Zo scény na faru

Franck Legros sa narodil v roku 1972 vo francúzskej Normandii. Už ako dieťa veľmi rád tancoval. Ako deväťročného ho rodičia zapísali do baletnej školy. O štyri roky neskôr ho prijali na konzervatórium v Rouen a ako sedemnásťročný začal svetovú kariéru v Mladom parížskom balete.

Franck pochádzal z rodiny, ktorá mala katolícke korene, ale už dávno nebola praktizujúca. On však vždy nosieval so sebou Bibliu. V jednu jeseň odcestoval na turné po Blízkom Východe a Afrike. Dovtedy boli pre neho jediným dôležitým potlesky publika, scéna a sláva, podobne ako pre iných mladých tanečníkov. Na Blízkom Východe sa po prvý raz stretol s veľkou chudobou a nespravodlivosťou. Prirodzenou reakciou  bolo porovnanie vlastného života plného peňazí a prepychu so životom ľudí, ktorých tu stretol.
Závery sú také šokujúce a vnútorné boje také veľké, že Franck začína uvažovať o zanechaní kariéry. Na naliehanie rodiny a priateľov odchádza do opery v Düsseldorfe.  Ale ani tu nenachádza pokoj. Vidí stále jasnejšie, že jeho život plný cvičenia a vystúpení mu neprináša uspokojenie, že jeho cieľom nie je vzrastanie v ľudskosti, ale uspokojovanie publika. Po jednej z nevydarených skúšok sa vyberá na dlhú prechádzku.  Po návrate z nej si sadá do obľúbeného kresla a snaží sa odpovedať si na otázky: „Čo to je šťastie? Je môj život vydarený? Čo mám robiť, aby som po čase neskonštatoval, že som ho premárnil?“.
Vie, že raz prestane tancovať, že scéna pre neho zostane iba spomienkou, že v konečnom dôsledku mu neprinesie šťastie... Veď šťastie je niečo trvalé. Spomína si, že vo svojej príručnej taške má Bibliu. Začína ju teda nanovo čítať. Istého dňa prichádza k záveru, že plnosť šťastia mu môže dať iba Boh, že len On mu môže odpovedať na otázky, ktoré ho trápia. Od tejto chvíle sa začína intenzívne modliť. Číta diela slávnych filozofov a teológov. Čoraz častejšie vynecháva skúšky. Nakoniec sa rozhodne opustiť baletnú scénu.
Vracia sa do Francúzska a napriek pochybnostiam a strachu vstupuje do kňazského seminára v Paríži. S každým novým dňom má čoraz menej obáv. Vidí, že tu je jeho správne miesto. Nová cesta ho úplne pohltí. Námaha predchádzajúceho hľadania je korunovaná kňazskou vysviackou.
Dnes je Franck kňazom vo farnosti Vernon v dekanáte Evreux. Niektorí jeho farníci sú hrdí, že je ich farárom, iní sú veľmi prekvapení, lebo ho poznajú z televíznej obrazovky... Raz sa ho ktosi spýtal, či nemohol byť tanečníkom aj kňazom. Odvetil, že teoreticky je to možné, no po chvíľke dodal: „Hoci niektorí tvrdia, že tancujú pre Boha, ja v to neverím. V skutočnosti sa tancuje iba pre vlastnú slávu.“
 
Michał Dulik, Różaniec