Katkine slzy

Povedzte mi, môže môj zosnulý manžel, ktorý bol naozaj veľmi dobrým človekom, no v mladosti sa pohneval s kňazmi a možno i s Pánom Bohom, dosiahnuť spásu?

Namiesto vyčerpávajúcej odpovede Vám rozpoviem príbeh, ktorý odzrkadľuje moju vieru v Božie Milosrdenstvo.
Katka bola moja blízka príbuzná, pracovala ako vedecká pracovníčka na istej univerzite. Nevideli sme sa mnoho rokov. Až raz, bolo to veľmi dávno, ma v kláštore našla jej sedemročná dcérka. Bolo to veľmi zvláštne stretnutie, lebo dievčatko si úplne mylne zapamätalo moje meno a priezvisko. Ale natrafila priamo na mňa a ja som akýmsi šiestym zmyslom spoznal, že ide práve o mňa. Dievčatko ma pozvalo domov a tak som na určitý čas nadviazal kontakt so zabudnutou, no veľmi blízkou príbuznou Katkou (meno je samozrejme zmenené).
Už pri prvom stretnutí mi Katka oznámila, že ešte pred maturitou sa „oslobodila od Boha“ a túto vec považuje za uzatvorenú raz a navždy. Dcéra nebolo pokrstená a vraj sa sama rozhodne, keď bude dospelá. A dcérka sa práve začínala zaujímať o Boha, najmä v druhej triede, keď sa jej spolužiaci pripravovali na 1. sväté prijímanie.
Katka mi nedávala veľa príležitostí na rozhovory z jej dcérou. Mohol som sa s ňou zhovárať iba počas krátkej prechádzky, keď ma odprevádzala malý kúsok na autobusovú zastávku. Nezačal som žiadnu misionársku prácu, aby som neohrozil obnovené priateľstvo, ktoré trvalo iba niekoľko rokov, presnejšie do chvíle, kým som neodcestoval na štúdia do zahraničia. Týmto štúdiám sa Katka veľmi čudovala, pretože ich pokladala za štúdium fikcie.
Ešte pred odchodom som ich navštívil v jednu jeseň. Nespomínam si, či to bolo už po odchode Katkinho muža, s ktorým tvorili veľmi efektný pár. Tento raz bola moja príbuzná vyslovene rada, že som prišiel, lebo dovtedy moje návštevy brala skôr ako návštevy jej dcérky. Katka sa práve vrátila z Francúzska, kde bola na vedeckej stáži. S nadšením mi rozprávala o tom, ako sa zúčastnila púte do Chartres. Bolo to vtedy veľmi módne pútnické miesto. Hneď na začiatku jej rozprávania som si všimol niečo neobyčajné. V jej očiach sa čosi lesklo. Boli - ako sa zdalo - plné sĺz, ktoré si úzkostlivo strážila, aby sa jej v mojej prítomnosti nevykotúľali z očí.
Nepýtal som sa na nič viac. Potláčané slzy mi povedali, že tá „záležitosť“ s Bohom nie je navždy uzavretá.
Moja životná cesta plynula tak, že po návrate zo zahraničia som sa usadil v inom meste a neobnovil som kontakty s týmito príbuznými. Dozvedel som sa, že Katka sa znova vydala. V istý deň som však v kníhkupectve objavil knihu, ktorej autorkou bola Katka a o ktorej kedysi hovorila, že ju plánuje napísať. Z venovania vytlačeného na prvých stránkach, ktoré znelo skoro ako list adresovaný mne, som sa dozvedel o tragickej smrti dcérky. Nazvala ju „milovanou“, hoci dievčatko sa cítilo skôr mamou zanedbávané.
Zamýšľal som sa nad tým, či Katka plakala. V predstavách som ju videl skôr s očami plnými sĺz, ktoré sa na verejnosti neodvážila vyroniť. Takýto obraz veľmi vystihoval jej krásu. Vždy mi pripomínala grécku hrdinku z tragédie, kde hlavní predstavitelia vedú boj s osudom. Svet je malý. Onedlho som sa dozvedel, že moja sesternica doháňa nedostatky v láske, naplno sa venuje študentom a predovšetkým neskôr narodenému synovi.
Prišiel pád komunizmu. Uskutočňované zmeny zmietli väčšinu toho, čo moja príbuzná za svoj produktívny život napísala a čo učila. Zásadne sa zmenili metódy a vzorce myslenia v oblasti, v ktorej urobila univerzitnú kariéru. Ľudia okolo nej menili názory, politickú príslušnosť aj priateľov. Moja príbuzná zostala verná svojej mladosti. Zamýšľal som sa nad tým, prečo asi. Vari naozaj verila v pravdivosť marxistických teórií? Zdá sa mi, že nemohla v ňu veriť.
Bála sa teda zmeny, priznania si omylu? Tomu tiež neverím. Bola silná. Verím však, že v jej očiach sa znovu objavili slzy, ktoré nikomu nechcela ukázať. Slzy, ktoré boli skrytým priznaním omylu. Myslím, že verná starej škole chcela byť predovšetkým oporou pre niekoľko priateľov, ktorí už neboli schopní začínať odznova a sami sa báli zneváženia.
Neraz som sa zamýšľal nad tým, či v hĺbke srdca uverila v Boha. Myslím, že ak sa tak aj stalo, nepriznala sa k tomu, aby nevidela okolo seba ironické úsmevy a komentáre.
S pocitom viny, že som ju nenavštívil skôr, som s ňou neobnovil kontakty až do jej smrti. Bálo som sa tiež, že moja prítomnosť môže prebudiť odpor voči tomu, čo v nej sám Boh konal.
V pamäti mi zostal jej obraz spojený s hrdinkou gréckej tragédie, ktorá trpezlivo prijíma osud a navonok si zachováva kamennú tvár.
No hlboko verím, že keď sa ocitla na druhej strane, konečne sa bez hanby vyplakala v náručí Boha, ktorý ju s láskou objal.

o. Władysław P. Sotowski