Keď otvorím Sväté Písmo ...

Prechod cez Červené more

Ex 13,17 – 15,27

Po odchode z Egypta Pán Boh naďalej viedol izraelský ľud a prihováral sa mu prostredníctvom Mojžiša. Cesta do krajiny, ktorú im prisľúbil Pán, viedla cez púšť popri Červenom mori. Na znak toho, že ich Pán stále vedie, ukázal sa pred nimi oblačný stĺp, ktorý im určoval cestu dňom i nocou.
Za ten čas však faraón oľutoval, že prepustil Izraelitov zo svojich služieb, a dal zapriahnuť bojové vozy s bojovníkmi. Hnali sa za Izraelitmi cez púšť a zastihli ich utáborených medzi Magdalou a Červeným morom. Tí, vidiac v diaľke faraónove vojská, začali so strachom reptať proti Mojžišovi a Pánu Bohu: “Radšej si nás mal nechať slúžiť v Egypte! Bolo by nám tam lepšie ako umrieť tu, na púšti!” Mojžiš ich však vyzval, aby dúfali, Pán ich ochráni aj teraz.
Stalo sa tak. Mojžiš na Boží príkaz vystrel ruku nad more a to sa v strede vysušilo. Tak mohli utekajúci Izraeliti prejsť suchou nohou cez more, pričom voda stála ako stĺpy po ich pravej i ľavej strane. Egypťania sa náhlili za nimi, chceli tiež prejsť po vysušenom dne Červeného mora, no keď už boli medzi vodami, tie sa zliali dokopy. Egyptské vojská teda zahynuli v mori, pričom Izraeliti mohli tadiaľ prejsť suchou nohou bez toho, že by sa im čosi stalo.
Videli v tom veľký zázrak, opäť začali dôverovať Pánovi a jeho služobníkovi Mojžišovi. Zaspievali Pánovi oslavnú pieseň a ďakovali mu za pomoc.
Tu sa ich ťažké putovanie nekončí: na púšti nebolo vody a tá, čo našli na mieste Márá, bola horká. Mojžiš však na príkaz Pána hodil do vody palicu a premenil ju na vodu pitnú. Tu neďaleko na mieste Elim, kde bolo viacero prameňov, sa na pár dní utáborili, aby načerpali síl na dlhú cestu, ktorú mali ešte pred sebou.