Dvojité jubileum sv. Prokopa

Osoba sv. Prokopa je úzko spojená so sv. Cyrilom a Metodom, teda s obnovou cyrilometodského dedičstva a tradície v Čechách. Preslávil sa  predovšetkým založením slovanského kláštora na Sázave. Podľa niektorých historikov bol sv. Prokop pravdepodobne vysvätený na Morave či v Uhorsku, a to podľa byzantského obradu. V tej dobe boli v Čechách, na Morave a v Uhorsku kňazi oboch rítov. V Uhorsku bolo ešte na počiatku 13. storočia viacej baziliánskych kláštorov s východným obradom, než kláštorov latinských (por. List pápeža Inocenta III. Uhorskému kráľovi Imrichovi z r. 1204). Sv. Prokop asi medzi 25-30 rokom svojho života prežil vnútorné obrátenie, ktoré vyústilo do rozhodnutia opustiť všetko a nastúpiť cestu radikálneho nasledovania Krista ako mních a pustovník. Keď sa nakoniec usadil na Sázave, pridali sa k nemu mladí muži, ktorí chceli žiť podobným Bohu zasväteným životom. Tu založil najprv osadu pustovníkov, neskôr kláštor.

Za jeho života i po smrti ho Boh oslávil početnými divmi a zázrakmi. Svätopisec svedčí: „V deň jeho kanonizácie mnohí svätí nadobudli zrak, malomocní boli očistení, nemocní uzdravení, posadnutí oslobodení, zajatci prepustení, hluchým bol navrátení sluch, nemí nadobudli reč a iní a iní chorí boli uzdravení pre zásluhy svätého otca Prokopa. Keď bol potom otvorený jeho hrob, vychádzala z neho príjemná vôňa, takže všetci prítomní boli uvedení v úžas a údiv. Tu kardinál Guido, vidiac tieto zázraky a zapíšuc ich, mnohými spôsobmi kláštor sázavský vyznamenal“.
Počas deviatich storočí sa stalo mnoho zázrakov na príhovor sv. Prokopa. Začiatkom 18. storočia, pred vypuknutím moru v Čechách, bolo vidno na obraze v chráme, na ktorom je znázornený sv. Prokop so zavretými očami, že ich otvára a žmurká nimi. Túto správu roku 1764 prísažne podpísalo 86 svedkov. Udalosť vyšetrovala komisia z arcibiskupského konzistória. Títo, keď na vlastné oči videli zázrak, zvolali: „Satis es, sancte pater... Dosť už, svätý otče.“ Padli na kolená a referovali o tom na konzistóriu v Prahe.
Sv. Prokop so svojím atribútom - diablom na reťazi - výrečne hovorí o duchovnom boji a o víťazstve nad silami temnoty. Koľko ľudí je dnes doslova zotročených a potrebujú pomoc nielen modernej medicíny, ale predovšetkým Božej milosti, aby tak boli oslobodený z duchovných pút! A práve v tomto je sv. Prokop mimoriadne aktuálny svätec, je naším starším bratom v Kristovi, ktorý získal osobnú skúsenosť v oblasti vnútorného duchovného zápasu. Môže mnohým vyprosiť Božie milosti, aby boli oslobodení vo všetkých vrstvách svojej bytosti a mohli zakúsiť pravú slobodu Božích detí a plné pochopenie podstaty Evanjelia  a kresťanstva.

