Ahoj, kamaráti!

Prázdniny sú už v plnom prúde, oddychujeme, cestujeme, poznávame nové miesta, nových ľudí, objavujeme krásy prírody. Ozaj,  prišlo Vám niekedy na um, že krása sa môže ukrývať aj v niečom, čo na prvý pohľad je nepekné, nezaujímavé? Stretli ste sa napríklad s niekým, kto sa Vám nezdal navonok pekným, no po istom čase ste ho lepšie spoznali, rozumeli ste si s ním a bolo Vám s ním dobre - zistili ste, že je pekný zvnútra? Často sa to stáva aj dospelým. Niekoho si vopred ohodnotíme, dáme mu takú a takú „nálepku“, „zaškatuľkujeme“ si ho. Berieme ho síce ako svojho blížneho, no nie ako svojho kamaráta, priateľa, brata či sestru. Myslíme si, že my sme predsa iní, lepší, ...!
Neuvedomujeme si, že do nášho srdca práve vtedy vchádza  pýcha, povýšenosť, pohŕdanie. Zakrádajú sa ticho, no o to viac škody v našom srdci narobia. Urobia z nás chladných ľudí, ľahostajných voči starostiam a utrpeniu druhých. Nechcime byť takými hluchými, čo nepočujú volanie o pomoc! Nechcime byť slepými, čo nevidia trápenie okolo seba! Nechcime byť chromými, čo nevedia pomocť v pravý čas!
Ponúkam Vám jeden krátky príbeh, ktorý hovorí o tom, že naša pomoc druhým môže byť niekedy veľmi jednoduchá.
 

„O ruži a starenke“

Na básnika Rainera Mariu Rilkeho(1875-1926) sa viaže táto udalosť z čias parížskeho pobytu.
Básnik sa každý deň prechádzal s mladou Francúzkou a vždy prechádzali popri starej žobráčke. Starena sedela vždy na tom istom mieste a vždy mlčiaca a nehybná ako kameň.  Nikdy nepozrela na žiadneho dobrodinca a nikdy nikomu nepoďakovala.
Spoločníčka básnika jej zakaždým dala nejakú mincu. Rilke jej zasa nedával nikdy nič. Na otázku: „Prečo?“ - odpovedal: „Treba jej dať niečo pre srdce, nielen pre ruku.“
O niekoľko dní daroval žobráčke ružu. Vtedy sa stalo niečo nepravdepodobné. Starena pozdvihla svoje unavené oči, na tvári sa jej zjavil nesmelý úsmev, zdvihla sa, pobozkala s vďakou ruku dobrodincovi a potom rýchlo odišla.
Objavila sa až po týždni - znova nemá a nehybná ako predtým. Udivená Francúzka sa spýtala básnika: „Z čoho žila táto žena cez celý ten týždeň?“
Rilke vraj odpovedal: „Ružou, mademoiselle, darom srdca.“
 
Z knihy K. Wójtowicza: „O kázni a dáždnikoch“, vyd. Lúč, 1992

 

 

Je tu Pán Ježiš, ktorý stojí pred nami a volá nás na pomoc. Je tu chlapec, čo nešťastne spadol z bicykla a zlomil si nohu. Je tu kamarátka, ktorej sa stratila taška. Sú tu rodičia, babka či dedko s prosbou o pomoc. Možno i cudzí človek vedľa nás čaká, že mu podáme pomocnú ruku. Ak na to nestačíme, venujme aspoň pohľad, milé slovo a úsmev.....
 

Nech Vás prázdninovými cestami a chodníkmi sprevádza naša Nebeská Matka, sv. Maximilián i Vaši anjeli strážcovia.

 
Váš Rytierik Maxo