Katkine slzy
Povedzte mi, môže môj zosnulý manžel, ktorý bol naozaj veľmi dobrým človekom,
no v mladosti sa pohneval s kňazmi a možno i s Pánom Bohom, dosiahnuť
spásu?
Namiesto vyčerpávajúcej odpovede Vám rozpoviem príbeh, ktorý odzrkadľuje
moju vieru v Božie Milosrdenstvo.
Katka bola moja blízka príbuzná, pracovala ako vedecká pracovníčka
na istej univerzite. Nevideli sme sa mnoho rokov. Až raz, bolo to veľmi
dávno, ma v kláštore našla jej sedemročná dcérka. Bolo to veľmi zvláštne
stretnutie, lebo dievčatko si úplne mylne zapamätalo moje meno a priezvisko.
Ale natrafila priamo na mňa a ja som akýmsi šiestym zmyslom spoznal, že
ide práve o mňa. Dievčatko ma pozvalo domov a tak som na určitý čas nadviazal
kontakt so zabudnutou, no veľmi blízkou príbuznou Katkou (meno je samozrejme
zmenené).
Už pri prvom stretnutí mi Katka oznámila, že ešte pred maturitou sa
„oslobodila od Boha“ a túto vec považuje za uzatvorenú raz a navždy. Dcéra
nebolo pokrstená a vraj sa sama rozhodne, keď bude dospelá. A dcérka sa
práve začínala zaujímať o Boha, najmä v druhej triede, keď sa jej spolužiaci
pripravovali na 1. sväté prijímanie.
Katka mi nedávala veľa príležitostí na rozhovory z jej dcérou. Mohol
som sa s ňou zhovárať iba počas krátkej prechádzky, keď ma odprevádzala
malý kúsok na autobusovú zastávku. Nezačal som žiadnu misionársku prácu,
aby som neohrozil obnovené priateľstvo, ktoré trvalo iba niekoľko rokov,
presnejšie do chvíle, kým som neodcestoval na štúdia do zahraničia. Týmto
štúdiám sa Katka veľmi čudovala, pretože ich pokladala za štúdium fikcie.
Ešte pred odchodom som ich navštívil v jednu jeseň. Nespomínam si,
či to bolo už po odchode Katkinho muža, s ktorým tvorili veľmi efektný
pár. Tento raz bola moja príbuzná vyslovene rada, že som prišiel,
lebo dovtedy moje návštevy brala skôr ako návštevy jej dcérky. Katka sa
práve vrátila z Francúzska, kde bola na vedeckej stáži. S nadšením mi rozprávala
o tom, ako sa zúčastnila púte do Chartres. Bolo to vtedy veľmi módne pútnické
miesto. Hneď na začiatku jej rozprávania som si všimol niečo neobyčajné.
V jej očiach sa čosi lesklo. Boli - ako sa zdalo - plné sĺz, ktoré si úzkostlivo
strážila, aby sa jej v mojej prítomnosti nevykotúľali z očí.
Nepýtal som sa na nič viac. Potláčané slzy mi povedali, že tá „záležitosť“
s Bohom nie je navždy uzavretá.
Moja životná cesta plynula tak, že po návrate zo zahraničia som sa
usadil v inom meste a neobnovil som kontakty s týmito príbuznými. Dozvedel
som sa, že Katka sa znova vydala. V istý deň som však v kníhkupectve objavil
knihu, ktorej autorkou bola Katka a o ktorej kedysi hovorila, že ju plánuje
napísať. Z venovania vytlačeného na prvých stránkach, ktoré znelo skoro
ako list adresovaný mne, som sa dozvedel o tragickej smrti dcérky.
Nazvala ju „milovanou“, hoci dievčatko sa cítilo skôr mamou zanedbávané.
Zamýšľal som sa nad tým, či Katka plakala. V predstavách som ju videl
skôr s očami plnými sĺz, ktoré sa na verejnosti neodvážila vyroniť. Takýto
obraz veľmi vystihoval jej krásu. Vždy mi pripomínala grécku hrdinku z
tragédie, kde hlavní predstavitelia vedú boj s osudom. Svet je malý. Onedlho
som sa dozvedel, že moja sesternica doháňa nedostatky v láske, naplno sa
venuje študentom a predovšetkým neskôr narodenému synovi.
Prišiel pád komunizmu. Uskutočňované zmeny zmietli väčšinu toho, čo
moja príbuzná za svoj produktívny život napísala a čo učila. Zásadne
sa zmenili metódy a vzorce myslenia v oblasti, v ktorej urobila univerzitnú
kariéru. Ľudia okolo nej menili názory, politickú príslušnosť aj priateľov.
Moja príbuzná zostala verná svojej mladosti. Zamýšľal som sa nad tým, prečo
asi. Vari naozaj verila v pravdivosť marxistických teórií? Zdá sa mi, že
nemohla v ňu veriť.
Bála sa teda zmeny, priznania si omylu? Tomu tiež neverím.
Bola silná. Verím však, že v jej očiach sa znovu objavili slzy, ktoré nikomu
nechcela ukázať. Slzy, ktoré boli skrytým priznaním omylu. Myslím, že verná
starej škole chcela byť predovšetkým oporou pre niekoľko priateľov, ktorí
už neboli schopní začínať odznova a sami sa báli zneváženia.
Neraz som sa zamýšľal nad tým, či v hĺbke srdca uverila v Boha. Myslím,
že ak sa tak aj stalo, nepriznala sa k tomu, aby nevidela okolo seba ironické
úsmevy a komentáre.
S pocitom viny, že som ju nenavštívil skôr, som s ňou neobnovil
kontakty až do jej smrti. Bálo som sa tiež, že moja prítomnosť môže
prebudiť odpor voči tomu, čo v nej sám Boh konal.
V pamäti mi zostal jej obraz spojený s hrdinkou gréckej tragédie, ktorá
trpezlivo prijíma osud a navonok si zachováva kamennú tvár.
No hlboko verím, že keď sa ocitla na druhej strane, konečne sa bez
hanby vyplakala v náručí Boha, ktorý ju s láskou objal.
o. Władysław P. Sotowski