Blahoslavenstvá (VI.)

Byť človekom, ktorý rastie

V šiestom blahoslavenstve, ktoré vyslovil Ježiš Kristus v Kázni na hore, je zakotvená povinosť mať čisté srdce, byť človekom, ktorý rastie.

1. V čom spočíva takýto rast?

Človek, ktorý sa riadi prirodzenou morálkou, sa chce zbaviť tej alebo onej vady, vybudovať si v sebe tie alebo iné čnosti. Kresťan sa však chce zmeniť od základov. Chce sa zbaviť všetkého, čo je v ňom zlé a zdokonaliť to, čo je v jeho prirodzenosti dobré. Vie, že všetko prirodzené dobro je z Božieho hľadiska nepostačujúce. Svätým krstom dostal nový život.

2. Čo je podstatné v práci na sebe?

Dôležitým v tomto procese je poznanie seba samého. Poznávanie seba možno rozdeliť na vlastné a cudzie. Cudzie poznávanie je také, ktoré získavame pri pohľade na názory okolia, ktoré o nás má. Analýza vlastnej osoby sa tak nestáva rozborom kritérii dobra a zla, ale rozborom úplne prirodzených kritérií, tak, ako sa analyzuje každý iný jav v prírode. Chyby, odhalené v tomto porovnávaní, nie sú podrobené morálnym kritériám.
Vlastné poznávanie je také, ktoré vychádza z porovnávania sa s Božou predstavou o nás. Musíme sa pozerať na dokonalosť a krásu Boha a potom sa pýtať: „Kým si vlastne Ty a kým som ja?“
Takýto pohľad na seba nám otvára oči, aby sme videli všetko, čo je na nás dobré a čo je na nás zlé. Ukazuje nám rozdiel medzi tým, akí by sme mali byť a akí sme. Takéto poznanie  vytvára pripravenosť na našu premenu. Túžime sa stať iným človekom pre Boha a pritom potrebujeme stále vedieť, v akom štádiu premeny sa nachádzame. Každé poznanie nedokonalosti obsahuje v sebe impulz na jej prekonanie. Tak sa stáva poznanie seba prvým stupňom našej premeny.

3. Kedy práca na sebe prináša úžitok?

Nasledujúcim dôležitým prvkom práce na sebe je ľútosť. Aj tá sa rodí počas nášho porovnávania sa s Bohom, s Božím zámerom s nami. Vzťahuje sa na minulosť i na budúcnosť. To znamená, že v ľútosti má byť zahrnuté nielen odsúdenie ťažkého hriechu („Ako som to len mohol urobiť?“), ale aj predsavzatie do budúcnosti („Nikdy viac to už neurobím!“). Aby ľútosť a pokánie boli skutočne kresťanské, musí v nich byť zahrnutá túžba po rozhovore s Bohom. Tento rozhovor je skutočne úprimný  len vtedy, keď smrteľný hriech bude Bohom odpustený,  a keď zaň vykonáme potrebný skutok pokánia. Z toho vyplýva, že dôležitú úlohu v práci na sebe zohráva svia-tosť pokánia.
 
o. Stanislav Maciaszek, OFMConv.