Vzťah sv. Prokopa k Nitre a k sv. Svoradovi

Sv. Prokop a sv. Svorad majú mnoho spoločného. Obaja boli mnísi a zároveň aj pustovníci, obaja boli pokračovateľmi odkazu sv. Cyrila a Metoda, obaja mali úzky vzťah k slovanskej liturgii a obaja žili v tom istom období. Sv. Prokop zomrel r. 1053 na Sázave a sv. Svorad asi o 20 rokov skôr na Zobore (starosloviensky Sobor) pri Nitre. Svorad prišiel do Nitry okolo r. 1020 z južného Poľska, kde bolo v tom čase prenasledovanie kresťanov východného obradu kráľom Boleslavom Chrabrým.
Podľa niektorých historikov sv. Prokop svoju mníšsku formáciu absolvoval v niektorom zo slovanských kláštorov Uhorska. Pravdepodobne to bol kláštor na úpätí hory Zobor pri Nitre. Vo východnej tradícii sa mních môže stať pustovníkom spravidla až po 10 rokoch spoločného života v kláštore. Sv. Prokop toto obdobie desaťročnej skúšky prežil pravdepodobne v rokoch 1010-1020, keď mal 25 - 35 rokov. Potom kratší čas pustovníčil zrejme na Zobore. Tu sa najpravdepodobnejšie stretol so sv. Svoradom.  Neskôr bol na vlastnú žiadosť poslaný do Čiech, kde v pustovníčení pokračoval a kde túžil podľa vzoru z Uhorska vybudovať slovanský monastier so slovanskou liturgiou.
Kronikár dvakrát poznamenáva, že žiaci sv. Prokopa sa uchýlili do Uhorska (t. j. na územie dnešného Slovenska) a to v r. 1056-1061 a druhýkrát natrvalo v r. 1097. Sv. Svorad prišiel na Zobor už ako mních - pustovník. Mal už tzv. malú schimu, čo zhruba zodpovedá dočasným sľubom. Večné sľuby zložil do rúk predstaveného Filipa, ktorý mu dal zároveň rehoľné meno Andrej (napr. sv. Cyril ako mních prijal veľkú schimu 40 dní pred smrťou). Pretože už predtým mal požadovanú mníšsku formáciu i pustovnícku prax, bol onedlho predstaveným na vlastnú žiadosť vyslaný do pustovne.
Vo východnej mníšskej praxi dostáva skúsený pustovník učeníka, tzv. poslušníka, a tým mu bol Beňadik. Biskup Maurus svedčí, že v pôstnom čase Svorad zachovával východnú pôstnu disciplínu podľa pustovníka Zosimu. Aj toto dosvedčuje, že bol slovanským a nie latinským mníchom a takisto to nepriamo dosvedčuje, že kláštor na Zobore bol ešte v tom čase slovanským. Kedy ním prestal byť a stal sa latinským, nie je možné historicky presne dokázať. Uhorskí panovníci tolerovali a podporovali oba obrady. Roku 1047 privádza Ondrej I. do slovanského kláštora na Vyšehrade pri Ostrihome baziliánov z Kyjeva.
F. Eckert v diele „Cirkev víťazná“ (1896) tvrdí, že po odchode slovanských mníchov zo Sázavy do Uhorska, na hore Zobor pri Nitre zostali slovanskí mnísi ešte aspoň 100 rokov. Títo mnísi boli duchovne zakorenení v mníšskej tradícii, za ktorou stál cirkevný otec a učiteľ Cirkvi sv. Bazil. Z tejto duchovnej tradície vzišli i sv. Cyril a Metod a prevzali ju aj ich duchovní synovia. Zostáva však pravdou, že v niektorých benediktínskych kláštoroch na území  Čiech (Břevnov, Ostrov), na území Moravy (Hradiště pri Olomouci, Rajhrad) a území dnešného Slovenska bola okrem latinskej liturgie používaná v rôznych formách i liturgia slovanská. Výrok pápeža Inocenta III. z roku 1204, že v Uhorsku je viac kláštorov východných (slovanských) než latinských, sa v tom čase vzťahoval aj na zoborský kláštor. Teda Nitra, hoci bola v 9. storočí očiernená nešťastným Vichingom, si zachovala svoje cyrilometodské dedičstvo vo svojom zoborskom kláštore ešte na počiatku 13. storočia. Plným právom sa teda môže nazývať cyrilometodským mestom a druhým Velehradom.

Ostatky sv. Prokopa

Sv. Prokop zomrel 25. marca 1053 a jeho telo odpočíva v krypte sázavského chrámu. Dňa 29. mája 1588 bola z rumoviska zborenej krypty vyzdvihnutá časť ostatkov a prevezená do Prahy, do chrámu Všetkých svätých na Pražskom hrade. Slávnostného sprievodu sa zúčastnil arcibiskup Martin Medek a taktiež cisár Rudolf II. Roku 1669 prinavrátil pražský arcibiskup Sobek sázavskému kláštoru rameno sv. Prokopa, ktoré bolo predtým uchovávané v chráme sv. Víta. Táto zdanlivá maličkosť viedla k oživeniu starobylej úcty k sv. Prokopovi a davy pútnikov začali prúdiť na Sázavu.
Dňa 25. marca 2003 bude obnovený Prokopov hrob na Sázave, v krypte chrámu. V roku 1988 boli pomocou modernej techniky preskúmané ostatky sv. Prokopa na Pražskom hrade v chráme Všetkých svätých. Prof. E. Vlček z nich zverifikoval lebečnú kosť, ktorá podľa jeho záverov patrí sv. Prokopovi. Okrem ostatkov, ktoré zostali pod betónovou dlažbou v krypte kláštora na Sázave, budú ešte vložené do čelného oltára v krypte ďalšie verifikované ostatky. Tak bude po 415 rokoch pri príležitosti 950. výročia smrti a pohrebu sv. Prokopa znova obnovený na Sázave jeho hrob.

Oslavy jubilea sv. Prokopa

Otcovia Baziliáni zo Slovenska, ktorí spravujú farnosť Sázava, pozývajú čitateľov Rytiera Nepoškvrnenej na oslavy 950. výročia smrti sv. Prokopa, ktoré sa uskutočnia v dňoch 23. - 25. marca 2003. Od 25. marca 2003 až do 4. júla 2004, kedy si pripomenieme 800. výročie kanonizácie sv. Prokopa,  možno na Sázave získať za obvyklých podmienok plnomocné odpustky. Pútnici, ktorí by mali záujem navštíviť Sázavu a pri hrobe sv. Prokopa sa posilniť na duchu, sa sem môžu dostať autom, autobusom alebo vlakom. Pri ceste od Brna treba zísť z diaľnice asi 45 km pred Prahou podľa ľavej smerovej tabule s nápisom Sázava (exit Ostředek).
Cestujúci vlakom na trati Olomouc-Praha prestúpia v Kolíne na smer Ledečko. V Ledečku prestúpia do vlaku na Sázavu  (smer Čerčany).
Z Prahy je možné použiť metro na konečnú stanicu trasy A - Skalka a odtiaľ ďalej pokračovať autobusom MHD č. 382 priamo na Sázavu.
 
Otcovia baziliáni zo Sázavy