Vojna - najväčšia urážka Boha

V poslednej dobe vstávam každé ráno s veľmi nepríjemným pocitom. Očakávam, kam až zájde v tento deň ľudská zloba a nenávisť, aké smutné správy na nás vychŕlia médiá. Očakávam, ktorá krajina bude nasledovať po Iraku, v ktorej inej krajine sa mocní tohto sveta rozhodnú vojenskou silou nastoliť „demokraciu“. Sám seba a Pána Boha sa pýtam, čoho asi sa v takomto „zdivočenom“ svete dožijeme my a naše deti.
Niekedy sa zdá, že sme úplne bezmocní voči tomu, čo sa okolo nás deje. Ticho alebo so šomraním nesieme naše jarmá, ktoré nám na krky hodili naši politici, aby tak zaplátali diery v štátnom rozpočte, spôsobené ich „šikovnosťou“. Sú to aj tí politici, ktorí sa radi označujú za kresťanských. Množstvo neustále sa zväčšujúcich problémov, ktoré možno stručne označiť ako snahu dať si uspokojivú odpoveď na otázku „Ako prežiť?“ nás paralyzuje vo vzťahu voči tomu, čo sa deje mimo nášho mikrosveta. Drvivá väčšina ľudí, ktorým ešte aspoň v minimálnom rozsahu funguje zdravý rozum, je zdesená aroganciou amerických a britských politikov, ktorí sa rozhodli za hocakú cenu zaútočiť na bezbranných obyvateľov Iraku, ktorí z tankov pália salvy na osobné autá prevážajúce ženy, starcov a deti. Útočia ta tých obyvateľov prastarej krajiny, ktorí sú zbedačení dlhoročnými ekonomickými sankciami a totalitnou vládou.
Keď počujem správy o Iraku, o „vojne proti terorizmu“, v mysli sa mi vybavia strašné obrázky od hladu zomierajúcej matky, ktorá si k hrudi pritláča svoje podvyživené bábätko s nádejou, že sa mu podarí získať aspoň zopár kvapiek mlieka alebo že sa na jej prsníku bude aspoň na chvíľku cítiť v bezpečí. Táto matka a jej dieťa, vlastne tisíce, státisíce až milióny takýchto matiek a ich detí, sú skutočným obrazom medzinárodných sankcií a „vojny proti terorizmu“, sú skutočným obrazom „demokracie“ a „humanity“ západných krajín na čele s USA!!! Do tejto skupiny vyspelých krajín, ktoré parazitujú na krajinách tzv. tretieho sveta, sa servilným správaním vlády zaradilo i Slovensko - krajina s viac ako tisícročnou kresťanskou tradíciou, kde sa aj dnes ku kresťanstvu hlási viac ako 80 % obyvateľov.
Naši politici sa radi odvolávajú pri obhajobe neobhájiteľného na naše európske, t. j. kresťanské korene, na spolupatričnosť so „západnou, rozumej kresťanskou civilizáciou“ a pod. Táto civilizácia, ktorá v mene blahobytu úzkej skupiny boháčov dokáže vraždiť nevinné zbedačené zástupy ľudí, však nemá právo nazývať sa kresťanskou! Svojou podstatou sa stáva priam satanskou!
Je zarážajúce a do neba volajúce, že prezident USA sa hrdo hlási ku kresťanskej viere, pozýva si do Bieleho Domu na „raňajky s modlitbou“ kongresmanov a senátorov, aby sa spolu modlili za „víťazstvo jeho krajiny vo vojne proti terorizmu (rozumej proti Iraku a možno množstvu ďalších chudobných krajín, ktoré nemajú servilné pro-americké vlády). Je skutočne do neba volajúce, že prezident najmocnejšej krajiny sveta si volá na pomoc pri svojom diabolskom ťažení Boha. Takáto modlitba musí byť pred Božou tvárou pravým opakom voňavého „kadidla modlitieb a obety“ - musí zapáchať ako zahnívajúca stoka.
Je zarážajúce, že našej vojenskej jednotke, ktorá sa má možno zapojiť do útočnej americkej vojny, slávnostne posvätili pred jej odchodom do Kuvajtu vojenskú zástavu. Prečo? Akým právom si ľudia, ktorí sa vo svojom štátnickom rozhodovaní nerozhodli pre Boha, ale pre jeho protivníka, volajú nebo na pomoc???
