Sv. Maximilián sa nám  prihovára...

Stály zápas so sebou

Je potrebné odstraňovať rozličné prekážky, ktoré nedovoľujú, aby nás Boh mohol dobre viesť. Vo vnútornom živote sú týmito prekážkami naše chyby, ktoré treba odstrániť, vykoreniť. Rozjímanie a  spytovanie svedomia vedú k tomu, aby sme spoznali svoje vlastné chyby, aby sme spoznali čnosti a pripodobnili sa Pánu Ježišovi.
Je to zápas so sebou samým, a preto je taký ťažký. Je jednoduchšie venovať sa vonkajšej činnosti ako bojovať so svojimi obľúbenými chybami. Sebaláska má veľmi rada tieto chyby a nechce sa ich zbaviť. Tieto chyby dokonca dokáže zahaliť pláštikom čností. Napríklad keď niekto nechce počúvať iných, hovorí o pevnej vôli a nezlomnom charaktere. Keď niekto zanedbáva modlitbu, myslí na vonkajšie aktivity. A sebaláska to vníma ako čnosti.
S takýmito chybami je to ako s burinou. Keď odtrhneme stonku, z koreňov vyrastie nová. Ak vytrhneme koreň, v zemi zostanú drobné korienky a opäť po čase vyrastú. Chyby vždy dorastajú a vždy, keď dorastú, treba ich vytrhávať.

Aké to bude v nebi?

Všetky naše predstavy čerpáme z vecí, ktoré nás obklopujú, vecí materiálnych, ktoré vidíme tu a na zemi alebo na oblohe a až na základe toho, cez podobnosť a príčinnosť, si vytvárame akú-takú predstavu o nebi. Táto predstava však je veľmi, veľmi nepresná.
Všetko, čo nás obklopuje, hoci by to bolo najkrajšie a najpútavejšie, je vždy len obmedzené. Niet tu nekonečnej a nemennej krásy. Čokoľvek vidíme, počujeme alebo zakusujeme, neuspokojuje úplne naše túžby. Chceme viac a toho „viac“ niet. Chceme dlhšie, no vždy nezastaviteľne prichádza koniec. Úplne inak to je v nebi. Tam je dobro, nekonečná krása - Boh a šťastie bez konca. Rozdiel je teda presne nekonečný.

Jestvuje život po smrti?

Iba jedno je isté. A to, že od minulého Nového Roka do tohtoročného sme sa o časový úsek jedného roka priblížili k smrti. Každý deň, každú hodinu, každú minútu sa blížime k smrti. A o tomto môžme hovoriť s celou istotou. V každej krajine a v ktorejkoľvek provincii je to pravdivé. Bohatí aj chudobní, jednoduchí ľudia i učenci, veľkí i malí tohto sveta, mladí aj starí, všetci sa blížia k smrti. V tomto bode niet rozdielu - všetci sú si rovní.
Keď sa blíži lovec, pštros si schová hlavu do piesku. Myslí si, že  je tak v bezpečí... Človek sa tiež podobá pštrosovi a robí to isté - lebo nechce myslieť na smrť.

Čo bude po smrti?

Jestvuje posmrtný život?
Ak jestvuje Boh, musí byť spravodlivý. A pretože na tomto svete často niet spravodlivosti, musí sa preukázať v budúcom živote. V nebi! V pekle!

Máriu neuctievame ako Boha

Neraz som čítal a počul slová výčitiek, že my, katolíci, ctíme Máriu, Ježišovu Matku. Okrem iného som nedávno dostal list so slovami, že katolíci uctievajú Máriu ako Boha.
Istotne autor tohto listu nevedel, že Katolícka cirkev neuctieva žiadneho zo svätých ako Boha, ale iba ako verného služobníka a Božieho priateľa. Máriu okrem toho ešte ako Bohorodičku. A to nie preto, že by ona dala Pánovi Ježišovi Božstvo, ale z  toho dôvodu, že hoci Mu dala zo seba iba ľudské telo, napriek tomu Boh, ktorý sa vtelil do jej lona, v nej skutočne prebýval, a tak ona naozaj porodila Bohočloveka.
 
Úryvky sú preložené z článkov sv. Maximiliána