Filozofia sv. Maximiliána a jej stála aktuálnosť pre III. tisícročie

Filozofiu študoval sv. Maximilián M. Kolbe na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Štúdium filozofie zavŕšil doktorátom a vyznamenaním za najlepší prospech - „summa cum laudis“. Teologické štúdium absolvoval na pápežskej teologickej fakulte sv.Bonaventúru a 28. apríla roku 1918 prijal kňazské svätenie. Azda najznámejšou etapou v jeho živote sa stala jeho hrdinská smrť. 14. augusta 1941 bol popravený fenolovou injekciou v tzv. bunkre hladu koncentračného tábora Osvienčim. Smrť vzal na seba z lásky k blížnemu - namiesto spoluväzňa, otca rodiny, Franciszka Gajowniczka.
Svätý Maximilián mal veľkú lásku k filozofii, hľadal v nej životnú múdrosť a pomoc na ceste k Bohu. Svoju filozofiu nazval Philosophia perennis (Trvalá filozofia). Možno ju rozdeliť na nasledovné hlavné časti: Logica minor (logika pojmov), Logica Maior (logika o vedách), Metaphisica (náuka o bytí), Cosmologia (náuka o podstate vecí, objektov a pohybe), Psychologia (náuka o duševných činnostiach), Etica (morálka jednotliva), Etica socialis (spoločenské vedy)...
Aby sme správne pochopili filozofické uvažovanie sv. Maximiliána, pripomeňme si v krátkosti základné črty kresťanskej filozofie.
V priebehu dejín ľudstva sa kresťanstvo javí najprv ako mohutný myšlienkový prúd. Kresťanstvo nie je len úradná Cirkev, kňazi, nie je to len súhrn vieroučných predpisov, nie je to len modlitba alebo len asketika. Kresťanstvo je všetkým tým, ale nie ako súhrn, ale ako ich celkový súhrnný efekt. Kresťanstvo je životná forma podľa Krista. Takúto životnú formu treba poznať aj uskutočňovať, osobne a spoločensky. Preto o kresťastve treba hovoriť ako o svetonázore, osobitnom životnom štýle, o Cirkvi.
Kristovo Evanjelium naznačuje predovšetkým cestu spásy, ale sú v ňom zhrnuté všetky rysy kresťanskej filozofie a základné črty filozofie vôbec.
V evanjeliách prevláda presvedčenie, že veci mimo nás objektívne existujú, môžeme ich pravdivo poznať. Môžeme poznať stvorené veci a z nich vyvodzovať skúsenosti. Preto je pochopiteľné, že kresťanstvo obsahuje vrcholnú grécku filozofiu. Kresťanská filozofia sa zaoberala najprv Platónovou exaktnou filozofiou, potom prevzala do značnej miery štruktúru Aristotelovej filozofie. Týmto krokom sa v časti logiky stala základom pre matematickú logiku, ktorá je zas základom pre počítačové techniky.
Kresťanská filozofia prízvukuje pokoru, lebo prirodzenosť človeka je oslabená hriechom.
Pre kresťanstvo je kozmos dielom Božím. Svätý Ján Apoštol definoval vedecký princíp: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Všetko povstalo skrze Neho a bez Neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V Ňom bol život....:“ (Jn 1, 1-4). V kozme vládne pokoj a poriadok, ale kozmos je „in fieri“, je stále v čase uskutočňovaný. V kozme sa uskutočňuje dobro aj zlo, prekážky, ktoré zasahujú každého človeka. Každý človek sa musí s prekážkami vysporiadať. Nesmie sa dať nimi zlomiť, znechutiť. Musí byť húževnatý. Ani vážne životné otrasy nemajú znamenať pre človeka katastrofu. Človek je obdarovaný slobodou najmä na to, aby prekonával prekážky na ceste k Bohu. Objektívnosť je opakom straníckosti. Podľa stupňa objektivity sa človek stáva indivíduom, osobou alebo osobnosťou (indivíduum neprijíma pravdu zvonku, prijíma len svoju pravu, osoba pripúšťa aj pravdu mimo nej, ale nepriznáva pravdu inému okrem seba, priznáva pravdu len sebe. Osobnosť prijíma pravdu a vie ju vždy priznať aj inému). Každý človek sa má snažiť stať sa osobnosťou. Vo všeobecnosti v kozmológii dáva kresťanstvo do súladu prirodzené s nadprirodzeným.