Zdá sa, že jedinou krajinou na svete, ktorá si zachovala jasný protivojnový postoj bez kompromisov a ktorá nezohne chrbát pred záujmami americkej petrolejárskej lobby, je Vatikán. Na prvý pohľad bezvýznamný štátik s rozlohou ani nie jeden štvorcový kilometer, sa stal žiariacou pochodňou a nemou výčitkou vo svete medzinárodnej politiky s veľmi veľkým významom. Svätý Otec Ján Pavol II., ktorý od začiatku tzv. „irackej krízy“ i v mnohých prípadoch pred tým (napr. vojna v Juhoslávii a iné vojny vo svete) zaujíma jednoznačný a skutočne kresťanský postoj, ktorého jedinou a nespochybniteľnou interpretáciou je jasné odmietnutie vojny, sa stal cieľom posmeškov a pohŕdania zo strany mnohých politikov, pre ktorých je krv nevinných civilov v „treťom svete“ úplne bezcenná. Postoj Cirkvi k dôležitým otázkam viery a mravov, ktorý je záväzný pre všetkých katolíkov bez rozdielu, naši volení zástupcovia - katolíci, jednoznačne ignorujú (česť niekoľkým výnimkám). V zmysle kánonu 210 Kódexu kánonického práva sú aj oni povinní v duchu kresťanskej poslušnosti riadiť sa tým, čo „pastieri, zastupujúci Krista, vyhlásia ako učitelia viery alebo ustanovia ako predstavitelia Cirkvi.“ Takýmto záväzným stanoviskom je jednoznačne aj protivojnový postoj Cirkvi, ktorí, ak sa naozaj cítia byť katolíkmi, ich vo svedomí zaväzuje. Je iróniou osudu, že komunistickí poslanci, ktorí sú svojou materialistickou ideológiou v mnohom veľmi vzdialení od kresťanského chápania sveta a ktorým by ich prívrženci mohli vyčítať všeličo, len nie „klerikálne zaslepenie“, sa na rozdiel od mnohých „kresťanských“ cítili byť viazaní postojom Svätého Otca. Je možné, že išlo o šikovný politický ťah na získanie voličov, ale aj tak si ich hlasovanie proti vojne vážim a istotne im ho nezabudne ani Boh.
Našim politikom, ktorí sú katolíci a ktorí sa napriek tomu v praktickej politike správajú úplne nekresťansky a svojimi rozhodnutiami podporili zabíjanie nevinných žien, detí a starcov najprv v Juhoslávii a teraz v Iraku, ktorí v praktickej politike priamo zosmiešňujú najväčšiu morálnu autoritu sveta - pápeža Jána Pavla II., by sme mali jasne povedať: „Kresťanstvo, to nie je reklamná nálepka, ktorú podľa potreby používate na svojich politických tričkách a v predvolebných kortešačkách a keď ju nepotrebujete, môžte ju odhodiť! Príslušnosť ku katolíckej cirkvi neznamená iba výhodu, ktorou sa môžte pred veriacimi popýšiť v predvolebnom boji! Byť kresťanským v politike znamená predovšetkým byť verný hodnotám, ktoré nám zveril Kristus a ktoré vy neuznávate a svojimi politickými rozhodnutiami a schvaľovanými zákonmi sa z nich vysmievate. Akým právom sa označujete za „kresťanských politikov?“
Pán Ježiš nám hovorí úplne jasne a jeho slová sú úplne jasne adresované aj našim politikom: „Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone“ (Lk 16, 13).
Napriek stále citeľnejšie doliehajúcim existenčným problémom nezostaňme ľahostajnými voči tomu, čo sa deje ďaleko od našej vlasti, ale aj za peniaze z našich daní ! Ako kresťania nedovoľme našim voleným zástupcom, aby si na nás spomenuli len pred voľbami, keď potrebujú naše hlasy. Dajme o sebe počuť, jasne sa postavme za stanovisko Svätého Otca! Naši poslanci sú povinní počúvať naše hlasy! Píšme, telefonujme, navštevujme kancelárie poslancov v jednotlivých regiónoch a dajme im jasne najavo, aké sú naše postoje k vojne! A najmä vypočujme prosby Panny Márie i Kristovho námestníka - Svätého Otca Jána Pavla II. a modlime sa vo svojich rodinách i v chrámoch za mier vo svete, za „zmäknutie“ nenávisťou a mocou zatvrdených sŕdc! Ako rytieri Nepoškvrnenej sme povinní modlitbami a obetami pomáhať našej Nebeskej Matke zachraňovať svet pred mocou diabla, sme povinní pričiniť sa k tomu, aby vo svete čo najskôr zavládlo Kráľovstvo Najsvätejšieho Srdca Ježišovho - kráľovstvo skutočného mieru a pokoja. Je to naša povinnosť, ktorá je zároveň pre nás veľkou poctou.
Pamätníci spomínajú, že počas II. svetovej vojny sa v kostoloch modlievali veriaci pred i po sv. omši za mier vo svete. Teraz sa na potrebu modlitby za mier akosi zabúda. A práve v nej máme veľkú moc ovplyvňovať dianie vo svete.

Dariusz Żuk-Olszewski