Pápeži 20. storočia a vojna

Pápež Ján Pavol II. sa proti hroziacej vojne v Iraku postavil tak rozhodne ako sotva ktorý iný pápež. Na misku váh položil svoju morálnu autoritu, označil vojnu za porážku celého ľudstva - a prehral. Avšak tento osud zdieľa s väčšinou svojich predchodcov od začiatku 20. storočia. Pretože od Pia X. až po Pavla VI. sa všetci pápeži novšej éry postavili proti vojne a nedokázali zabrániť vzniku prvej ani druhej svetovej vojny,  ani vojny vo Vietname.

„Je to zlé, prichádza veľká vojna.“ S veľkou jasnozrivosťou videl pápež Pius X. (1903-1914) na horizonte dejín vychádzať hrozbu prvej svetovej vojny. Už v máji 1913 sa zdôveril brazílskemu vyslancovi pri Svätej stolici: „Balkán je iba začiatkom veľkého svetového požiaru, ktorý nedokážem zastaviť, ani sa mu postaviť na odpor.“ Dňa 2. augusta 1914
reagoval otrasený pápež na vypuknutie svetovej vojny výzvou katolíkom celého sveta: verejnými modlitbami mali dosiahnuť, aby Boh čím skôr odstránil plamene vojny a vodcom národov vnukol myšlienky mieru. Jeho nástupca pápež Benedikt XV. (1914-1922) posudzoval prvú svetovú vojnu ako samovraždu európskych národov. Jeho pontifikát bol určovaný stále novými pacifickými apelmi a tajnými misiami. Jeho prvá encyklika z 1.
novembra 1914 hovorí s ľútosťou o tom, že veľké kultúrne národy bojujú najstrašnejšími prostriedkami modernej techniky, aby svojich protivníkov zrazili k zemi čo najvyberanejším a najkrutejším spôsobom. Úplne šialení politici a intelektuáli boli zrazu šokovaní, keď Benedikt XV. v roku 1917 nazval veci pravým menom a označil vojnu za „zbytočné krviprelievanie“.
Nevypočutá zostala aj mierová výzva pápeža Pia XII. (1939-1958) v predvečer druhej svetovej vojny. Nezabudnuteľné zostávajú slová tohto pápeža: „Nič nie je stratené mierom, všetko môže byť stratené vojnou.“ V deň Hitlerovho útoku na Poľsko - 31. augusta 1939 - uvažoval pápež, že odletí do Berlína a do Varšavy a urobí posledný pokus o sprostredkovanie.
Tohto plánu sa však vzdal a namiesto toho odoslal nótu predstaviteľom Nemecka, Talianska, Francúzska, Veľkej Británie a Poľska so slovami: „Svätý Otec sa nechce vzdať nádeje, že rokovania ešte prinesú spravodlivé, mierové riešenie, za ktoré sa modlí celý svet.“
Viac úspechu dosiahol jeho nástupca pápež Ján XXIII. (1962-1965), keď kubánska kríza priviedla svet na okraj hrozby atómového pekla. Dňa 26. októbra 1962 na vrchole napätia apeloval na vodcov svetových mocností a pripomenul, že dejiny budú oslavovať tých, ktorí stavajú osud ľudí nad svoje národné záujmy. Pápežovi pomohlo to, že vtedajší prezident USA John F. Kennedy bol katolík, a že pápež sa tešil veľkej úcte u generálneho tajomníka KS ZSSR Nikitu Chruščova. Dňa 28. októbra Chruščov oznámil, že rakety na Klubu nepreložia. Pápež vtedy rozvinul svoju diplomaciu za kulisami.
Ján XXIII. reagoval na kubánsku krízu encyklikou pokoja Pacem in terris, ktorá spájala cirkevnú náuku o pokoji s ľudskými právami. Po prvý raz sa pápež vo svojej encyklike neobracia iba na katolíkov, ale na „všetkých ľudí dobrej vôle“. Žiadal zastavenie atómových pokusov a zbrojenia vo svete, všeobecné odzbrojenie a uznanie rovnosti všetkých ľudí.
Pápež Pavol VI. (1963-1978) pokračoval v mierovom úsilí viacerými cestami a svojou „ostpolitikou“ zameranou na uvoľnenie napätia. Jeho tretia zahraničná návšteva ho 5. októbra 1965 priviedla do sídla OSN v New Yorku, kde výslovne žiadal mier pre Vietnam a vyslovil vášnivé slová: „Už nikdy vojnu!“ O rok neskôr pápež v encyklike zaprisahával: „V mene Boha voláme: zastavte sa! Teraz musí nastať mier aj za predpokladu nevýhod a nepríjemností!“ Pavol VI. odsúdil vojnu s bombardovaním ako nekresťanskú a neľudskú. Odsúdenie atómovej bomby však výslovne neformuloval.
Pápež Ján Pavol II. sa podľa názoru pozorovateľov od svojho zvolenia za pápeža v roku 1978 stáva stále pacifickejším. Po návšteve Hirošimy v roku 1981 dospel k záveru, že na konci 20. storočia už nemôže existovať žiadna spravodlivá vojna. Vojnu v Perzskom zálive v roku 1991, ani nasadenie NATO proti Srbsku v roku 1999 Vatikán síce výslovne neodsúdil - v oboch prípadoch však išlo o vojnu proti „agresorom“. Napriek tomu pápež stále znova napomínal: „Vojna je dobrodružstvom bez návratu a nie je nijakým prostriedkom na riešenie politických problémov.“ Jeho súcit patrí vždy civilnému obyvateľstvu.
 
KP / TK KBS