Ako Cirkev objavovala Máriu (IV.)

Medzi Tridentským koncilom a II. Vatikánskym koncilom  (1563-1963)

Protestantizmus

Martin Luther poukazoval na určité nezdravé formy mariánskej úcty a odsudzoval ich, no sám bol mariánskym ctiteľom a odmietal odstránenie mariánskeho kultu zo života protestantov. Máriu si ctil ako Matku Božiu a Svätú Pannu a v podstate plne prijímal učenie Cirkvi o jej poslaní v dejinách spásy a o jej mieste v živote kresťanov. Aby sme mohli lepšie pochopiť jeho vzťah k Panne Márii, odporúčam do pozornosti jeho komentár k hymnu Magnificat, ktorého slovenský preklad sme uverejnili v Rytierovi Nepoškvrnenej. Až nasledujúce pokolenia protestantov sa vo svojich postojoch k mariánskej úcte odchýlili aj od svojho zakladateľa a začali presadzovať radikálne odmietanie mariánskej úcty s odvolaním sa na protestantský princíp: iba Písmo, iba milosť. V dôsledku uplatňovania tejto zásady protestantskí teológovia podrobili tvrdej kritike úctu k svätým a v rámci nej aj úctu k Matke Božej. V ich polemikách sa objavujú výhrady, ktoré už niekoľko storočí predtým vyriešili starovekí cirkevní otcovia. Mária tak bola odsunutá do úzadia. Ani Tridentský koncil, napriek tejto ťažkej situácii, sa priamo nevenoval mariánskej problematike.

Katolíci

Túžba ochrániť úctu k Najsvätejšej Panne Márii pred protestantmi spôsobila oživenie mariánskej úcty. Čoraz častejšie sa objavujú knižné diela venované Matke Božej. O Matke Božej hovoria sv. Ján Eudes, sv. Ľudovít de Monfort, sv. Alfonz Liguori a mnoho iných nemenej významných spisovateľov. Medzi mnohými pobožnosťami, ktoré vznikali ako reakcia na mariánsku horlivosť, mal osobitný význam sľub nevoľníctva. V Španielsku koncom XVI. storočia vznikali špeciálne bratstvá Máriiných nevoľníkov. Spočiatku Inkvizícia potláčala tieto praktiky, ale po objavení zabudnutého “Traktátu o pravej úcte” sv. Ľudovíta de Monfort v XIX. storočí, už nerobila problémy. Dôležitým prvkom v rozvoji mariánskej úcty bol “zázračný medailónik”, ktorý Kataríne Labouré odovzdala Panna Mária a ktorý prispel k mnohým obráteniam.
Hlavnou témou polemík a traktátov bolo Nepoškvrnené Počatie. Istý čas Cirkev s nevôľou prijímala používanie formulácie Nepoškvrnené Počatie, správnejšia sa zdala formulácia Počatie Nepoškvrnenej Panny. Spory boli ostré, niekedy boli naozaj na hranici pravovernosti. Definitívne sa skončili až v XIX. storočí, za pápeža Pia IX, ktorý v roku 1854 vyhlásil dogmu o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie. Pápež túto dogmu vyhlásil veľmi slávnostne 8. decembra v Bazilike sv. Petra.
Na vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie nadviazal svojím dielom, založením Rytierstva Nepoškvrnenej, časopisu Rytier Nepoškvrnenej a mariánskeho apoštolátu širokých vrstiev katolíckych veriacich, sv. Maximilián M. Kolbe.
V roku 1950 pápež Pius XII. dogmatickou konštitúciou  Munificentissimus Deus vyhlásil dogmu o Nanebovstúpení Panny Márie.

Pravoslávni

Pravoslávny svet, ktorý sa rozišiel so západným kresťanstvom po tzv. Veľkej schizme v XI. storočí, bol uchránený sporov s protestantmi o oprávnenosť mariánskej úcty. Živá prítomnosť mariánskej úcty v liturgii i v každodennom živote veriacich, vyjadrená najmä úctou ikon Bohorodičky,  pretrvala stáročia. Práve živá úcta k Panne Márii sa stala jedným z jednotiacich prvkov pri snahách o opätovné zblíženie a zjednotenie katolíkov a pravoslávnych.
Kameňom úrazu sa však stalo vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie pápežom Piom IX. bez účasti pravoslávnych, čo vzbudilo vo svete východného kresťanstva istú nevôľu a odmietanie tejto dogmy, hoci úcta k Nepoškvrnenej je v pravoslávnych cirkvách veľmi živá a prítomná od najstarších dôb.
 
Spracoval D.