Na križovatkách viery

Prečo odchádzajú?

Som rehoľná sestra a nosím v sebe pocit viny za mojich blízkych, ktorí sa stali členmi akejsi sekty. Možno by sa aj urazili, keby som skupinu ľudí, do ktorej sa dostali, nazvala sektou. V každom prípade sa vzdialili od Cirkvi. Neudržala ich pri Bohu ani moja modlitba, ani obraz mojej viery, ani to laické cirkevné hnutie, v ktorom sa angažujem. Ako im môžem pomôcť? Snáď ešte môžu byť spasení?!

Sestra M.

Milá sestra, aj ja by som chcel poznať odpoveď na túto otázku, aj ja v sebe nosím podobné pocity ako Vy. Myslím, že ľudia dnes najčastejšie opúšťajú Cirkev preto, že sa v nej cítia zranení. Je neodškriepiteľnou pravdou, že bývajú zranení predstaviteľmi Cirkvi, ktorých možno niekedy ospravedlniť únavou, podráždením a všetkým tým, čo vplýva na každého človeka nezávisle od jeho vôle. Niekedy však nemožno ničím ospravedlniť zlobu či nedostatočné ovládnutie svojich citov či priamo pudov, nevynímajúc tie z oblasti ľudskej sexuality. Nepochybne je mnoho ľudí, ktorí sú naozaj zranení oficiálnymi predstaviteľmi Cirkvi.
No častejšie sa stáva, že ľudia sú zranení, pretože očakávali od predstaviteľov Cirkvi niečo, čo nemohli dostať. Napríklad nemôžu dostať rozhrešenie a sv. prijímanie ľudia, ktorí žijú v manželstve, ktoré nie je sviatostné. A aj najjemnejšie odmientutie je odmietnutím, ktoré „vopred očakávajú“, a teda znova a znova sa cítia zranení „zo strany Cirkvi“, t. j. zo strany „nemilosrdných ľudí z Cirkvi“. Občas sa stávajú obeťami náhod, slabej pamäte kňaza, ktorý na ich prípad zabudne bez zlého úmyslu a naozaj len pre horšiu pamäť či množstvo starostí nevybaví ich prípad tak, ako sľúbi.
Niekedy sa však cítia celkovo zranení, usudzujú, že ich zranili najbližší, tí, ktorí ich milujú, hoci ich nikto nechcel raniť ani sa ich dotknúť. Niekedy je asi problém v tom, že ranili samých seba a nedokážu si s tým poradiť a pri hľadaní ospravedlnenia zhadzujú vinu na iných - na blízkych, na hodnoty, ktoré vyznávajú, medzi nimi taktiež na náboženstvo, na Boha...
A seba samých dokážu zraniť strachom z nevyhnutnej námahy, ktorú musia vynaložiť, aby si priznali, že sklamali seba samých prílišným kultom vlastnej „výnimočnosti“. Tento kult vlastnej „výnimočnosti“ najčastejšie vyplýva z problémov so sebavýchovou, s vytyčovaním si určitých požiadaviek, so zachovávaním akejsi disciplíny. Sami pred sebou sa zachraňujú dehonestovaním výchovy, ktorú dostali od rodičov a prejavov lásky, ktorou ich zahŕňajú najbližší. Ukrývajú sa pred sebou vo „výnimočnosti“, ktorú im ponúka akýsi „guru“ - vodca, ktorý im ponúka to, o čom - ako sa im zdá - ich blízki nemajú potuchy.
Potom, ako sa izolujú od blízkych, od hodnôt, ktoré sú pre nich dôležité, ale aj od Cirkvi, veľmi často rýchlo zistia, že nič nezískali. No akási falošná hrdosť im káže zostať na ceste, ktorú si „zvolili sami“. Veď náboženstvo, Cirkev, morálny kódex za nich vyberali väčšinou rodičia, ktorí sú už dnes možno starí, naivní, večne prostoduchí...
Keby sa rozhodli vrátiť sa do Cirkvi a s určitou námaho hľadať odpoveď na rozličné otázky, aké sa v nich medzičasom zrodili, našli by nielen pokoj pre seba, ale spolu so sebe podobnými by mohli byť apoštolmi a slúžiť pre iných svojou skúsenosťou.
Môžu byť spasení, keď ich zastihne smrť mimo Cirkvi? „Bohu nie je nič nemožné“. Samozrejme áno, dokonca aj vtedy, ak neprežijú obrátenie na svoju pôvodnú, katolícku vieru, no pod podmienkou, že pri výbere svojej cesty a pri kráčaní po nej sú skutočne úprimní a čestní. To znamená, že sú vo svedomí presvedčení, že sa naozaj rozhodli najlepšie. Prakticky sa však môžu sklamať, pretože veľmi často klamú samých seba a bránia túto svoju cestu či svoju voľbu, hoci vôbec nie sú presvedčení, že je najsprávnejšia a najlepšia. Nechcú si však pred sebou a najmä pred inými priznať chybu...A za nesprávne a úmyselne zlé rozhodnutia sa platí...
Ako im môžeme pomôcť? Samozrejme vždy tým najužitočnejším prostriedkom je láska a modlitba. Láska, to znamená, že ich nemôžeme odvrhovať, ponižovať pre ich rozhodnutie. Musia pociťovať, že ich máme stále rovnako radi. Modlitbou im máme vyprosovať obrátenie. No aj ich samotných môžme povzbudzovať k skutočnej modlitbe podľa potreby ich srdca. Matka Tereza z Kalkaty, ktorá častokrát sprevádzala zomierajúcich na ich ceste do večnosti, im vravievala: „Ja sa teraz pomodlím po svojom a ty sa snaž pomodliť po svojom k svojmu Bohu“. Veď veríme, že každá úprimná modlitba prichádza k jedinému, pravému Bohu. Myslím si teda, že k takejto modlitbe máme povzbudzovať aj tých, ktorí odišli zo spoločenstva s nami a žijú „podľa inej cesty“ a niekedy sa možno až príliš tou „inou cestou“ vystatujú. Dôverujme dobrotivému Bohu, ktorý má nekonečné množstvo možností, aby človeka priviedol k sebe.

Odpoveď spracovaná podľa PSA