Spája nás viera v jedného Boha, úcta k Márii a k jej Synovi

V poslednej dobe sme svedkami takmer démonizovania veľkej skupiny obyvateľov našej Zeme zo strany „vodcov západnej civilizácie“. Tou veľkou skupinou ľudí sú vyznavači islamu - moslimovia. Skupina ľudí, ktorá si od nás kresťanov v dejinách vytrpela nejedno príkorie. Príkorie, ktorého následkom boli ďalšie príkoria páchané moslimami na kresťanoch. Napriek vzájomným predsudkom, spôsobeným historickými urážkami a nedostatkom vzájomného poznania a častokrát i nedostatočného poznania vlastnej viery, je treba pripomenúť si, že sú to práve oni, ktorí sú nám omnoho bližší, ako ktokoľvek iný z vyznavačov nekresťanských náboženstiev. Že práve moslimovia sú ľudia hlboko veriaci, verní princípom svojej viery, ktorú dokážu na rozdiel od množstva „moderných“ kresťanov brániť aj na verejnosti a svoju vieru prejavovať aj navonok. Že terorizmus, ktorý sa v médiách úmyselne spája s moslimskou vierou, nemá s islamom ako vierou a spôsobom života nič spoločné. Spája nás viera v jedného Boha, úcta k Ježišovi i Panne Márii. Spája nás povinnosť solidárnej pomoci blížnemu v núdzi.
Pred piatimi rokmi mi Boh doprial prežiť jedno krásne stretnutie v moslimskej krajine, ktoré na mňa hlboko zapôsobilo a dodnes je pre mňa potvrdením toho, akí sú si kresťania a moslimovia blízki.
Bolo to v strednej Ázii, v Kazachstane. Navštívil som detský domov neďaleko hlavného mesta. Po prvom šoku zo strašných materiálnych podmienok, v akých deti žili, sme sa pustili do reči a veľmi rýchlo sme sa s deťmi skamarátili. Mal som pre ne trochu ovocia a nejaké sladkosti, ktoré sa veľmi rýchlo minuli. Môžem povedať, že za tých niekoľko hodín, ktoré som so svetom zabudnutými deťmi v tomto detskom domove strávil, mi veľmi prirástli k srdcu. Keď nastal čas lúčenia, rozmýšľal som, čo by som im mohol nechať na pamiatku. Mal som pri sebe balíček Zázračných medailónikov Nepoškvrnenej. Pred cestou do tohto
detského domova ma upozornili katolícki misionári v tejto krajine, že by som mal byť obzvlášť opatrný na kresťanské symboly, pretože v tejto oficiálne moslimskej krajine je zakázaná „kresťanská propaganda“ v sociálnych inštitúciách, ku ktorým patrí i detský domov. Napriek tomu, že som bol „uzrozumený“ so zákazom „kresťanskej propagandy“, rozhodol som sa „risknúť to“ a predsa len deťom na pamiatku Zázračné medailóniky nechať. Aké bolo moje veľké prekvapenie, keď mi moslimské deti samé od seba povedali: „Veď je to Mariam (arabská verzia mena Mária), matka veľkého proroka Ježiša, určite nás bude ochraňovať.“ A medailóniky si zavesili s úctou na krky alebo si ich pripli na oblečenie. Medailóniky si odo mňa vypýtali aj vychovávatelia, z ktorých väčšina sa hlásila k islamu.
Po týždni som sa opäť vrátil do detského domova. Deti mi s radosťou a hrdosťou v hlase ukazovali, že stále nosia obraz Panny Márie pri sebe - na krku alebo na oblečení.
Napriek tomu, že tieto deti zostali veľmi ďaleko - niekoľko tisíc kilometrov od krajiny, v ktorej žijem, sú mi stále veľmi blízke a veľmi často som v myšlienkach pri nich. Som presvedčený, že sa stali miláčikmi našej Panny Márie, ktorú si hlboko uctievajú aj moslimovia. Je zarážajúce, že ich mariánska úcta, hoci je to len úcta k „matke proroka“, je omnoho väčšia, ako mariánska úcta mnohých kresťanov, ktorí by si ju mali uctievať ako Matku živého Boha.

Dariusz Żuk-Olszewski