Človek je stvorený Bohom. Má nesmrteľnú dušu, ktorá je obrazom Boha. Duša človeka s jeho telom tvorí jeden celok. Medzi telom a dušou je určité napätie. Aj v antropológii platí tvrdenie, že človek v živote uskutočňuje trvalý zápas. Treba bojovať proti disharmónii v nás, ale tento boj možno vyhrať. Ľudská prirodzenosť nie je skazená. Človek má slobodnú vôľu. Pomocou nej sa má prikláňať k dobru, aj keď tento príklon znamená prijatie určitej zákonitosti. Kresťanstvo prináša do antropológie nový prvok, učenie o vzkriesení ako aj učenie o nadprirodzených daroch pre človeka. Kresťanstvo je v základe optimistické. Je to umiernený optimizmus, že telo môže byť podriadené duši.
Kresťanstvo prichádza
s novým postojom k Bohu. Vlastne uchováva tento postoj od čias stvorenia, od protoevanjelia. Kresťanstvo nám trvale predstavuje Boha ako Otca. Nabáda nás, aby sme mali k nemu vzťah detinskej lásky. V pohanstve sa pojem lásky k Bohu nenachádza. Boh sa v kresťanstve približuje natoľko, že nám dáva účasť na svojej prirodzenosti prostredníctvom Nepoškvrnenej Panny Márie.
Kresťanstvo učí, že človek je stvorený pre šťastie. Naše šťastie má vyplývať z Božej blízkosti, a tým z Jeho radosti a osláv. Prvotným a posledným cieľom človeka je oslava Boha. Druhotným je šťastie človeka. Kresťanstvo žiada, aby sme žili nielen Bohu, ale aj blížnym. Láska k Bohu a blížnemu, jej uskutočňovanie, je hlavným poslaním človeka.
Kresťanstvo žiada, aby sa človek zapojil do spoločnosti, v ktorej má vládnuť poriadok ako vo vesmíre. Človek má budovať sociálny poriadok na základe vzájomnej žičlivosti s cieľom, ktorým je spoločné blaho. Pritom cieľ nikdy neospravedlňuje prostriedky. Od kresťana sa požaduje presadzovať kresťanský životný štýl. V tejto snahe má človeka podporovať štát v tom zmysle, že je mu oporou. V kresťanstve nachádzame vyrovnanie medzi prirodzeným a nadprirodzeným, medzi rozumom a vierou, medzi jednotlivcom a spoločnosťou, medzi štátom a Cirkvou.
Otec Kolbe často opakoval svojim bratom tieto pravdy. V tomto zmysle im neprestajne opakoval: „Musíte trvale zväčšovať svoj rozhľad, musíte stále rásť do svätosti. A to nie do akejkoľvek svätosti,ale do najväčšej svätosti.“ Na tabuľu im písal jednoduchý vzorec: v=V.
„To malé v, to je naša ľudská vôľa. To veľké V, to je vôľa Božia. Keď toto malé v ide proti sebe, je to zlé a nedá sa hovoriť o svätosti. Ale keď medzi ne položíš znak rovnosti, ak stotožníš svoju vôľu s vôľou Božou, potom je tvoja svätosť istá. Aké je to ľahké! Veď Boh chce, aby sme boli svätí. Uplatňovať to v živote je ťažké, ak si odmyslíme pomoc Nepoškvrnenej, ktorú nám Jej božský Syn dal za matku pod krížom a k tomu Ju vybavil všetkými potrebnými milosťami. Ona nám prvá svojím „fiat“ ukázala uplatňovanie vzorca v=V v praxi. Kto sa jej plne zverí, tomu ona nasmeruje jeho vôľu na vôľu Božiu.
Svätý Bernard hovorieval, že vo všetkých ťažkých i ľahkých chvíľach máme vzývať meno Bohorodičky. Musíme sa k nej utiekať ako dieťa ku svojej najdrahšej matke. Milujte Nepoškvrnenú. Hovorím vám, že niet takého hrdinského skutku, ktorý by ste nemohli vykonať s ňou, niet skúšky, v ktorej by ste s ňou nemohli obstáť“, opakoval stále. A bude opakovať aj z nebeských výšin, kde ho ona priviedla pred trón Najvyššieho. Lebo čo by odoprel Boží Syn svojej milovanej Matke? Ona je naša istá orodovnica.
Veľkí vedci stanovujú princípy pre prácu žiakov a pokračovateľov, aby z nich vyvodili jednotlivé zákony. Princíp, vyrieknutý svätým Maximiliánom, znie: Musíte získať pre Nepoškvrnenú každé srdce a každý rozum v každej ľudskej epoche, nestačí byť priemernými svätými, musíte sa stať čo najväčšími svätými, aby aj pre vás platila rovnosť, že v=V.
Svätý Maximilián nezomrel, svätý Maximilián daroval život za brata. Je to výzva pre ľudstvo v treťom tisícročí, pre budovanie civilizácie lásky namiesto civilizácie smrti.

RNDr. Pavol Vlček, CSc.