Keď ma Boh zavolá

Mala som nádherné detstvo. Ubehlo odvtedy už veľmi veľa času, ale mne sa zdá, ako keby to bolo iba včera. Vtedy som mala sotva deväť rokov a svet sa mi zdal úžasný.
Hneď s prvým zlatistým lúčom, ktorým mi slnko pošteklilo moju tvár, sme sa s dedkom vybrali do lesa na našu už tradičnú prechádzku. Hoci mal už sedemdesiat rokov, kráčal rýchlo a svižne. Miestami mu ani moje detské nôžky nestačili. Môj dedko bol človek, ktorý ma očaril od chvíle, ako som dokázala vnímať svet. Bol vždy pri mne a nezištne ma ľúbil. Kráčali sme lesom a on ma učil spoznávať rastliny, stromy. Učil ma vážiť si tú krásu okolo nás. Zrazu som zbadala čosi nezvyčajné. Čosi, čo narušilo náš uzavretý spoločný svet. “Dedko, dedko, pozri, líška!” vykríkla som ohromená. Ukrytá pod stromom ležala schúlená a celkom sama. Bola ranená. Dedko si vyzliekol kabát, opatrne ju doň zabalil a mlčky sme išli, skoro bežali domov. S dychtivým pohľadom som pozorovala, ako nežne, rýchlo a spoľahlivo ju ošetril. V tú noc líška spala so mnou. A odvtedy sme na prechádzky chodili traja: ja, dedko a Matilda, ako sme ju neskôr dôverne volali. Hoci nebola celkom skrotená, oddane nás poslúchala. Už som si nedokázala život bez nej ani predstaviť. V jedno ráno, náhliac sa za ňou do kôlne, vrazila som do dedka. Stál tam a v očiach mal čosi pre mňa dovtedy celkom neznáme – žiaľ. “Je preč”, vyriekol celkom ticho. “Nie, neverím tomu!” kričala som. Neviem, ako dlho som plakala, ale dedko bol stále so mnou. Chytil ma za ruku, posadil si ma na kolená a povedal: “Vieš, moja, jej domov a blízki sú celkom niekde inde. Išla za nimi a určite je teraz šťastná.” “A to každý musí raz odísť?” spýtala som sa dedka, dúfajúc, že povie nie. Prvý raz v živote ma sklamal. “Áno. Nezáleží na tom, kto si a koľko máš rokov. Až raz príde tvoj čas, musíš odísť! Každý, každý musí odísť...”
Hoci sme líšku už nikdy nespomínali, stala sa tragédiou môjho detstva. Netušila som, že ma čoskoro čaká ďalší úder, ale teraz oveľa tvrdší. Dedko ochorel. Vždy mi vraveli, že je chorý, ale bol vždy taký veselý a pracovitý, že som si to uvedomila až vtedy, keď ho choroba pripútala na posteľ. Potom už všetko išlo akosi prirýchlo. Namiesto prechádzok som teraz sedávala pri dedkovej posteli, donekonečna mu rozprávajúc o živote vonku. Postupne sa strácal. Z jeho očí vyhasol oheň, z úsmevu zostala len bolestná grimasa a jeho telo bolo úplne bezvládne. Napriek tomu všetkému jeho srdce zostalo rovnaké – milujúce a otvorené pre každého až do toho dňa, keď prestalo biť.
Boli tam všetci, ktorých som ľúbila, moji blízki i celkom cudzí ľudia a ja som dobre nechápala prečo. Jediné, čo som dokázala vnímať, bola skutočnosť, že človek, ktorého som ľúbila tou vážnou detskou láskou, tam zrazu ležal celkom nehybne a bez života. Dedko bol mŕtvy! Pre slzy, ktoré bičovali moju tvár a dušu, som celý pohreb vnímala ako zahmlený zlý sen. Zvuk zatĺkaných klincov do truhly drahého človeka, ktorého som tak zúfalo potrebovala a túžila mať pri sebe, ma vrátil do reálneho sveta. Dedka dali do chladnej zeme. Bolo to poslednýkrát, čo som ho videla, ale i poslednýkrát, čo som sa tak poddala bolesti, ktorá ma celú zvierala.
Už nič nebolo také, ako bolo predtým. Plakala som, ale dedko neprišiel, aby mi pofúkal koleno, či pohladil tvár. Bol preč – navždy. Želala som si umrieť aj ja.
Až po rokoch som sa odhodlala znova vkročiť do lesa. Do nášho lesa. Posadila som sa na najbližší pník, zavrela oči a vdychovala som vôňu spomienok. Hlavou mi vírili myšlienky: “Ako mi to mohol Boh urobiť? Prečo taký krutý trest?” A vtedy sa prihodilo niečo zvláštne. Čosi mi oblizlo ruku. Ešte aj teraz cítim teplo toho jazýčka. Neveriacky som otvorila oči a uvidela... Bol to zázrak! Neuveriteľné! Predo mnou stála moja malá Matilda. Hoci vtedy vyzdravela, zostala jej malá jazva na nožičke – a tá predsa nemohla klamať. Bola to ona!  Teraz už dospelá matka štyroch líštičiek, ako som zistila neskôr. S jej príchodom sa rozplynula hmla na mojej duši. Na um mi zrazu prišli dedkove slová. Slová doteraz uzamknuté smútkom v mojom vnútri. “Každý musí odísť, až ho Boh zavolá. Až si raz splním svoje poslanie, aj ja odídem, ale chcem, aby si vedela, že ťa vždy budem ľúbiť a dávať na teba pozor. Tak buď poslušná a buď veľmi, veľmi šťastná. Vtedy budem šťastný aj ja!” Bolo mi úžasne! Bola to odpoveď, ktorá mi priniesla vytúžený pokoj. Po dlhých uplakaných dňoch, smutných bolestných mesiacoch, vyšlo konečne aj v mojej duši slnko a vrátilo radosť mojim očiam.  Konečne som našla svojho lekára. Pochopila som, dedkovými slovami sa mi prihováral Boh.
Dnes som už skoro dospelá. Usilujem sa plniť vytúžené sny, robiť všetko tak, aby raz, keď ma Pán povolá k sebe, mohol byť so mnou spokojný. Vždy, keď mi vietor hladí tvár a strapatí vlasy, zatvorím oči a myslím na môjho milovaného dedka. Na dedka, ktorý na mňa čaká v nebi. Na dedka, na ktorého nikdy nezabudnem a ktorý ma učil milovať prírodu, ľudí, Pána Boha. Na dedka, ktorý ma naučil, ako mám žiť.
 
Ľudmila Bilková