„ Kedy som Ťa videl hladného či smädného...?“

Naša doba je extrémne poznačená ľahostajnosťou a nevšímavosťou k biede iných. Čím sme bližšie k „vyspelej Európe“, tým väčšie množstvo žobrákov stretávame na uliciach našich miest, tým väčšie množstvo rodín nemá prostriedky na zabezpečenie základných životných potrieb pre svoje deti. Rastúca nezamestnanosť zväčšuje už i tak priepastné rozdiely medzi pomerne malou skupinou veľmi dobre zarábajúcich a čoraz väčšou masou sociálne odkázaných.
Pomaly sme si zvykli na každodennú prítomnosť žobrajúcich ľudí. Je pravda, že mnohí z nich si žobrú na alkohol či cigarety, no je čoraz viac tých, ktorí žobrú, aby prežili.
Je však aj veľa takých, ktorí síce vyslovene nežobrú, ale sú na tom veľmi podobne ako tí, ktorých zúfalá životná situácia priviedla na ulicu a prinútila ich potlačiť v sebe pocit hanby a vystrieť dlaň s prosbou o pomoc. Táto skupina sa pokúša svoju ťažkú situáciu riešiť tak, že predáva všetko, čo má nejakú cenu alebo napríklad dlhodobo neplatí nájomné. V slovenských regiónoch s vysokou mierou nezamestnanosti je už úplne bežným javom, že ľudia v snahe zabezpečiť si základné jedlo pre rodinu, predávajú chladničky, práčky a iné domáce spotrebiče...
Ruka v ruke s rastom počtu chudobných v našej vlasti rastie aj nevšímavosť k ich problémom. Ako zhubný nádor prerastá našu spoločnosť mentalita „úspešnosti“. Podľa nej je plnohodnotný iba ten človek, ktorý dokáže slušne zarobiť, je úspešný v podnikaní či v inej zárobkovej činnosti. Tí, ktorí nedokážu podľa tejto mentality zabezpečiť pre seba a svoju rodinu „slušné“ živobytie, sú označovaní za „málo sa snažiacich, nešikovných, lenivých“, či priamo za „darmožráčov“. Podľa tejto mentality plnej egoizmu sa má každý postarať sám o seba bez ohľadu na jeho zdravotný stav či okolnosti, v akých žije a nemá právo očakávať podanú pomocnú ruku. Extrémnym vyjadrením takýchto postojov je napríklad aj názor politika z istej, našťastie nevýznamnej, politickej strany, ktorý tvrdí, že dôchodcovia, keďže nič neprodukujú a iba odčerpávajú financie štátu, by nemali mať možnosť ovplyvňovať jeho chod, presnejšie mali by byť pozbavení volebného práva.
Keď pozorujem priam zlostné a agresívne reakcie niektorých „úspešných“  ľudí na tých, ktorí žobrú na ulici, nevdojak mi prídu na myseľ Ježišove slová: „Bol som hladný a nedali ste mi jesť, bol som smädný a nedali ste mi piť...“ (por. Mt 25, 35-46)
Nedávno ma zarazili slová, ktoré som počul v istej katolíckej rodine, ktorá sa má materiálne  veľmi dobre a  kde boli „pobúrení“ tým, že niekto od nich chcel príspevok pre charitatívnu akciu. „Nežijeme si zle, ale všetko sme si tvrdo odpracovali. Prečo by sme sa teraz mali deliť s niekým, koho ani nepoznáme? Nech sa o nich postará štát. A koniec koncov, ani mi sa nemáme až tak naj... Chceli by sme si ešte našetriť na nové auto a budeme musieť ešte niečo vymyslieť, aby naše dve deti mohli ísť na nejaký čas študovať do zahraničia. Chudobní si väčšinou za svoju chudobu môžu sami, prečo by sme my mali na nich doplácať?!“ Žiaľ, takýchto „dobrých katolíkov“, ktorí možno raz budú klásť Pánovi nechápavú otázku o tom, kedy Ho videli hladného či smädného, je asi dosť.
Musím však spomenúť ešte jeden opačný príklad. Je to príklad bratislavského bezdomovca, ktorý si na svoje skromné živobytie zarába pouličným predajom časopisu vydávaného na podporu bezdomovcov. Keď sa ho spýtali, či si zarobí toľko, aby nehladoval, odpovedal asi takto: Zarobím si celkom slušne. Asi 4000 korún. Na prežitie mi však stačí 1800. Zvyšok dávam tým, ktorí sa majú ešte horšie ako ja.“
V Božích očiach je tento jednoduchý bezdomovec nepochybne omnoho väčší, ako najúspešnejší boháč. Pripomína nám stálu aktuálnosť Ježišových slov o našej povinnosti preukazovať lásku k blížnym skutkami.
D.