Blahoslavenstvá (V.)

Byť milosrdným človekom

V piatom blahoslavenstve, o ktorom hovorí Ježiš Kristus v Reči na hore, je zakotvená naša povinnosť byť milosrdným človekom (por. Mt 5, 7).

1. Čo je milosrdenstvo?
Milosrdenstvo je poskytovanie pomoci trpiacemu človeku. Milosrdenstvo je teda schopnosť vedieť využiť aj  nepriaznivú situáciu, v ktorej môžeme niečo zmeniť v prospech postihnutého.
2. Kedy máme preukazovať milosrdenstvo?
Milosrdenstvo preukazujeme tým ľuďom, voči ktorým máme oprávnené nároky, a to buď finančnej povahy alebo nároky na iné veci. Musí to byť jednoznačne dlh chudobného človeka. Odpustiť dlh bohatému človekovi nemá nič spoločného s milosrdenstvom. Jestvujú prípady, keď naša veľkodušnosť len podporuje ich nevhodný postoj,. V takejto situácii by naša prílišná ústretovosť voči nim nebola nijakým milosrdenstvom, ale len slabosťou.
Milosrdenstvo preukazujeme ľuďom v nešťastí, voči ktorým nemáme nijaké záväzky. Keď napríklad ide o rodičov, rodinných príbuzných, o ľudí, ktorí sú formálne odkázaní na našu starostlivosť, je zrejmé, že sme povinní im pomáhať v ich nešťastí a v zlej situácii. Takéto osoby majú právo na našu aktívnu pomoc. Všade tam, kde naša pomoc vyplýva z našich záväzkov, nemožno hovoriť o milosrdenstve. Naopak, všade tam, kde ide o nešťastie cudzieho človeka, o raneného, ktorého nachádza Samaritán v priekope pri ceste, človeka vnútorne nešťastného, s ktorým sa stretávam náhodne, o žobráka, ktorý ma prosí o pomoc - to všetko sú situácie, v ktorých sme povinní preukazovať milosrdenstvo.
3. Aké sú prekážky pre milosrdenstvo?
Najväčším protivníkom milosrdenstva je zatvrdilosť srdca, chladná ľahostajnosť k nešťastiu blížneho, stav človeka zaslepeného vo svojej žiadostivosti a vo svojej pýche. Takého človeka nič nedojme, nemá nijaký súcit, nehovoriac o milosrdenstve. Každý, kto sa pokúsi žiadať ho o milosrdenstvo, narazí na jeho chlad, nežičlivosť, neužitočnosť pre blížnych.
Inou prekážkou je stav človeka, ktorý je opantaný vlastnou žiadostivosťou. Prechádza okolo trpiaceho človeka bezcitne a nevšímavo. Takýto človek je natoľko chladný a nepríjemný, nakoľko je samoľúby. Jeho neschopnosť výjsť zo svojho „sveta“  ho robí neschopným všímať si ľudské nešťastie. Je to ten boháč zo svätého evanjelia, ktorý ponecháva biedneho Lazára v jeho núdzi a sám sa topí v blahobyte a prebytku.
Nakoniec jestvuje typ človeka, ktorý sa vyžíva v radosti z vlastnej prevahy. Nezáleží mu na trápení jeho príbuzných a ani na ich stave, bez námahy sa vzdáva aj materiálneho zisku, len keď môže iných udržiavať v závislosti na sebe. Stará sa hlavne o to, čo mu pomáha udržať si svoju moc nad inými. Snaží sa, aby bolo čoraz viac ľudí na ňom závislých, aby sa čoraz viac ľudí stalo jeho dlžníkmi. Túži po tom, aby iní pociťovali stále väčšiu potrebu prosiť ho. Podobnú formu môže mať správanie tých, ktorí majú morálnu , intelektuálnu či duchovnú prevahu. Títo mnohokrát dávajú iným pociťovať svoju veľkosť, pričom považujú za svoje zadosťučinenie, keď tí okolo sú nízki a odkázaní len na nich samých.
Nezabúdajme, že len milosrdní ľudia dosiahnu Božie milosrdenstvo.
 
o. Stanislav Maciaszek, OFMConv.