Blahoslavenstvá (VII.)

Byť človekom pokoja

V siedmom blahoslavenstve, ktoré Ježiš vyslovil v Kázni na hore, je zakotvená povinnosť byť človekom pokoja (Mt 5, 9).

1.Kedy som človekom pokoja?
Človek pokojný sa vyznačuje predovšetkým vnútornou harmóniou. Tú dosahuje v dôsledku nájdenia a dosahovania cieľa, pre ktorý sa oplatí žiť. Je to stav, ktorým sa vyznačoval Simeon, keď pri pohľade na malého Ježiška povedal: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji“ (Lk 2, 29-30).
Opravdivý pokoj, príznačný pre človeka pokoja, je daný tým, že človek pokoja má svoje zásady objektivizované. Dobro, v ktorom nachádza  človek pokoja svoj cieľ, musí byť dobro všeobecného charakteru. Musí to byť skutočné dobro, dobro najvyššie, ktoré keď raz nájde, ukáže mu, že je zbytočné hľadať ďalšie dobrá.
A nakoniec človeka pokoja možno charakterizovať tak, že sám má v sebe vybudované stále poradie hodnôt, v ktorom sú nižšie hodnoty podriadené vyšším hodnotám. Takýto zabudovaný hodnotový rebríček, pri ktorom je najvyššou hodnotou Boh, umožní človeku pokoja triediť správne skutky na dôležité a menej dôležité, na šľachetné a podlé, nazývať istých ľudí hrdinami a iných zbabelcami.
2. Kedy nie som človekom pokoja?
Človekom pokoja nemôže byť človek, ktorý závidí. Závisť je stav plný podráždenosti, horkosti a nevraživosti, v ktorom súperíme s iným človekom o dobro, ktoré sami nemáme. Prejavom závisti je napríklad skutočnosť, keď dobro, ktoré chceme,  má niekto iný a my sa ho preto snažíme pokoriť, ponížiť, zdeptať. Pozeráme na neho nevľúdne a tešíme sa z každého jeho neúspechu.
Druhým prameňom nášho nepokoja je strach. Ide tu najmä o strach z akéhosi neurčitého zla, napríklad keď nás umára strach o blízkeho človeka, o ktorom z neznámych príčin nemáme nijaké správy, alebo keď sa bezdôvodne bojíme, že stratíme milovanú osobu. Vtedy normálne správanie nahrádza blúdenie, bezcieľne krúženie našej mysle okolo jediného bodu. Stávame sa egocentrickí, prístupní pre iracionálne a nepredvídané reakcie.
Po tretie, tým, čo zabíja pokoj, je beznádej. Keď sa stratí úplne naša nádej, stáva sa, že v každom slove a v každom skutku hľadáme niečo iné ako to, čo dané slovo alebo skutok samo v sebe obsahuje. Takýto spôsob nazerania na iných, pri ktorom všetky ich slová a skutky sú nami interpretované, vovádza nás do nekľudnej neistoty a ukončuje náš duchovný rozvoj.
Nakoniec, aby sme sa stali ľuďmi pokoja, aby sme ten pokoj mohli dávať aj iným, treba odvrhnúť závisť, strach a beznádej, tri hlavné pramene nášho vnútorného nepokoja.
 
o. Stanislav Maciaszek, OFMConv.