenie preľudnenia tejto krajiny, propagovali interrupcie. Matka Tereza bola vždy pobúrená takýmito rečami. Bola veľkou obrankyňou nenarodených detí.
Ako vždy, keď sa ocitla pred závažným problémom, Matka Tereza aj teraz ponúkla konkrétne riešenie. Do všetkých nemocníc v krajine poslala výzvu, aby prestali so zabíjaním nenarodených detí a zároveň sa zaviazala, že všetkých novorodencov, ktorých odmietnu prijať ich rodičia z akýchkoľvek dôvodov, príjmu misionárky lásky a nájdu u nich lásku a starostlivosť. Vedela, že v Indii žije mnoho bezdetných manželov, ktorí veľmi túžia po dieťati a môžu vychovať adoptovaného syna či dcéru. Jej heslom bolo: “Bojujeme proti zabíjaniu nenarodených pomocou adopcie”.
Na rozdiel od domov pre umierajúcich či domov pre malomocných, je v centre Siśu Bhawan vždy veselo. Plač novorodencov sa tu mieša s krikom hrajúcich sa väčších detí, ktoré pod láskavými rukami starostlivých sestier zabúdajú na prežité nešťastie. Častými hosťami v Siśu Bhawan sú bezdetní manželia, ktorí si chcú adoptovať deti. Miestne páry si najčastejšie adoptujú chlapcov, páry zo západných krajín skôr dievčatá. Keď sem prichádzajú, na stene hosťovskej miestnosti ich víta hymnus života, ktorý sa začína slovami: “Život je príležitosť, využi ju”.
Keď v roku 1979 svet ocenil veľké dielo Matky Terezy udelením Nobelovej ceny za mier, pri jej preberaní v Osle Matka Tereza poprosila prítomných, aby sa s ňou pomodlili a po modlitbe im povedala: “Najväčším nebezpečenstvom pre mier je dnes umelý potrat, pretože je to priama vojna, je to zabitie, vražda, ktorá sa uskutočňuje rukami matky.”
Misionárky lásky sa pri starostlivosti o deti riadia slovami svojej zakladateľky: “Vždy máme pripravené miesto, lôžko a srdce pre tvoje choré, odmietnuté, chudobné či nechcené dieťa”.

Cesta do neba

Matka Tereza sa venovala službe chudobným a opusteným takmer do posledného dychu. Roky ťažkej práce, bez odpočinku a rekonvalescencie z prekonaných chorôb, na jej chatrnej telesnej schránke zanechali stopy. V roku 1990 požiadala o uvoľnenie z funkcie predstavenej rehole, no nik nemal odvahu prebrať po tejto svätej zakladateľke povinnosti vyplývajúce z riadenia jej veľkého diela. Napriek vzrastajúcim zdravotným problémom zostala vo funkcii predstavenej a naďalej slúžila chudobným. Odmietala pobyt v nemocnici, dokonca raz, keď si poranila nohu, jej zatelefonoval priamo Svätý Otec Ján Pavol II., aby ju presvedčil o potrebe ísť do nemocnice. Až v marci 1997, iba niekoľko mesiacov pred smrťou, ju od povinností predstavenej rehole oslobodila sestra Nirmala.
Matka Tereza odišla do neba 5. septembra 1997. Cirkev ju vyhlásila za blahoslavenú neobyčajne rýchlo, už šesť rokov po smrti. Bola blízkou spolupracovníčkou pápeža Jána Pavla II. Obom veľmi ležalo na srdci, aby Cirkev vydávala autentické svedectvo o Kristovi a jeho láske ku všetkým, najmä tým najbiednejším. Zdôraznením tejto blízkosti bola beatifikácia Matky Terezy, ktorá sa stala vyvrcholením osláv 25. výročia pontifikátu Jána Pavla II. Buďme Bohu vďační za dar takýchto svedkov jeho Evanjelia.

Pripravil Dariusz Żuk-Olszewski

Hlavný prameň: Nasza Arka 9/2003