To nebolo šťastie...
Nedeľné predpoludnie, druhý deň práce lekárky, ktorá má pohotovosť na rýchlej
záchrannej službe. Cítila už značnú únavu. Horúci a silný čaj ju preberá
a aspoň na nejaký čas jej vracia sily. Zrazu z reproduktora zaznie: „Druhá
skupina, pripravte sa okamžite na výjazd. Máme hlásenú haváriu!“
Pod Tvoju ochranu
Okamžite vyrazili. Cesta rýchlo ubiehala a ticho mlčania narúšal iba monotónny
zvuk sirény. Lekárka privrela oči a ako to mala vo zvyku, odovzdala sa
pod ochranu Matky Božej. Robila tak vždy, od času, keď jej v mladosti teta
poradila: „Pred každou cestou sa pomodli Pod Tvoju ochranu, budeš tak spokojná“.
Miesto havárie videla z diaľky. Pri krajnici stál autobus, vedľa neho
hlúčik cestujúcich. V priekope vedľa cesty bolo zničené osobné auto a v
ňom dvaja mladí ľudia. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že cestujúca v aute
je vážne zranená. Bola pri vedomí, ale mala veľmi silné bolesti. Sťažovala
sa na neznesiteľnú bolesť nohy. Jej dolná končatina bola veľmi zdeformovaná
a zakliesnená medzi pokrčeným kusmi plechu auta. S pomocou vyslobodzovacích
nástrojov sa ju podarilo dostať von z kopy pokrčeného plechu. Rýchlo sa
pohli k nemocnici. Tu odovzdali dievča do rúk chirurga a po vypísaní potrebných
dokladov sa vrátili k už studenému čaju.
Ona dávala pozor
Onedlho ich vyslali znova. Mali previezť obeť havárie do krajskej nemocnice,
lebo zlomenina bola veľmi komplikovaná. Službukonajúci lekár lekárke
zo záchranky odovzdal dievča s ubezpečením, že je v dobrom stave,
prekonala šok, ale jej stav je stabilizovaný, čiže môže byť pokojne prevezená
do inej nemocnice.
Pacientku naložili do sanitky a opatrne, aby jej nespôsobovali ďalšie
bolesti, mierili do krajského mesta. Lekárka zo záchranky znovu privrela
oči a cesta jej ubiehala v tichej modlitbe, ktorá sa striedala s rozhovorom
s pacientkou. V poriadku dorazili do cieľa.
V nemocnici vládol veľký ruch. Rýchlo vyniesli nosidlá do ambulancie
a posádka bola pripravená na spiatočnú cestu. O chvíľu sa však strhol veľký
frmol. Do príjmovej ambulancie sa náhlilo niekoľko ľudí v bielych plášťoch.
Onedlho zavolali aj posádku sanitky. V ambulancii vládlo napäté ticho,
ktoré prerušovali iba zvuky prístrojov a tiché pokyny personálu. Dievča
bolo v bezvedomí a jej telom lomcovali kŕče. Po hodnej chvíli sa lekárom
podarilo stav dievčaťa stabilizovať. Unavený anesteziológ si konečne vydýchol
a trocha podráždene sa spýtal lekárky zo sanitky: „Prečo ste ma neinformovali
o zranení hlavy?“
„O tomto zranení sme nevedeli. Pacientka nám povedala, že okrem zranenej
nohy je všetko ostatné v poriadku.“
S nedôverou sa na ňu pozrel a nahnevaným tónom povedal: „Mali ste veľké
šťastie, keby sa jej toto zranenie prejavilo v sanitke, nemali by ste najmenšiu
šancu jej pomôcť.
Lekárka hľadela do tváre zranenej, ktorá znova dostávala normálnejšiu
farbu a s veľkým presvedčením a vďakou povedala: „To nebolo šťastie“. Nik
ju však nepočul, pretože všetci boli zaujatí záchranou života mladého dievčaťa.
„ To bola Božia prozreteľnosť a ochrana Pani našej, Orodovnice našej,
Prostrednice našej, Potešiteľky našej...
svedok