Evanjeliové príbehy

Útek do Egypta

Po ceste Jana so Zuzanou a Máriou z Magdaly odpočívali na lavičke pred Petrovým domom. Iné ženy čakali pred domom na Ježiša a jeho učeníkov. Deti, Sára a Jozef boli stále Zuzane nablízku. Po jej dlhej  neprítomnosti sa tešili z maminej blízkosti. Vo vnútri bola aj Ježišova Matka. Prišla s túžbou uvidieť svojho Syna.
“Matka!” – oslovila Zuzana Máriu z Nazareta. Môžem ťa o niečo poprosiť?
“Hovor, prosím!” – povzbudzovala ju s úsmevom Mária.
“Jana rozprávala o tom – začala Zuzana – ako starý kráľ Herodes dal povraždiť betlehemské deti. Bola si tam vtedy s Ježišom? Ako si ho zachránila?
“Ja som ho nezachránila, to Najvyšší nedovolil, aby zomrel” – odpovedala Mária. “Po skončení sčítania ľudu nás Jozefovi príbuzní prijali pod svoju strechu. Cítili sme sa tam bezpečne. Spať som chodievala vtedy, keď zaspal môj Syn. Zaspával rýchlo, nikdy nevymýšľal. Bolo to niekoľko dní po odchode Mudrcov z Východu, ktorých hviezda priviedla k Ježišovi. Môj synček vtedy nevedel zaspať. Mlčky ležal, no oči mál stále otvorené a zahľadené niekde do diaľky. Nevedela som, čo mám robiť. Keď som ho zobrala do náruče, pritúlil sa ku mne, ako by sa niečoho bál. Kojila som ho, ale jedol málo, akoby mi iba chcel spraviť radosť za to, že sa o Neho starám. Znovu som ho uložila, ale jeho oči boli stále otvorené. Zahasila som olivovú lampu a keď som ju po chvíli znova zapálila, Ježiš stále ležal s otvorenými očami, z ktorých, ako sa mi zdalo, sa kotúľali veľké slzy. Výraz jeho tváre sa nemenil, na Ježiškovej tváričke nebolo možné spozorovať, že plače. Nakoniec som okolo polnoci zaspala.
Ledva som zaspala, už ma budil môj manžel Jozef a povedal mi, že videl vo sne anjela, ktorý nám kázal okamžite utekať do Egypta, lebo tu Dieťatku hrozí smrť. Bola ešte tma, vzala som si trocha oblečenia, nasypala som do jedného džbána múku, ktorú Jozef dostával za prácu. A bola som pripravená. Ježiša som nemusela zobúdzať, lebo stále ležal s otvorenými očami.
Jozef zobudil príbuzného, u ktorého sme bývali. Povedal mu, že musíme súrne odísť. Ten sa na nič nepýtal. Po návšteve Mudrcov ho už nič neprekvapovalo. Sám požiadal Jozefa, aby si vzal oslicu, ktorú tu nechali Mudrci, lebo sa im po ceste ožrebila. Bola časťou odmeny za to, že ich tu hostil jeden deň a jednu noc. “Veď ona je vaša” – vysvetľoval Jozefovi. “Môžeš mi dať osliatko, a ja ti zaň dám túto starú kozu, ktorá vás svojim mliekom bude po ceste živiť”.
Vyrazili sme, len čo sa objavili ranné zore. Mňa s Ježiškom Jozef posadil na oslicu, naložil na ňu ešte naše batohy, zavesil džbány s múkou a olejom. A vydali sme sa na cestu. Jozef jednou rukou držal uzdu oslice a druhou viedol kozu. Zvieratá boli pokojné, nebránili sa ceste a ani neboli hlučné.
Vydali sme sa priamo na juh cestou, ktorá vedie z Jeruzalema do Egypta a prechádza okolo Betlehema. Keď sme míňali posledné domy mesta, zdalo sa mi, že počujem čísi zlomyseľný hlasný smiech. Pokiaľ nezačalo pražiť slnko, kráčali sme po ceste. Neskôr sme zišli na horské chodníky, ale vždy sme sa držali blízko cesty, aby sme nezablúdili. Nechceli sme, aby nás niekto zbadal.
Na samé poludnie sme sa ukryli do jaskyne, ktorú Jozef poznal od detstva. Bola veľká, hlboká. Chcela som zapáliť pri vchode oheň, ale v tom som začula z diaľky zvuk konských kopýt a ľudské hlasy. Bez väčšej námahy som spoznala, že sú to vojaci. Nevedeli sme, či hľadajú nás alebo sú tu pre čosi iné. Vošli sme hlbšie do jaskyne a tam sme zaviedli aj zvieratá. Báli sme sa, aby osol nezahíkal. Počuli sme hlasy blízko vchodu do jaskyne. Hovoril niekto, kto zrejme sedel na koni, že v jaskyni určite nikto nie je, lebo jej vchod je samá pavučina. Iný hlas mu odpovedal: “Tomu bláznovi sa asi čosi snívalo. Prečo by niekto utekal v noci? Rozkazy sme vykonali dobre. Mali sme pozabíjať chlapcov v meste a nie v horách. Ideme nazad. Nikdy nezabudnem na ten strašný plač a nadávky žien, toľko krvi a nevinných zabitých detí...” A odišli.
Päť dní sme putovali ku hraniciam kráľovstva, v ktorom vládol Herodes. Neskôr sme tiež cestovali, ale už pomalšie. Jozef hľadal prácu a nejaký príbytok, v ktorom by sme sa mohli uchýliť na dlhšie. Jedno i druhé našiel až v krajine Gošen, v tej istej, kde sa usadil Jakub so svojimi synmi. Keď starý kráľ zomrel, anjel nám dovolil vrátiť sa do vlasti.
 
o. Paulin Sotowski